Omán (arab.عُمان – Umán ), dlhý tvar Ománsky sultanát (arab.سلطنة عُمان – Sultana Umán ) je arabský štát v juhozápadnej Ázii, presnejšie v juhovýchodnej časti Arabského polostrova, ležiaci na pobreží pri Arabskom mori a Ománskom zálive. Na severe susedí so Spojenými arabskými emirátmi (dĺžka hranice 410 kilometrov), na juhozápade s Jemenom (288 kilometrov) a na západe so Saudskou Arábiou (676 kilometrov). Celková rozloha krajiny je 309 500 km². Súčasťou Ománu sú tiež exklávyMadháʾ a Musandam. Tie boli súčasťou nezhôd medzi Ománom a Spojenými arabskými emirátmi, ale v roku 2003 obidva štáty údajne ratifikovali a podpísali zmluvu o konečnom ustanovení spoločných hraníc. Podrobnosti ohľadne dohody však neboli dosiaľ zverejnené.[2]
V novembri 2010 program OSN pre rozvoj vydal správu o dlhodobom rozvoji 135 krajín sveta za posledných 40 rokov. Omán sa v zozname umiestil na prvom mieste.[4]
Dejiny
Kamenná doba
Keramická črepina doby železnej z archeologického náleziska Chor Rori
Najstaršie známe miesto ľudského osídlenia v Ománe je v oblasti Watajah na území dnešného Maskatského guvernorátu. Datuje sa do doby kamennej, pred približne 5 000 rokmi. Boli tu nájdené archeologické pozostatky z doby kamennej a doby bronzovej a to najmä rôzne kamenné nástroje, zvieracie kosti, škrupiny a ohniská, ktoré sa datujú do roku 7615 pred Kr. Ďalej bola objavená ručne robená keramika, typická pre dobu bronzovú, pazúrikové nástroje, zaostrené predmety a škrabky.[5]
V jednej z hôr tej istej oblasti boli nájdené nástenné kresby zvierat. Podobné kresby boli objavené aj v iných častiach Ománu, a to v oblastiach Vádí Sahtan a Vádí Baní Charús blízko mesta Rustak. Tieto kresby zobrazovali človeka nesúceho zbrane, ktorý čelil divokým zvieratám. Ďalším miestom archeologických nálezov doby kamennej je Sivan, neďaleko mesta Hajma. Tu boli objavené hroty šípov, nože, dláta a zaguľatené kamene, ktoré vtedajší ľudia používali na hádzanie po zvieratách.[5]
Predislamský Omán
V predislamskej dobe sa v Ománe usadili arabské kmene, od ktorých pravdepodobne pochádza aj názov tejto krajiny. Živili sa pastierstvom a na pobreží navyše ešte rybolovom. Na mnohých dnešných ománskych rodinách je zrejmá ich podobnosť k rodinám z iných štátov Arábie.[6][7]
V období od 6. storočia pred Kristom do 7. storočia nášho letopočtu a onoho zmieneného príchodu islamu bol Omán pod vplyvom alebo kontrolou perzských dynastií. Najprv to boli Achajmenovci, následne Parti a nakoniec Sásánovci. Kontrola nad Perzským zálivom sa okolo roku 250 pred Kr. preniesla z ríše Achajmenovcov na Partskú ríšu. Kvôli ochrane svojich obchodných trás založili Parti v Ománe pevnosti s osádkou. V 3. storočí vystriedali Partov Sásánovci, ktorí udržali svoju kontrolu nad Ománom až do doby vzostupu islamu o štyri storočia neskôr.[7]
Príchod islamu
Islam sa na ománske územie rozšíril ešte za života prorokaMohameda. Konverzia Ománcov na nové náboženstvo je prisudzovaná Amrovi íbn al-Asovi, ktorý krajinu navštívil v polovici 7. storočia.[8] Ománci patrili k prvým, ktorí prijali islam dobrovoľne. Tak sa stalo okolo roku 630, v čase kedy Mohamed vyslal Amra íbn al-Asa za spoluvládcami Ománu, ktorými boli Džajfar a Ábd. Mohamedov vyslanec ich mal vyzvať, aby prijali jeho vieru, a tak sa stalo.
Forte de Doba, dielo z doby okupácie zo strany Portugalska (1620)
Omán sa stal ibádíjskou krajinou, ktorej vládol vyvolený vládca, imám. Po smrti Mohameda prepukli boje o následovníctvo, kde hral Omán dôležitú úlohu. V raných rokoch islamskej expanzie Omán dobýval nové územia v Iraku, Perzii a v ďalších krajinách. Posolstvo islamu zaniesli Ománci pri svojich cestách až do Číny a ďalších ázijských prístavov.[7]
V rokoch 1508 až 1648 bol Omán z veľkej časti kontrolovaný Portugalskom, ktoré obsadilo jeho hlavné mesto Maskat. Portugalci pricestovali do regiónu po príchode objaviteľa Vasco da Gamu do Indie. Pretože potrebovali chrániť svoje námorné trasy, vybudovali na ománskom území opevnené mestá. Ruiny týchto miest, postavených v koloniálnom štýle, zostali dodnes.[9]
O pol druhého storočia neskôr boli Portugalci vyhnaní ománskymi domorodými kmeňmi. Tie o sto rokov neskôr (1741) vytlačila armáda arabských kmeňov pod velením jemenského kmeňového vodcu, ktorý začal líniu dodnes vládnucich sultánov. Od tej doby je Omán nezávislý, okrem krátkej perzskej invázie pár rokov na to.[9]
Následne Ománci zakladajú Zanzibarský sultanát (1698) a vyháňajú Portugalcov zo Zanzibaru a Mombasy.[11] Tí boli nútení opustiť aj ďalšie prímorské územia východnej Afriky, ktoré boli situované severne od Mozambiku. Zanzibar sa stal cennou korisťou, hlavne vďaka trhu s otrokmi. Stal sa dôležitou súčasťou Ománskej ríše čo dokazuje rozhodnutie najväčšieho ománskeho sultána 19. storočia, Saída bin Sultána učiniť z neho svoje hlavné sídlo. Saíd v Zanzibare postavil impozantné paláce a záhrady. Rivalitu medzi jeho dvoma synmi vyriešil s pomocou britskejdiplomacie. Prvý syn, Majid, sa stal vládcom Zanzibaru a územia východoafrického pobrežia. Druhý syn, Thuvajni, získal Maskat a Omán.[10]
Omán nadviazal styky s dobovými veľmocami ako bola Británia, Francúzsko, Holandsko či Spojené štáty. Na začiatku 20. storočia však nastal úpadok a krajina sa od sveta izolovala. V roku 1920 začali zahraničné spoločnosti s hľadaním ropy. Spoločnosť Anglo-Persian Oil Company viedla geologické prieskumy s neúspešným výsledkom. Druhá svetová vojna a ďalšie udalosti prerušili prieskum až do roku 1962. Prvý úspešný vrt sa uskutočnil v oblasti Jíbal, následovaný vrtmi v Natíhu a Fahúde. Produkcia ropy v obchodnej miere sa začala približne v roku 1967.[7]
Dafárske povstanie vypuklo v roku 1962 v oblasti Dafár na juhu krajiny, proti Maskatu a Ománu a Spojenému kráľovstvu. Toto povstanie, prikláňajúce sa k radikalizmu, sa stalo hrozbou pre vtedajšieho sultána Saída bin Tajmúra a vyvolalo nepokoje aj v ďalších regiónoch krajiny. Sultán Saíd bin Tajmúr bol s pomocou Britov zosadený svojim synom Kábúsom, ktorý zaviedol nutné reformy, aby tak pripravil vzbúrencov o podporu ľudu a zmodernizoval chátrajúcu krajinu. Povstanie skončilo v roku 1975, kedy proti vzbúrencom zasiahli ako Ománske ozbrojené sily, tak ozbrojené sily Iránu.[12]
Krajina je veľmi rôznorodá a nepresahuje 100 až 400 metrov výšky. Severná pobrežná oblasť al-Batína je využívaná k poľnohospodárstvu, od vnútrozemnej púšte Ar-Rub’ al-Chálí ju oddeľuje vysoké vápencové pohorie Al Hadžar. Na juhu sa pozdĺž pobrežia rozkladá Arabská tabuľa, dosahujúca miestami výšky až 1 400 metrov, a horská oblasť Karra.[15]
Geológia
Veľkoleposť a rozmanitosť krajiny sú dôsledkom geologickej histórie a klímy posledných miliónov rokov. Jedinečné skalné výčnelky v pohorí Al Hadžar, Hukfu a Dafáre sú rajom pre medzinárodných geológov. Prvé geologické záznamy sa datujú do doby približne 825 miliónov rokov a zahrňujú aspoň tri obdobia, kedy bola krajina pokrytá ľadom, čo môže byť trochu prekvapivé vzhľadom na súčasnú zemepisnú šírku a podnebie.[16]
Omán, ležiaci v juhovýchodnom cípe Arabskej tabule, sa kvôli rozširovaniu Červeného mora pomaly tlačí smerom na sever. Hory Al Hadžar a potopené údolia Musandamu sú toho pamiatkou.[16]
V svojej geologicky nedávnej minulosti bolo územie položené pri okraji oceánu, čo potvrdzujú nálezy tmavo sfarbených ofiolitov, čo sú vulkanické horniny z oceánu, bohaté na meď a chróm.[16]
Vnútrozemské pláne sú plné mladších, usadených hornín, štrku, dunového piesku a soľných zvetralín. Pod nimi sa nachádza niekoľko kilometrov silná vrstva zložená zo starších usadenín, v ktorých sú ukryté ománske uhľovodíkové zdroje. Staroveká soľ, ktorá prichádza na povrch z niekoľkých soľných hôr ako je napríklad Karat Kibrit, hrá dôležitú úlohu v utváraní mnohých ropných a plynovýchakumulácií.[16]
Klíma
Ománska klíma je spoločne s topografiou rôznorodá, s vlhkými prímorskými oblasťami a tropický teplým suchým púštnym vnútrozemím. Hoci sú dažďové zrážky spravidla nepravidelné a nepatrné, južne položená provincia Dafár zachytáva monzúny z Indického oceánu, spadajúce medzi júnom a septembrom. Vnútrozemské letné teploty môžu stúpnuť až na 54 stupňov Celzia. Väčšina turistov krajinu navštevuje počas miernejšie teplých mesiacov, v čase medzi októbrom až aprílom, spolu s návštevníkmi z krajín Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (skrátene GCC) uprednostňujú mesiace júl a august, kedy obdobie monzúnov prichádza do Dafáru.[17]
Púštne kroviny a traviny, spoločné pre celú južnú časť Arábie, sa tiež nachádzajú aj v Ománe. Vegetácia je rozptýlená po vnútrozemskej náhornej plošine, ktorú z veľkej časti tvorí štrková púšť. Jej rastu pomáhajú väčšie množstvo monzúnových zrážok v Dafáre a horách v období letných mesiacov. Rastú tu kokosové palmy (predovšetkým Dafár), odrody akácie, oleandre a kadidlovníky (vyvýšeniny). Pohorie Al Hadžar je najvyšším miestom vo východnej Arábii, voľne tu žije Arabitragus jayakari.[19]
Na začiatku 21. storočia žilo na území Ománu 9 ohrozených druhov cicavcov a 5 zástupcov vtáctva. Nad 19 druhmi rastlín rovnako visela hrozba vymiznutia. Sultán Kábús vyvinul snahu o ich ochranu pred vyhubením, vyhlásil niekoľko výnosov, týkajúcich sa ochrany prírody.[20]
Omán trpí hneď niekoľkými ekologickými problémami. Jedným z nich je znečistenie pláží a ďalších prímorských oblastí, v dôsledku preplávaní ropných tankerov Hormuzským prielivom a Ománskym zálivom. Ďalším, nemenej závažným, je udržovanie prísunu dostatočného množstva vody do poľnohospodárskych oblastí a do domácností. Krajina disponuje len jedným kubickým kilometrom obnoviteľných vodných zdrojov, pričom 94 % je užitých v poľnohospodárstve a 2 % pri priemyslovej činnosti. Len 30 % všetkých vidieckych obyvateľov má prístup k čistej pitnej vode. Obdobie sucha a nepočetné dažďové zrážky prispievajú k nedostatočnému zásobovaniu vodou.[20]
Počet obyvateľov sa pohybuje okolo troch miliónov. Väčšinovým alebo majoritným etnikom sú Arabi, v krajine ale žije mnoho prisťahovalcov z Afriky a južnej Ázie, hlavne z Bangladéša, Indie, Pakistanu (Balúčovia) a Srí Lanky.[21] Najväčšiu prisťahovaleckú komunitu tvoria Indovia, ktorých počet sa pohybuje okolo pol milióna.[22] Obyvateľstvo je po krajine rozložené nerovnomerne, zatiaľ čo púštne oblasti sú takmer neobývané, na severe umiestený guvernorátal-Batína a východne od neho metropolitná oblasť hlavného mesta Maskat patrí k najviac zaľudneným.[23] Oficiálnym jazykom je arabčina,[21] rozšírená je angličtina a materské jazyky prisťahovalcov – balúčtina, urdčina a rôzne indické dialekty.[21] Gramotnosť presahuje 81 %, vyššia je u chlapcov či mužov (86,8 %) a o niečo nižšia u dievčat alebo žien (73,5 %).[21]
Miera populačného rastu je podľa údajov The World Factbook na 2 %.[21] Obyvateľstvo do 14-tich rokov tvorí 43 % populácie, od 14-tich do 64 rokov 54 % a len 3 % sú ľudia nad 65 rokov.[21] Priemerný vek u mužov je medzi 25 a 26 rokov, u žien 22 rokov.[21] V mestách žije 72 % Ománcov, v rokoch 2005 a 2010 bol zaznamenaný ročný dvojpercentný rast.[21] Čo sa týka plodnosti (fertility), pripadá na jednu ženu 2,87 dieťaťa.[21]
Zdravotníctvo
Zdravotná starostlivosť je občanom Ománu poskytovaná bezplatne[24], ale cudzinci si ju musia zaplatiť.[13] Tunajšia zdravotná starostlivosť dosahuje vysokú úroveň regionálne aj medzinárodne. Od Svetovej zdravotníckej organizácie, Detského fondu OSN a Rozvojového programu OSN dostal Ománsky sultanát uznanie za úspechy v tomto odbore.[24] K roku 1999 pripadalo na 1 000 obyvateľov odhadom 1,3 lekára a 2,2 nemocničných lôžok. V roku 1993 malo 89 % obyvateľstva prístup k zdravotnej starostlivosti. Roku 2000 mala približne tretina populácie prístup k čistej pitnej vode a 92 % malo dostatočnú možnosť hygieny.[25] Počet ľudí žijúcich s AIDS/HIV sa pohybuje na 1 300, ročný nárast činí 0,1 %. Počet úmrtí je nízky.[21]Antikoncepcia je dostupná v súkromných nemocniciach, predajniach a lekárňach. Potrat je nelegálny, výnimku tvoria prípady, kedy je ohrozený život matky.[26]
Pokrok v oblastiach zdravotnej starostlivosti a liečby prebiehal súbežne s pokrokom vo vzdelávaní. V roku 1970 bolo v krajine deväť štátnych polikliník a jediná dvanásťlôžková nemocnica, ktorej personál tvorili misionári zo Spojených štátov amerických. Roku 1980 stalo 14 nemocníc a v roku 1990 už 47.[26] Počas rovnakého desaťročia sa zvýšil počet lekárov z 294 na 994, počet zdravotných sestier sa dokonca štvornásobil, v roku 1980 ich bolo 857 a po desiatich rokoch 3 512.[26] V júli 1987 mala lekárska komunita možnosť prvýkrát sa zúčastniť seminára na tému AIDS a rozšíriť si tak povedomie o tejto chorobe.[26]
Najrozšírenejším náboženstvom v krajine je islam. Približne tri štvrtiny Ománcov sa hlási k ibadíjovskej odnoži islamu,[21][27] čo z Ománu činí unikátny moslimský štát, pretože tu neprevládajú ani sunnitskí, ani šíitskí moslimovia. Zástupcovia týchto zvyšných dvoch vetví islamu tvoria spoločne s hinduistami väčšinu zo zvyšnej štvrtiny populácie.[21] Sunniti obývajú hlavne mesto Súr vrátane jeho okolia a juhozápadnú oblasť Dafár,[27] a tvoria tak najväčšiu neibadíjovskú skupinu veriacich. Šíiti žijú predovšetkým pri pobrežnej oblasti al-Batína.[27] V malej miere sa tu vyskytuje aj budhizmus a kresťanstvo.
Prvky ibádíje sa odrážajú v kultúre a politike.[28] Za jediného legitímneho vodcu ibádíjovského islamu je považovaný imám.[27] Ten vo svojich rukách zviera politickú aj náboženskú moc.[27] Imáma volia šejkovia a rada zložená z popredných neodborníkov.[27]
Omán sa radí medzi nábožensky konzervatívne krajiny, medzi tunajšími rôznorodými náboženskými skupinami však panuje veľká tolerancia.[28] Ale snaha o konverziu moslimov na iné náboženstvo bude vnímaná negatívne, hoci nie je oficiálne zakázaná.[28]
Omán je absolutistická monarchia a sultanát. Titul sultána je dedičný. Súčasným sultánom je Sultán Hajsam bin Tárik. Ten od 23. júla1972 zastáva aj post predsedu vlády a má moc k jej menovaniu.[29] Sultanát disponuje dvojkomorovým zborom radcov, ktorý je známy ako Rada Ománu. Rada Ománu sa delí na Štátnu radu (horná komora, arab. : Madžlis al-Daula) a Poradné zhromaždenie (dolná komora, arab. : Madžlis aš-Šura).[30] Rada nemá žiadnu zákonodárnu moc, ale môže spochybňovať rozhodnutia vládnych ministrov a odporučiť zmeny nových zákonov týkajúcich sa hospodárskej a sociálnej politiky. Tieto odporúčania vedú k úpravám navrhovaných uznesení.[31] Nikto nemôže byť zvolený do oboch komôr zároveň. Politické strany neexistujú.[30]
Právo a justícia
Súdny systém si zakladá na islamskom a anglickom všeobecnom práve.[29] Súdy Šaría vykonávajú spravodlivosť na základe islamského práva, spoločne s Centrálnym súdnym dvorom v Maskate. Ďalšie štyri súdy sa nachádzajú v Nazvá, Salále, Suháre a Súre. Náboženskí sudcovia (kádí) sú menovaní sultánom a sú určovaní pre každý vilájet. Z Centrálneho súdneho dvora je možné sa odvolať k sultánovi, ktorý disponuje právomocou udelenia milosti. Súdy Šaría, dbajúce na dodržovanie islamského práva, považujú svedectvo jedného muža a dvoch žien za rovné. Existuje rovnako bezpečnostný súd, zriedkakedy využívaný, ktorý zaisťuje právo v oblasti vnútroštátnych záležitostí. Obchodné spory môžu vyriešiť Úrady pre riešenie obchodných sporov. V roku 1996 vyhlásil sultán Kábús základný zákon, v ktorom občanom Ománu zaisťuje ich základné práva. Základné právo utvrdzuje nezávislosť justície, súdna moc sa navyše zbaví porotcov.[32]
Štruktúra vládnej moci
Sultanát nemá žiadnu ústavu alebo zákonodarcu. V roku 1970 dal sultán pokyn na sformovanie ministerského kabinetu, zodpovedného za jednotlivé vládne ministerstvá a úrady. V roku 1981 sa sultán rozhodol ustanoviť Štátnu konzultatívnu radu, ktorá sa skladala z 55 menovaných predstaviteľov z vlády, súkromného sektoru a regiónov. Tento orgán bol roku 1991 nahradený Poradným zhromaždením, ktorý bol tvorený 59 člennou radou. Toto malo byť prvým krokom k spoluúčasti ománskeho ľudu na vláde. Po sčítaní ľudu v roku 1993 rozšíril sultán Kábús počet kresiel z 59 na 80. Dňa 6. novembra, kedy sultán vyhlásil základné právo, vznikla Rada Ománu. V roku 2000 bol počet kresiel v Poradnom zhromaždení zvýšený na 83.[31]
Aktívne volebné právo získavajú muži aj ženy po dosiahnutiu 21 rokov, výnimku tvoria príslušníci bezpečnostných a vojenských síl, tí právo voľby nemajú.[29] Volebné právo majú Ománci od novembra 2002, skôr tohoto práva využívali len kmeňoví vodcovia, obchodníci a vzdelanci.[31]
Omán je členom IMF (Medzinárodný menový fond), OSN (Organizácia Spojených národov), UNESCO (Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru), UNIDO (Organizácia Spojených národov pre priemyselný rozvoj), WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), WTO (Svetová obchodná organizácia) a mnohých ďalších organizácií (napr.: Interpol). Je rovnako členom regionálnych organizácií ako sú Arabská liga a GCC (Rada spolupráce arabských štátov Perzského zálivu).
Vzťahy so Slovenskom
Pre vstup do krajiny je potrebný platný cestovný pas a príslušné vízum, o ktoré možno požiadať na veľvyslanectve Ománu vo Viedni v Rakúsku, alebo priamo na hraničnom priechode/letisku pri vstupe do krajiny. Slovensko nemá v krajine veľvyslanectvo. Teritoriálne je príslušné veľvyslanectvo Slovenska v Káhire v Egypte.
Slovenská republika podpísala s Ománom 29. apríla2009 medzinárodnú zmluvu – Memorandum o porozumení o bilaterálnych konzultáciách medzi Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky a Ministerstvom zahraničných vecí Sultanátu Omán.[36]
Omán sa delí na päť regiónov (množné číslo: manátik, jednotné číslo: mintaka) a štyri guvernoráty (množné číslo: muhafádát, jednotné číslo: muhafáda). Tieto kraje sa ďalej delia na vilájety.[29]
Omán bol dlho chudobný štát prevažne s Poľnohospodárskou a rybárskou tradíciou – dokonca aj po 2. svetovej vojne v čase „ropnej revolúcie“. Omán aj napriek strategickej polohe pri ústí Perzského zálivu a veľkým zásobám ropy zostáva jednou z najzaostalejších krajín v oblasti. Ropa sa tu začala ťažiť a exportovať až v roku 1967. Postupne sa aj v tejto krajine stala hlavnou silou ekonomiky. Pozícia Ománu v tomto odvetví však ani zďaleka nedosahuje úroveň Saudskej Arábie či Kuvajtu.Ekonomika Ománu spadá do kategórie ekonomík so stredne vysokými príjmami. Hrubý domáci produkt v roku 2009 bol 69,48 miliardy amerických dolárov, na jedného obyvateľa tak pripadalo 23 900 dolárov. V roku 2009 činil reálny rast hrubého domáceho produktu 2,7 %. Nezamestnanosť je relatívne vysoká, pohybuje sa na 15 % (2004). Hlavnou oporou je ťažba a spracovanie ropy a zemného plynu, ale rôzne projekty sa snažia znížiť závislosť od ubúdajúceho nerastného bohatstva a zmenšiť prínos tohto sektoru.[37] Na rozdiel od produkcie zemného plynu, produkcia ropy klesá.[38][39] Kvôli svojej polohe je krajina aj dôležitým uzlom námornej dopravy. Národná mena, ománsky rial, patrí k najsilnejším na svete, vďaka ekonomickej sile a stabilite.[37]
Elektrinu Omán nedováža ani nevyváža, jej výroba (13,58 mld. kWh, 2007) je vyššia než spotreba (11,36 mld. kWh, 2007). Denná produkcia ropy sa pohybuje okolo 806 tisíc barelov (2009), zemného plynu okolo 24 miliárd m³ (2008).[37]
Poľnohospodárstvo zamestnáva na polovicu obyvateľov, aj napriek tomu tvorí len okolo 2% HDP. Medzi produkty patria banány, ďatle, ryby, hydina, ťavy, lucerny a zelenina.[37]Rybolov sa v súčasnosti radí k najrýchlejšie rastúcim odvetviam. Za poľnohospodárske oblasti sa považujú Dafár a al-Batína.
Poľnohospodárstvo má dostatočne veľký potenciál pre svoj prípadný rozvoj. Využitie pôdy k pestovaniu v prvej rade závisí na dostupnosti vody. Najlepšie podmienky pre pestovanie tak majú prímorské oblasti al-Batína a Šumajlíja, naopak vo vnútrozemí je pestovanie čohokoľvek veľmi náročné.[40]
Vody Ománskeho zálivu oplývajú množstvom rôznych rýb – barakúd, kreviet, homárov, makriel, rakov, sardiniek, tuniakov a žralokov. Úlovky za rok 2000 mali hmotnosť 416 ton, išlo predovšetkým o sardinky. Rybolov zamestnáva približne 26 000 ľudí. Vývoz rybích produktov za rok 2000 dosiahol čiastky 51,3 miliónov USD (amerických dolárov). V nedávnej dobe putovali investície do zvýšenia kvality prístavov a celkového rozvoja rybolovu. Ománska vláda dotuje náklady lodí na podporu zamestnanosti. V roku 1996 boli sprevádzkované tri nové rybárske prístavy (Buchá v Musandame, Kurijat a Šinas). Celková kapacita pojme až 1 000 malých rybárskych lodí.[41]
Priemysel
Priemyselný sektor je základným kameňom dlhodobej rozvojovej stratégie sultána Kábúsa (1996 – 2020). Priemysel patrí medzi popredné odvetvie spojené s diverzifikáciou štátnych príjmov a znížením závislosti od ropy a zemného plynu. Navyše je schopný pomôcť naplňovaniu potrieb sociálneho rozvoja a spracovávať svoje zdroje na hotové výrobky. K jeho najdôležitejším zložkám patrí produkcia a rafinácia surovej ropy, produkcia ako prírodného, tak skvapalneného plynu, ďalej potom stavebníctvo, výroba cementu, ťažba medi, oceliarstvo, chemický priemysel a výroba optických vlákien. Na tvorbe HDP sa podieľa s 36 %. Továrne ťažkého priemyslu sa nachádzajú v Suháre, ďalej potom v al-Burajmi, Nazvá, Salále a Súre. Expanziu priemyslu, závislého od zemného plynu, podporuje jeho dovoz z ťažobných oblastí. Firmy operujúce v týchto priemysloch sú vládou oslobodené od daní, čo ich pobáda k ďalšiemu rozvoju a expanzii.[42]
V poradí 7. päťročný rozvojový plán (2006 – 2010) usiluje o tvorbu podmienok pre atraktívnu investičnú klímu. V rámci svojej stratégie týkajúcej sa priemyselného sektoru, usiluje vláda o rozvoj v oblastiach informačných technológií (IT) a telekomunikácií. O infraštruktúruinformačných technológií sa stará inštitúcia The Knowledge Oasis Muscat (KOM). Ománske podniky rozvíjajú svoj technologický potenciál prostredníctvom spolupráce so spoločnosťami z Japonska a Nemecka. Rovnako ako mnoho továrni, sídli KOM v guvernoráte Maskat. Do roku 2020 má sekundárny sektor prispieť k HDP navyše 15 %. Každý rok sa koná súťaž, kedy je päť najlepších ománskych podnikov odmenených pohárom. Súťaž má povzbudiť ománske firmy k udržania kroku so zahraničím.
Rovnako boli dokončené niektoré projekty vrátane štúdie uskutočniteľnosti využitia zásob kremennej rudy v oblasti Vádí Buwa a Abutan (región al-Wusta) odhadovanej na 28 miliónov ton a iných.[43]
Komunikácie a služby
V roku 2008 bolo v krajine aktívnych viac než 3,2 miliónov mobilných telefónov a na 270 tisíc pevných liniek. Internetová doména Ománu je .om, množstvo internetových používateľov v roku 2008 dosahovalo 465 000. V roku 1999 vysielali v Ománe rozhlasové stanice AM 3, FM 9 a shortwave 2 a dvanásť televíznych staníc a 25 opakovačov.
Hlavným poskytovateľom internetových služieb je spoločnosť Omantel, vlastnená štátom zo 70 %.
Omán sa snaží rozvíjať cestovný ruch a prilákať do krajiny turistov a zahraničných investorov. Rozvoj turizmu je opatrný, turizmus samotný bol poznamenaný vládou skorších sultánov. Všetci turisti musia obdržať vízum. Výnimku tvoria občania štátov Perzského zálivu, respektíve občania členských štátov Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive. V roku 1998 navštívilo krajinu okolo 612 000 turistov, ich útraty boli odhadované na 112 miliónov USD. Podľa odhadov OSN z roku 1999 sú denné výdaje spojené s pobytom v Maskate v cene 151 USD, v Salále 156 USD.[44] V roku 2008 sa cestovný ruch podieľal na HDP zo 4 %.[45]
Podľa Svetovej rady cestovného ruchu (World Travel and Tourism Council, skrátene WTTC) možno však v budúcnosti očakávať nárast prispenia sektoru cestovného ruchu k hrubému domácemu produktu. Omán zlepšuje svoje obchodné vzťahy so svojimi susedmi a činí kroky k ochrane pamätihodností a životného prostredia. WTTC predpokladá, že objem cestovného ruchu dosiahne 8,84 miliárd dolárov v roku 2018 (pre porovnanie – v roku 2008 to bolo približne 2,5 miliárd dolárov).[46]
V roku 2009 sa v Ománe nachádzali tri heliporty a 128 letísk, z čoho má desať spevnenú dráhu, ostatné nie. Celková dĺžka vozoviek je 42 300 kilometrov, 16 500 kilometrov spadá medzi spevnené a ostatných 25 800 kilometrov k nespevneným. V krajine sú zriadené plynovody, ktorých dĺžka dosahuje 4 126 kilometrov a ropovody, s celkovou dĺžkou 3 558 kilometrov.
Omán spolupracuje s ostatnými členmi GCC na projekte Gulf Railway, ktorý má všetkých šesť členských štátov prepojiť železničnou traťou. Projekt by mal byť dokončený odhadom v roku 2017.[49]
Ománska kultúra má pevné korene v islame. V krajine sa rozvinula zvláštna odnož islamu, ibádíja, ktorá dostala názov po svojom zakladateľovi Abdulláhovi íbn Ibádovi žijúcom v 7. storočí. Všetci Ománci nie sú ibádíjovskímoslimovia, žijú tu aj moslimovia sunnitskí a šíitskí. Ománci sú tolerantní nielen k vyznávačom iných vetví islamu, ale aj k vyznávačom iných náboženstiev, ktorí môžu praktikovať svoju vieru vo svojich kostoloch a chrámoch.[50]
Islam si zakladá na plnení piatich pilierov islamu a hadísu. Za splnenie týchto povinností si moslim zaistí miesto v nebi. Avkaf je označenie pre náboženské dotácie vo forme majetku alebo príjmu, spravovaných určeným ministerstvom, ktoré sa stará o údržbu mešít a prospech spoločnosti. Zakát je dobročinná daň venovaná potrebným. Musí ju platiť každý moslim, v súlade s jeho možnosťami. Všetci moslimovia sú zaviazaní k pôstu počas Ramadánu, ďalšieho pilieru islamu. Po dobu 29, prípadne 30 dní, každý islamský rok, sa moslimovia zdržujú od fajčenia, jedla a pitia v hodinách pôstu (od svitania do súmraku). Ramadán postupuje o 10 až 11 dní každý rok, lebo sa vláda riadi lunárnym kalendárom.[50]
Každoročne cestujú pútnici do Mediny v susednej Saudskej Arábii s cieľom navštíviť prorokovu hrobku pred cestou na sväté miesta v Mekke. V roku 1999 takto z Ománu cestovalo približne 19 tisíc moslimov. Púť k svätému miestu je organizovaná a koordinovaná ministerstvom, ktoré pútnikom zaisťuje bezpečnosť a zdravie pri ceste a pri pobyte.[50]
Šport
Národný futbalový tím v zápase proti Thajsku.
Najpopulárnejšími športmi v Ománe sú futbal, hokej, basketbal, volejbal, tenis a tenisu podobný squash. Golf medzi najobľúbenejšími športmi nefiguruje vzhľadom na terén, ktorý často jeho prevádzanie neumožňuje. Pri piesočných plážach možno praktikovať niektoré vodné športy ako napríklad potápanie. Populárna je aj speleológia (jaskyniarstvo), pretože sa v krajine nachádza mnoho jaskýň. Madžlis al-Džhin je druhým najväčším jaskynným komplexom sveta.[51]
Olympijských hier sa Omán po prvýkrát zúčastnil v roku 1984, od tej doby sa na nich objavuje pravidelne a to navyše len na letných. Vyslal na nich celkovo 36 športovcov medzi ktorými bola jedna žena. Ománci dosiaľ nezískali žiadne medaily.[52] Ománsky olympijský výbor bol ustanovený v roku 1982.[53]
Známym športovcom je futbalový brankár národného tímu Ali Al-Habsi, ktorý nastupuje v dresoch anglického prvoligového klubu Bolton Wanderers FC.
Veda a školstvo
V posledných rokoch bolo vzdelávanie predmetom úsilia ománskej vlády. Tá usilovala nielen o dostupnosť vysokej úrovne vzdelania pre normálnych občanov, ale tiež o ich vysokú pripravenosť a kvalifikovanosť doplnením vzdelávania o národnú kultúru na strane jednej a obohatením o najmodernejšie metódy na strane druhej.[24]
V roku 2002 disponovali ozbrojené sily Ománu celkovo 41 700 vojakmi, vrátane podružných zložiek.[55] Pozemná armáda čítala 25 000 vojakov a tvorilo ju cez 100 hlavných bojových tankov a 37 tankov typu Scorpion.[55] Letecký personál čítal 4 100 ľudí a disponoval 40 bojovými lietadlami.[55]Námorníctvo malo k dispozícii posádku o 4 200 ľuďoch s 13 hliadkovými loďami.[55] Kmeňové domobrany zvané Firqats sú polovojenskou zložkou a čítali 4 000 bojovníkov anizovaných v menších kmeňových skupinách.[55] Ďalšími polovojenskými zložkami sú pobrežná policajná hliadka v počte 400 ľudí a menšie policajné letecké krídlo.[55]
V roku 2005 boli vojenské výdaje krajiny percentuálne voči hrubému domácemu produktu najvyššie na svete (11,4 %[56] až 11,8 %[57] HDP).[56] V roku 2009 vydal Omán na obranu 1,545 miliardy ománskych rialov čili 4,003 miliardy amerických dolárov.[57] Vojenská služba je dobrovoľná, branná povinnosť dosiaľ nebola zriadená.[56]
Referencie
↑World Population Prospects, Table A.1 [PDF]. United Nations, [cit. 2009-03-12]. Dostupné online.
↑Five Arab countries among top leaders in long-term development gains [online]. Rozvojový program OSN (UNDP), 2010-11-04, [cit. 2010-11-10]. Dostupné online. (anglicky)
↑ abHistory: Oman in the Stone Age [online]. Ministerstvo informácií Sultanátu Omán, [cit. 2010-06-06]. Dostupné online. (po anglicky)
↑Advent of Islam [online]. Asia Cooperation Dialogue (ACD), [cit. 2010-06-06]. Dostupné online. (anglicky)
↑ abcdeHistory: Overview [online]. Ministerstvo informácií Sultanátu Omán, [cit. 2010-06-06]. Dostupné online. Archivované 2011-10-01 z originálu. (anglicky)
↑Oman: Oil [online]. U.S. Energy Information Administration, [cit. 2010-06-04]. Dostupné online. (anglicky)
↑Oman: Agriculture [online]. Encyclopedia of the Nations, [cit. 2010-05-30]. Dostupné online. (anglicky)
↑Oman: Fishing [online]. Encyclopedia of the Nations, [cit. 2010-05-27]. Dostupné online. (anglicky)
↑Economy: Trade & Industry: Industry [online]. Ministerstvo informácií sultanátu Omán, [cit. 2010-05-23]. Dostupné online. (anglicky)
↑ abEconomy: Mineral resources [online]. Ministerstvo Informácií Sultanátu Omán, [cit. 2010-09-29]. Dostupné online. (anglicky)
↑Oman: Tourism, travel, and recreation [online]. Encyclopedia of the Nations, [cit. 2010-05-26]. Dostupné online. (anglicky)
↑Reports Bear Out: The Future Is Bright For Oman Tourism [online]. Oman Air, 2009-04-18, rev. 2009-04-20, [cit. 2010-06-14]. Dostupné online. (anglicky)[nefunkčný odkaz]
↑Oman - Tourism Industry to Record Magnificent Growth in Future [online]. RNCOS, 06-08-2008, [cit. 2011-01-22]. Dostupné online. Archivované 2021-10-28 z originálu. (anglicky)
↑AMELAN, Roni. Oman's Arabian Oryx Sanctuary: first site ever to be deleted from UNESCO's World Heritage List [online]. Christchurch, Nový Zéland: UNESCO, 2007-06-28, [cit. 2010-06-09]. Dostupné online. (anglicky)
_(orthographic_projection).svg)
.jpg)
.jpg)
