Tenis (angl.tennis < stredoangl.tenes, tenetz < franc.tenez! – nate, berte, držte! (imperatív pl. slova držať)) označovaný aj ako biely šport, je loptová hra pre 2 alebo 4 hráčov.
Variant s 2 hráčmi je dvojhra, variant so 4 hráčmi štvorhra. Existuje klasická a zmiešaná štvorhra, pri klasickej proti sebe hrajú dva páry mužov alebo žien, pri zmiešanej je v každom páre jeden muž a jedna žena.
Súperi stoja proti sebe na sieťou rozdelenom hráčskom poli (kurte) a pokúšajú sa odraziť tenisovú loptičkutenisovou raketou tak, aby súperi neboli schopní ju v rámci pravidiel vrátiť.
História
Francúzsku hru, ktorá vznikla pravdepodobne v 11. alebo 12. storočí, jeu de paume (v preklade hra ruky alebo hra rúk, resp. hra s rukou/rukami) považujú za predchodkyňu tenisu. Loptička sa odbíjala pôvodne holými rukami, neskôr sa už používali rukavice a nakoniec palice. Rakety vznikli pravdepodobne v 16. storočí, kedy dal anglický kráľ Henrich VIII. postaviť aj prvý tenisový dvorec. Aj napriek zmenám herného náčinia si hra zachovala ten istý názov.
V roku 1873 si major anglickej armády Walter Clopton Wingfield patentoval hru pod názvom spharistike, odvodeného od gréckeho slova pre hru s loptičkami. Patentoval si taktiež aj náčinie, dve žrde, sieť, rakety a gumené loptičky. Vedľajší názov pre túto hru bol lawn tenis (v preklade trávnikový tenis). Z Anglicka sa hra rozšírila aj do USA. V roku 1876 Marylebone Cricket Club (Marylebonský kriketový klub) pozmenil niektoré Wingfieldove pravidlá. Medzi najpodstatnejšie zmeny patrili vymenenie bodovacieho systému na ten súčasný, zavedenie zhody a výhody, taktiež bol pridaný systém dvoch podaní, namiesto jedného.
Medzi najvýznamnejšie momenty medzinárodného tenisu patrí založenie tenisového turnaja Wimbledon v Anglicku, v roku 1877, na turnaji sa však konala iba dvojhra mužov. Podobný turnaj si v tom istom roku založilo aj USA (turnaj bol však obmedzený iba pre obyvateľov USA). Francúzsko nasledovalo v roku 1891 a Australázia (Austrália a Nový Zéland) si založila turnaj v roku 1905. Tieto štyri turnaje sa postupne vyvinuli do dnešnej podoby najprestížnejších turnajov, Grand-Slamov.
Tenisové rakety prešli od počiatkov tenisu viacero štádii vývoju. Spočiatku sa rámy rakiet vyrábali z jaseňového dreva, ktoré bolo sformované do požadovaného tvaru a zlepené živočišnými lepidlami. Okrem jaseňového dreva sa používalo aj drevo z javora, platana alebo hrabu.
V roku 1967 uviedla firma Wilson Sporting Goods na trh raketu Wilson T2000, ktorá nebola vyrobená z dreva, ale mala kovový rám. Táto raketa bola komerčne úspešná, používaná bola napríklad Jimmym Connorsom. V polovici 70. rokoch uviedla na trh firma Prince raketu s nadmerne veľkou hlavou. Raketa mala hliníkový rám a pletivo 50% väčšie ako bol štandard. V tom čase nebolo žiadne oficiálne obmedzenie na veľkosť rakety, Medzinárodná tenisová federácia zaviedla obmedzenia až v roku 1979.
Úspech kovových rakiet z 60. a 70. rokov viedol k experimentovaniu s inými zlúčeninami pri výrobe tenisových rakiet. Začali sa vyrábať a používať "grafitové" rakety (nebol to grafit aký sa používa napr. v ceruzkách, bolo to vlastne uhlíkové vlákno). Rámy rakiet zo zlučenín s "grafitom" sa používajú dodnes.[1]
Spolu s tenisovou raketou je tenisová loptička najpotrebnejším náčiním pri tenise. Súčasné, žlté tenisové loptičky boli uvedené do tenisu v roku 1972, keď Medzinárodná tenisová federácia zakomponovala tieto loptičky do pravidiel tenisu. V minulosti boli loptičky najčastejšie čierne alebo biele (podľa kurtu) a vyrábali sa iba z gumy.[2]
Kurt
Kurt je hrací dvorec, ktorý je podľa oficiálnych stanov 23,77 m dlhý a 8,23 široký pre zápasy v dvojhre, v štvorhre je šírka kurtu 10,97 m. Sieť má pokrývať celú šírku kurtu v polovici, v strede má byť 0,914 m vysoká na krajoch je podopieraná žrďami vo výške 1,07 m. V štvorhre sú podopierajúce žrde mimo celého kurtu, v dvojhre sú na krajoch kurtu, v štvorhrových priestoroch.[3] Existuje viacero rôznych povrchov kurtov. Na každom z nich je rýchlosť loptičky po odrazení a veľkost odrazu odlišná. Najbežnejšie povrchy v profesionálnom tenise sú tieto:[4]
antuka – najpomalší povrch, loptička po odrazení má vyšší odraz a nízku rychlosť; najbežnejšie sú červená a zelená antuka
tráva – najrýchlejší povrch, loptička má nízky odraz a vysokú rýchlosť
Čiary, ktoré označujú šírku kurtu, sa nazývajú základné čiary. Čiary, označujúce dĺžku kurtu, sú bočné čiary, ktoré sa ďalej delia na dvojhrové a štvorhrové. Štvorhrové sú úplne na kraji hracej plochy, dvojhrové sú tie, ktoré sú bližšie k stredu kurtu. Miesto medzi dvojhrovými a štvorhrovými bočnými čiarami sa v dvojhre považuje za out, v štvorhre to je súčasť hracieho poľa. Čiary, rozdeľujúce hráčovu polovicu kurtu po šírke sa nazývajú čiary podania, vymedzujúce priestor podania, ktorý je ešte predelený stredovou čiarou na ďalšie dva priestory podania.
Údery
[[Súbor
Tim Henman Wimbledon 2005 1.jpg|right|thumb|Podanie]]
Podaním začína každá hra. V súčasnom profesionálnom tenise sa využíva takmer výlučne podanie, pri ktorom hráč vyhodí loptičku do vzduchu a udrie ju raketou tak, aby smerovala do poľa podania, krížom od hráča do poľa podania. V profesionálnom tenise sa loptička pri údere zvykne zatočiť, aby po odraze od kurtu mierne zmenila smer.
Forhend (z angl. forehand) je zväčša jednoručný úder, ktorý začína náprahom na pravej strane tela (u hráča, ktorý drží raketu v pravej ruke) alebo na ľavej strane (pre hráča ľaváka). Ruka s raketou potom pokračuje smerom k letiacej loptičke, po údere ruka pokračuje na ľavú (u praváka) alebo pravú (u ľaváka) stranu tela. Forhend sa zväčša hrá, keď loptička smeruje na stranu na ktorej držíme raketu.
Bekhend (z angl. backhand) je úder s dvoma variantmi, jednoručným a obojručným. Úder začína náprahom na ľavej strane (u praváka) alebo na pravej strane (u ľaváka). Ruka s raketou potom pokračuje smerom k letiacej loptičke, po údere ruka pokračuje na pravú (u praváka) alebo na ľavú (u ľaváka) stranu. Bekhend sa zväčša hrá, keď loptička smeruje na stranu opačnú tej, na ktorej držíme raketu.
Volej je úder, pri ktorom hráč udrie loptičku ešte predtým, než dopadne na zem. Zvykne sa hrať keď loptička smeruje priamo na telo hráča, alebo keď hráč stojí v kurte a bod, kde by loptička dopadla je za ním.
Lob je úder, pri ktorom hráč loptičku udrie tak, aby preletela ponad jeho súpera. Zväčša sa hrá, keď je súper blízko pri sieti. Môže sa hrať aj bekhendom aj forhendom.
Drop shot (čítaj dropšot) je úder, pri ktorom loptičku dopadne tesne za sieť na súperovu polovicu kurtu. Zvykne sa zahrávať, keď je súper za základnou čiarou von z kurtu, prípadne je príliš na jednej strane. Drop shoty sa zvyknú zahrávať čo najviac točené, aby po dopade zmenili smer odrazu.
Úder zahratý hneď po tom ako sa lopta odrazí od zeme, využíva sa v momentoch keď hráč nemá postavenie na zahratie klasického úderu.
Pravidlá a počítanie
Tabuľa so skóre
Zápas sa hrá obvykle na dva alebo tri víťazné sety. Set vyhráva hráč, ktorý v sete získa minimálne 6 hier (gemov), pričom súper musí mať o dve hry menej. Každá hra sa delí na výmeny, pričom každá začína podaním. V každej hre podáva iný hráč.
Tenisový kurt; dvojhrový kurt je bez štyroch obldžníkov po ľavej a pravej strane; pole podania sú štyri obĺžniky v strede kurtu
Hráč vyhráva výmenu ak:
jeho súper zahrá loptičku do outu alebo do siete
sa jeho súper dotkne loptičky časťou svojho tela
loptička dvakrát dopadne na zem na súperovej polovici
sa jeho súper raketou dvakrát dotkol loptičky
jeho súper nie je schopný vrátiť loptičku
v prípade ak sa loptička dotkne stropu a spadne na súperovú polovicu, výmena sa opakuje ( toto pravidlo platí len pri hraní v hale)
Vo výmene sa boduje následujúcim spôsobom: po prvej výmene je stav vždy 15 – 0 resp. 0 – 15 (v prvom prípade vyhral podavajúci, v druhom prijimajúci). Ďalšia výmena sa opäť hodnotí pätnastimi bodmi, takže stav môže byť 30 – 0, 0 – 30 alebo 15 – 15. Ak následujúcu výmenu vyhrá hráč, ktorý ma 30 bodov, pridáva sa už len 10 bodov, čiže stav môže byť 40 – 0 alebo 0 – 40, resp. rôzne variácie stavu, keď zvíťazí hráč, ktorý ma 30 bodov. Stav 40 – 40 sa nazýva zhoda a hráč, ktorý vo výmene za tohto stavu zvíťazí, získava výhodu. Ak vyhrá aj nasledujúcu výmenu, vyhráva hru (gem). Ak nezvíťazí, opakuje sa stav 40 – 40 až kým jeden z hráčov nezvíťazí. Mimo zhody zvíťazí hráč, ktorý zvíťazí vo výmene za stavu 40-x, pričom rozdiel musí byť minimálne o dve loptičky, inak opäť nastáva zhoda.
Za stavu 6 – 6 na gemy zápas nepokračuje ďalšou hrou, ale nastáva tie-break, v ktorom hráči striedavo podávajú (každý hráč podáva dvakrát, okrem úvodného podania, keď podávajúci podáva iba raz). Boduje sa už iba po jednom bode. Zvíťazí hráč, ktorý ako prvý dosiahne 7 bodov, pričom aj tu platí pravidlo, že druhý hráč musí mať o dva body menej. Na Wimbledone sa v piatom sete nehrá tie-break, ale hrá sa normálne na klasické gemy, až kým jeden z hráčov nedosiahne počet gemov o dva vyšší ako jeho súper (nahrať však musí minimálne šesť gemov). V profesionálnom tenise, v klasickej štvorhre, za vyrovnaného stavu na sety, sa rozhodujúci set hrá formou tie-breaku, hráči však musia dosiahnuť minimálne 10 bodov, inak sú pravidlá zhodné s klasickým tie-breakom.
Hráči sa môžu ľubovoľne pohybovať po kurte aj mimo neho. Loptičku však môžu zahrať iba do určeného priestoru (pri dvojhre je to "orezaný" kurt, bez postranných priestorov, pri štvorhre je to celý kurt), inak ide o aut. O aut sa však nejde, ak sa loptička pri výmene alebo pri podaní nejakou svojou časťou dotkne ľubovolnej čiary (v dvojhre to platí pre všetky čiary, okrem tých na úplnom kraji kurtu po stranách; pri podaní platia len čiary ohraničujúce pole podania).
Výmena začína podaním. Úvodné podanie smeruje vždy z pravej strany kurtu na ľavú. Po úvodnej výmene sa podáva z ľavej strany na pravú, potom opäť z pravej na ľavu a tak ďalej. Ak pri prvom podaní podávajúci nezahrá loptičku do poľa podania v rámci pravidiel, nastáva druhé podanie. Ak ani pri tomto podaní hráč nezahrá loptičku do poľa podania, je to dvojchyba a prijimajúci hráč získava výmenu. Podanie sa opakuje iba v prípade, ak sa pri podaní loptička dotkne siete a padne do poľa podania. Ak sa po dotyku siete odrazí mimo poľa podania, nastáva druhé podanie, alebo to je dvojchyba (pri druhom podaní). Podavajúci musí byť pri podaní za základnou čiarou, ak pri podaní stojí na nej, alebo vnútri kurtu, ide o prešľap a nastáva druhé podanie. Taktiež musí vždy podávať krížom, nemôže podávať napr. z ľavej strany na ľavú. Ak podávajúci zahrá loptičku do poľa podania a prijimajúci hráč nie je schopný loptičku vrátiť naspäť, pričom sa jej raketou ani nedotkne, ide o eso podávajúceho.
Počas hry môže nastať viacero možných situácii, pri ktorých môže buď podávajúci alebo prijimajúci hráč získať gem, prelomiť podanie súpera, získať set alebo vyhrať zápas.
V prípade ak pri hráčovom podaní môže jeho súper výhrou nasledujúcej výmeny získať gem, teda prelomiť súperovo podanie, hovorí sa o brejkbale (pôvodné písanie breakball). Brejkbal nastáva iba v prípade, keď podávajúci hráč prehrou nasledujúcej výmeny prehrá svoje podanie. Brejkbalov môže nasledovať viac po sebe, maximálne môžu byť tri, keď prijimajúci hráč vedie 40 – 0, dve ak vedie 40 – 15 alebo jeden za stavu 40 – 30 alebo výhody. Brejkbaly sa môžu kryť so setbalmi a mečbalmi.
Gameball (čítaj gembol) nastáva, ak hráč pri vlastnom podaní môže vyhraním nasledujúcej výmeny ukončiť gem v svoj prospech. Gamebally môžu byť maximálne tri, podobne ako pri brejkbaloch. Gamebally sa môžu kryť so setbalmi a mečbalmi.
Ak môže hráč získať výhrou nasledujúcej výmeny celý set, hovorí sa o setbale (pôvodné písanie setball). Setbal môže nastať pri vlastnom podaní alebo pri prijímaní. Podobne ako pri ostatných loptičkách, môžu byť setbaly maximálne tri. Setbaly sa môžu kryť s mečbalmi.
Ak môže hráč výhrou nasledujúcej výmeny vyhrať celý zápas, hovorí sa o mečbale (pôvodné písanie match ball). Mečbal môže nastať pri vlastnom podaní alebo pri prijímaní. Podobne ako pri ostatných loptičkách, môžu byť mečbaly maximálne tri. Vždy sa kryjú so setbalmi.
Priekopníkmi tenisu na invalidnom vozíku boli Američania Brad Parks a Jeff Minenbraker, ktorí v 70. rokoch 20. storočia začali usporiadúvať exhibičné tenisové zápasy na invalidných vozíkoch, čím propagovali tento šport. V roku 1988 bola založená Medzinárodná federácia tenisu na invalidnom vozíku (International Wheelchair Tennis Federation, IWTF). Prvýkrát sa tenis na invalidnom vozíku objavil na paralympijských hrách v roku 1992 v Barcelone.
Pri tomto druhe tenisu sa využívajú špeciálne upravené invalidné vozíky. Tenisové rakety a loptičky, ako aj pravidlá sú zhodné s klasickým tenisom, jediný rozdiel je, že pri výmene sa môže loptička dvakrát odraziť od zeme, než ju musí hráč úderom vrátiť (prvý dopad musí byť v platnom hracom poli, druhý môže byť aj mimo neho).
Rozhodcovia
Hlavným rozhodcom v tenisovom zápase je umpirový rozhodca (bežne nazývaný umpire; čítaj empajr), ktorý sedí na vyvýšenom mieste na jednej strane kurtu. Umpirovému rozhodcovi zvyčajne asistujú čiaroví rozhodcovia, ktorí určujú či loptička dopadla do hracieho poľa a taktiež upozorňujú na prešľapy hráčov. Umpirový rozhodca má právo pozmeniť verdikt čiarových rozhodcov, prípadne verdikt vyriecť, ak loptička podľa neho dopadla do autu, resp. bola dobrá, prípadne sa pri podaní dotkla siete a čiaroví rozhodcovia na to neupozornili. Jeho verdikt je definitívny.
V niektorých turnajoch môžu hráči "napadnúť" verdikt čiarového rozhodcu, tým, že požiadajú o prehratie záznamu spornej loptičky. Túto možnosť môžu hráči využiť iba určitý početkrát, ktorý závisí od toho, či hráč napadol verdikt právom, teda opravil verdikt alebo neprávom, čiže sa potvrdil verdikt rozhodcu.
Jednotlivé turnaje profesionálnych tenistov a tenistiek organizujú už dve samostatné organizácie, ATP (Association of Tennis Professionals, Asociácia profesionálnych tenistov) u mužov a WTA (Women’s Tennis Association, Ženská tenisová asociácia) u žien.
