Romantizmus bolo obdobie vo svetovej aj slovenskej literatúre zhruba od 90. rokov 18. storočia do 50. rokov 19. storočia.
Romantizmus v literatúre sa začína objavovať v 2. polovici 18. storočia a týka sa všetkých európskych literatúr, no taktiež americkej literatúry. Jeho hlavnou myšlienkou bola túžba po slobode a nádej, že sa zmení spoločenské usporiadanie. V zmysle francúzskej revolúcie sa hlavným heslom stali tri najznámejšie slová vo vtedajšom Francúzsku: rovnosť, bratstvo, sloboda (aj keď v skutočnosti jakobínska (jakobíni robili revolúciu) diktatúra a napoleonské vojny toto vznešené heslo nijako nenapĺňali). Je jedným z tých období, ktoré sa v literatúre nevyskytujú ako čisté, ale autori preberajú veľa prvkov z klasicizmu, preromantizmu, sentimentalizmu (ktoré obdobiu predchádzali) alebo realizmu (ktorý nasledoval po ukončení obdobia romantizmu).
Romantizmus sa vyvíja z krátkeho obdobia preromantizmu, ktoré vzniklo ako protiklad k pomerne dlhému obdobiu klasicizmu, pričom potláča všetko presné, dokonalé, vznešené a usporiadané. Miesto toho odmieta deliť literatúru na vyššiu a nízku, rovnako ako odmieta i spoločenské vrstvy, a prestáva vidieť krásu v klasickej antickej literatúre, tak typickej pre klasicizmus. Tento nový smer vychádza z dvoch koreňov: sentimentalizmu (autori sa začínajú venovať citovému životu hrdinov a ich vnútornej analýze, hoci sú to hrdinovia často precitlivelí a naivní – tento štýl existoval najmä vo Francúzsku, Anglicku a Nemecku) a z hnutia Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré vzniklo v Nemecku a snažilo sa o zrušenie feudálnej závislosti.
Diela romantických autorov spoznáme vďaka tomu, že vo svojich dielach kládli dôraz na city, fantáziu či osamelosť, ktorá vyplývala z rozporu medzi snom a skutočnosťou, či z nepochopenia spoločnosťou. Hrdinom diela sa často stáva výnimočná osoba (tulák, zločinec, vyvrheľ spoločnosti, burič, revolucionár), ktorým je autor sám, čím sa búri proti spoločnosti. Ak aj nachádza útechu a pochopenie v láske, tá je vždy tragická a nenaplnená. Hrdina sa nechce prispôsobiť svetu a realite, v ktorej žije, preto sa často obracia do vlastného vnútra, ktoré analyzuje a nakoniec sa do neho často celkom uzatvára, obracia sa k prírode, ktorú obdivuje a velebí, jeho kroky vedú k ľuďom a vrstvám vytlačených na okraj spoločnosti. Romantický hrdina – muž – je aktívny, často zamilovaný a je schopný vraždy i samovraždy, len aby získal svoju lásku, ale romantická žena je naopak pasívna, nerobí nič, aby zmenila chod sveta, len zostáva verná svojmu manželovi alebo milencovi. Autori často svoje námety čerpajú zo stredovekej minulosti alebo z ľudovej tvorby, pričom často tvoria diela, ktoré majú vyzdvihovať utláčané národy a pripomínať im ich korene (vznik nacionalizmu). No napriek tomu, že je to obdobie ovplyvňujúce všetky európske literatúry, nevyvíja sa v každej krajine rovnakým smerom, ale má svoje zásadné odlišnosti.
Predchodcom francúzskych romantikov sa stal spisovateľ a filozof Jean-Jacques Rousseau. Sám vyrastá v chudobe, takže sa musí živiť sám, nemá šťastie v láske a hoci cestuje po Európe (Anglicko, Nemecko), napokon sa vracia späť do Francúzska, kde aj v biede zomiera. Jeho vlastný život ho pravdepodobne utvrdil v presvedčení, že príčinou všetkých problémov v spoločnosti je majetok. Jeho dielo sa stáva základom predromantizmu. Romantizmus samotný má vo Francúzsku dve formy – tzv. začiatočnícky romantizmus, ktorý je príznačný zameraním na minulosť a oslavu stredovekého kresťanstva a tzv. revolučný romantizmus, ktorý je protestom proti súčasnosti. Vznik romantizmu sa datuje do toho istého obdobia, ako vznik realizmu.
Jean-Jacques Rousseau
Victor Hugo
François-René de Chateaubriand
Alfred de Musset
Stendhal (vl. menom Henri Beyle)
Alexandre Dumas st.
Anglická romantická literatúra čerpala tak z ústnej ľudovej slovesnosti, ako aj z diel Williama Shakespeara, v ktorých nachádza to, čo ju tak fascinuje – lásku, nenávisť, majetok, smrť. Za zakladateľa romantickej literatúry tu je pokladaný George Gordon Byron, ktorý žil podobne ako jeho romantickí hrdinovia, čo len podporovalo záujem o romantizmus a rozmach tohto literárneho obdobia. Walter Scott sa najviac inšpiruje ľudovou tvorbou a historickým baladám, čím sa stal otcom historického románu a historickej poviedky.
George Gordon Byron
Percy Bysshe Shelley
Walter Scott
Charlotte Brontëová
Emily Brontëová
Nemecká romantická literatúra vznikala na prelome 18. storočia a 19. storočia. Charakteristický je pre ňu záujem o minulosť a silné zobrazenie náboženstva až mystiky. Nemecko vtedy ešte tvorili jednotlivé štátiky, no romantizmus sa stal jednotiacim umeleckým a kultúrnym štýlom, ktorý združoval intelektuálov túžiacich po zmene spoločnosti a zlepšení pomerov.
Novalis (vl. menom Fredech von Hardenberg)
Ernst Theodor Amadeus Hoffmann
Heinrich Heine
Jacob Grimm a Wilhelm Grimm
- takmer výlučne sa zaoberali zbieraním nemeckých ľudových rozprávok a venovali sa germánskej mytológii. Ich rozprávky sa stali svetoznámymi a inšpirovali alebo ovplyvňovali autorov v ďalších krajinách (napr. v Čechách to bol K. J. Erben)
Johann Wolfgang Goethe
Friedrich Schiller
Romantizmus je v tejto krajine príznačný tým, že v sebe nesie tiež prvky realizmu. Najznámejším ruským spisovateľom tohto obdobia je jednoznačne Alexander Sergejevič Puškin. Nebol len spisovateľom romantickej literatúry, ale podobne ako Byron bol tiež typickým hrdinom tejto doby – bojuje proti politickému systému, nevoľníctvu, žije vo vyhnanstve a napokon zomiera na následky zranení, ktoré utrpí počas súboja o česť ženy. Podobný osud postretol i jeho priateľa, spisovateľa M. J. Lermontova, ktorý je posledným spisovateľom radeným medzi ruských romantikov.
Alexandr Sergejevič Puškin
Michail Jurievič Lermontov
Nikolaj Vasilievič Gogoľ
Hlavným predstaviteľom poľského romantizmu je najväčší poľský básnik Adam Mickiewicz, ktorý čerpal námety z poľských dejín.
Adam Mickiewicz
Juliusz Słowacki
Maďarský romantizmus je veľmi špecifický už len politickou situáciou a mnohonárodnostným Uhorskom. Jeho prejavy sa spájajú s otázkami národného osudu. Hlavným predstaviteľom romantizmu tu je básnik a prozaik Sándor Petőfi, ktorý neskôr inšpiroval aj zahraničných autorov, ako boli napr. Jan Neruda a Jaroslav Vrchlický.
Sándor Petőfi
Giacomo Leopardi
Alessandro Manzoni
V našej literatúre je romantizmus zároveň epochou Štúrovcov. V tomto období vzniká nová spisovná slovenčina, ktorá podnecuje boj za národnú slobodu, čomu napomáha i literárna tvorba, ktorá je určená nielen pre privilegované a vzdelané vrstvy, ale i pre obyčajných ľudí. Hlavným predstaviteľom tohto obdobia je Ľudovít Štúr, ktorý svojim dielom ovplyvnil celé odbojové i literárne hnutie. V tomto období začína Jozef Miloslav Hurban vydávať časopis Slovenské pohľady.
Ľudovít Štúr
Michal Miloslav Hodža
Jozef Miloslav Hurban
Samo Chalupka
Janko Kráľ
Ján Botto
Andrej Sládkovič
Ján Kalinčiak
V tomto období vrcholí proces národného obrodenia (1830 – 1848), dochádza k rozmachu poézie, prózy, satiry, publicistiky a divadla. Hlavnou úlohou literatúry bolo vychovávanie k vlastenectvu, čo spomalilo rozvoj romantizmu v českej literatúre. Asi najdôslednejšie sa myšlienok romantizmu držal vo svojej tvorbe Karel Hynek Mácha, ktorý sa tiež považuje za najvýznamnejšieho básnika a prozaika tohto obdobia v tejto krajine. Významným autorom bol tiež Karel Jaromír Erben. Bol ovplyvnený bratmi Grimmovcami a svojim dielom položil základy modernej českej balady. Jeho dielo ovplyvnilo takých autorov, ako boli Jan Neruda, Jaroslav Vrchlický, Petr Bezruč, Jiří Wolker, Josef Mánes či Antonín Dvořák.
Karel Hynek Mácha
Karel Sabina
Josef Kajetán Tyl
Karel Jaromír Erben
Hlavným predstaviteľom americkej romantickej literatúry je nepochybne Edgar Allan Poe. Tento všestranný spisovateľ sa venoval tak poézii ako aj próze a je považovaný za zakladateľa vedecko-fantastickej literatúry, hororu, detektívky. V detektívnych príbehoch využíva postavy dvoch detektívov, z ktorých je jeden múdry a druhý nechápavý, čo sa neskôr objavuje u viacerých spisovateľov (napr. Arthur Conan Doyle).
Edgar Allan Poe
Nathaniel Hawthorne
Henry Wadsworth Longfellow
20. storočie