Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou Ladislava Kalinu vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na 13 oddielov. Zúčastnila sa obsadzovania Brezna, Liptovského Hrádku a Mikuláša, Popradu a Levoče, ako aj útoku na Kežmarok, po nástupe nemeckých vojsk jej oddiely bránili Spiš, Liptov, údolie Hrona. Po potlačení SNP pokračovala v partizánskej činnosti a vyvíjala diverzné aktivity najmä v Slovenskom Rudohorí. 23. januára 1945 sa brigáda spojila s postupujúcou Červenou armádou, niektoré jej oddiely tak urobili až vo februári.[1]:62-67 Príslušníci oddielov brigády sa dopustili zločinov proti príslušníkom nemeckej menšiny v Partizánskej Ľupči a Banskej Štiavnici.
História brigády
Výsadok
Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia. Veliteľom 16-členného oddielu bol vymenovaný Ladislav Kalina. Oddiel tvorili:[1]:62
Miestom zoskoku bola Latiborská hoľa. Skupina následne pripravila miesto zoskoku pre skupina Ernesta Bielika, ktorá pristála o deň neskôr. V noci zo 7. na 8. augusta pristáli ešte skupina Michala Sečánského a Jegorova.
8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Kalinova skupina sa presunula 15. augusta do východnej časti Nízkych Tatier.[2]:619
Skupina nadviazala styky s odbojármi na Horehroní a na Liptove, s dôstojníkmi breznianskej posádky (Sekuris, Kučera, Lác) a začala naberať dobrovoľníkov, takže k 25. augustu mala 200 mužov.[2]{rp|619}} Štáb brigády sídlil v Bystrej doline. Ďalším oporným bodom Kalinovho oddielu sa stala Nemecká Ľupča, v osade Železnô bolo zriadené výcvikové stredisko dobrovoľníkov.[2]:376
Zaistenie a smrť ľudáckych činiteľov v Brezne
Večer 27. augusta sa Kalinovi partizáni rozhodli zaistiť ľudáckych činiteľov v Brezne. Po 21:00 prišli na dvoch nákladných autách do mesta a začali zaisťovať miestnych ľudáckych činiteľov: sudcu Pavla Denka, roľníka a bývalého zástupcu vládneho komisára Samuela Dolňana, vedúceho notára Alexandra Bothára, drevoobchodníka Štefana Valentínyho, učiteľa Júliusa Plška a obchodníka arizátora Machyniaka. Byty zaistencov boli vylúpené. Na sekretariáte HSĽS zaistili poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa a tajomníka HSĽS Lukáša Žiaka. V miestnom hoteli zatkli nemeckého dôstojníka. Partizáni za asistencie slovenských vojakov naložili zaistencov na nákladné auto a odchádzali na Príslop do Bystrianskej doliny na základňu a štáb jednotky. Pri prevoze zaznel výstrel a vzápätí partizánska eskorta začala strieľať do zaistencov na korbe auta. Guľka zasiahla aj šoféra a neriadené auto narazilo najprv do steny a potom do betónového stožiara elektrického vedenia. Zastrelení boli Bothár, Slameň, Valentíny, Dolňan, ranení Denk, Plško. Ťažko zranený bol aj nemecký dôstojník, ktorému sa podarilo uniknúť, ale neďaleko miesta tragédie skonal a našli ho vojaci miestnej posádky. K autu prišli vojaci a dôstojníci z blízkych kasární, ktorí poskytli prvú pomoc a zabezpečili záchranné práce.[3]:166-167
Jozef Jablonický[3]:168-169 uvádza 4 verzie udalostí, pričom osobne sa prikláňa k prvej:
- podľa prvej niekto zvonka, nie z auta vystrelil a zasiahol šoféra Moravčíka, ktorý zraneniu podľahol.
- podľa druhej verzie ako prvý vystrelil zaistený nemecký dôstojník[4]:228
- podľa tretej verzie zahájil streľbu zaistený Machyniak. Zaistený preživší Pavol Denk uviedol o Machyniakovi, že prvý vystrelil z pištole.
- podľa štvrtej verzie vystrelil jeden zo zaistencov, ktorý zastrelil šoféra a zranil dvoch partizánov.
| „
|
Vtedy jeden zo zaistených, ktorý mal ukrytú zbraň, zastrelil nášho šoféra a zranil dvoch partizánov. Zajatci využili paniku, pokúšali sa pri havarovaní auta uniknúť, no pri ďalšej streľbe partizáni zlikvidovali štyroch zaistených.
|
“
|
| – Ladislav Kalina, Začiatky organizátorskej a bojovej činnosti partizánskej brigády Za slobodu Slovanov[5]:119
|
Akcie na Liptove a Spiši
27. augusta obsadili partizáni Jegorovovho, Bielikovho a Sečánskeho oddielu Ružomberok. Na partizánsku základňu Kalinovho oddielu v Nemeckej Ľupči prišli 28. augusta zástupcovia revolučného okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši Martin Nahálka a Vladimír Bohmer a dohodli s partizánmi vstup do Mikuláša na večer 28. augusta, no po incidente pri Liptovskej Teplej medzi partizánmi a skupinou príslušníkov SS sa partizáni rozhodli obsadiť Liptovský Mikuláš už predpoludním 28. augusta. Akcia nebola zladená a vopred dohodnutá s vojakmi a nestretla sa so súhlasom všetkých dôstojníkov miestnej posádky.
Veliteľ Divíznej oblasti 2. v Liptovskom Mikuláši plk. Ladislav Bodický, nezapojený do povstania, nechcel mať spočiatku s partizánmi a národným výborom nič do činenia a armádu nechcel zapájať do udalostí. Dôstojníci posádky však prejavovali sympatie k odboju, na porade sa mjr. Jozef Vražda postavil na stranu partizánov a členov RNV. Ladislav Bodický rozhodol, aby vojaci na partizánov nestrieľali.[3]:180
28. augusta sa po predchádzajúcich rokovaniach s partizánskym oddielom Za slobodu Slovanov k partizánom pridala posádka letiska Mokraď. Na letisko prišli zástupcovia partizánov kpt. Voľanskij a major Makarov spolu s členmi RONV v Liptovskom Hrádku Martinom Nahálkom, Rudolfom Sokolom, Ferdinandom Šoltýsom.[6]:110 Posádka Mokrade vydala partizánom zbrane. Pušky partizáni odviezli do Liptovského Hrádku do hotela Gregor, ktorý sa stal dočasným štábom partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov. Sústreďovali sa tam aj dobrovoľníci a Rusi uniknuvší z nemeckého zajatia, ktorí pracovali pod falošnými legitimáciami pri stavbe cesty na Podbanské.[5]:119
Časť partizánov oddielu Za slobodu Slovanov pod velením Voľanského po prechode Mikulášom prišla 29. augusta ráno do Liptovského Hrádku a spojila sa s partizánmi z Horehronia.
Ráno 29. augusta prišli do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša z Popradu člen popradského RONV Ján Kotoč a poručík Pejko, ktorí prišli požiadať o pomoc a posilu, nakoľko aj popradský RONV sa rozhodol nečakať na heslo z Banskej Bystrice. Z oddielu Za slobodu Slovanov vyslal komisár oddielu Fiodor Makarov čatu pod velením komisára Jaroslava Šolca a plk. Bodický vyslal čatu vojakov pod velením npor. Schmiedta.
29. augusta popoludní vstúpili do Popradu partizáni a povstaleckí vojaci z Ružomberku a Liptovského Mikuláša. Moc v Poprade prevzal Revolučný okresný národný výbor a vysielal rozhlasom mobilizačné výzvy.[3]:181 Na základe vyhlásenej mobilizácie nastupovali 30. augusta od rána do popradských kasární Pod Gerlachom nastupovali muži a preberali zbrane a výstroj. V dopoludňajších hodinách sa v kasárňach zastavil generál Augustín Malár a počas zastávky v Poprade dal na nádvorí kasární nastúpiť dôstojníkov a mužstvo a mal k nim prejav odrádzajúci od predčasného povstania. Skupina partizánov z brigády Za slobodu Slovanov pod velením Jaroslava Šolca, sa pokúsila zajať generála, no zasiahla neskoro a Augustín Malár odletel do Bratislavy.[1]:20 Popoludní sa Šolcova skupina presunula do Levoče, kde však už bola povstalecká akcia v plnom prúde.[3]:332
V Poprade bol 30. augusta vypracovaný plán pomoci kežmarskej posádke, ktorá sa dostala do obkľúčenia miestnymi Nemcami. V popoludňajších hodinách vyrazili povstalci (vojaci popradskej, mikulášskej, levočskej posádky, partizáni z brigád Za slobodu Slovanov a Jánošík a dobrovoľníci) v smere od Popradu a Levoče. Povstalcom sa v ten deň podarilo preniknúť len na okraj Kežmarku.[1]:21
Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk tankovej armády pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. 31. augusta Nemci odrazili opakované povstalecké útoky na Kežmarok a do večera po bojoch obsadili Spišskú Sobotu a Poprad. 1. septembra Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť.
Z 18. divízie SS Horst Wessel bola vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol vymenovaný Ernst Schäfer, s úlohou presunúť sa do Popradu a obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen útočiacou od Strečna. Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu.[2]:334-335
V noci z 3. na 4. septembra sa skupina SS Schäfer presunula do Popradu, 4. septembra zahájila útok a do 6. septembra za minimálneho odporu prešla celým Liptovom a obsadila Ružomberok.
Partizánske zločiny v Nemeckej Ľupči
Počas prvých septembrových dní zaisťovali partizáni na Liptove príslušníkov nemeckej menšiny. Zaistení boli prevezení z mikulášskej väznice pred príchodom nemeckých jednotiek do Nemeckej Ľupče, kde bolo 5. septembra na žiadosť tamojšieho miestneho národného výboru 32 Nemcov alebo osôb s nemeckými menami zastrelených partizánmi z oddielu Pobeda (Víťazstvo) z brigády Za slobodu Slovanov. Medzi obeťami boli aj dvaja nemeckí vojaci. Ďalším popravám zabránila správa o blížiacich sa Nemcoch.[1]:496
9. septembra vznikla z oddielov so súhlasom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia partizánska brigáda Za slobodu Slovanov. Zároveň v tento deň bol Ladislav Kalina na základe kritiky sovietskych členov desantu pre neúspech SNP na Liptove vyradený zo štábu brigády a velenie brigády prevzal dovtedajší komisár brigády Voľanskij.
Ladislav Kalina sa následne zdržiaval na chate Trangoška. 26. septembra bola chata prepadnutá útočníkmi pod vedením veliteľa brigády Voľanského s cieľom Kalinovej fyzickej likvidácie. Kalina bol zranený do nohy, jeho šofér A. Mikovíny zabitý. Po liečení v podbrezovskej nemocnici[7] sa Kalina už nevrátil k svojej pôvodnej brigáde a pridal k partizánskemu oddielu Antona Cypricha.[8]:569
Štáb brigády sa presunul na zvolenský zámok.[2]:619
Oddiely brigády
V rámci brigády sa postupne sformovali nasledovné oddiely:
- oddiel Železnô, neskôr premenovaný na Pobeda (Víťazstvo)
- oddiel Pohronsko – liptovský
- oddiel Smrť fašizmu
- oddiel Thälmann
- oddiel Sláva
- oddiel Novobanský
- oddiel Liptovský
- Gajdinov oddiel samopalníkov
- oddiel Liptovský
- oddiel Vysoké Tatry
- oddiel Š. Adamíka
- oddiel F. Taratinova
- oddiel J. Boroša
V čase od polovice septembra do polovice októbra mala brigáda okolo 1 300 mužov. Oddiely brigády boli rozmiestnené pozdĺž hranice povstaleckého územia od juhozápadu po severovýchod a pôsobili pomerne samostatne. Údolie Hrona bránili oddiel S. Adamíka, Novobanský, Gajdinov a Smrť fašizmu. Oddiely Pohronsko – liptovský, 7. liptovský a Železnô bránili priestor Čertovica – Malužiná. V tyle nepriateľa pôsobili 9. liptovský oddiel a oddiel Vysoké Tatry. Z oddielu Železnô sa utvoril samostatný partizánsky oddiel Pobeda. Oddiely Thälmann a Sláva pôsobili na slovensko – maďarskom pohraničí.[1]:63
Novobanský oddiel brigády Za slobodu Slovanov eskortoval 25. septembra do Banskej Štiavnice vlak so 400 zaistenými civilistami nemeckej národnosti z Veľkého Poľa a Píly povolanými na nútené práce. Časť zaistencov sa zadusila počas transportu, časť bola pri vykladaní v Banskej Štiavnici zastrelená. Celkovo bolo zabitých okolo 80 civilistov.[9]:58
V prvej polovici októbra 1944 presunul štáb brigády všetky oddiely z údolia Hrona a presunul ich na prístupy k Zvolenu, aby posilnil obranu tohto mesta.[1]:63 Zároveň sa mala 15. októbra uskutočniť reorganizácia oddielov do 3 práporov. Tento úmysel sa nepodarilo uskutočniť a oddiely pôsobili v pôvodnej skladbe.[2]:619
Prepad letiska Mokraď
V noci zo 16. na 17. októbra na rozkaz veliteľa brigády Za slobodu Slovanov npor. Voľanského prepadli 7. Pohronsko – liptovský, 9. Liptovský oddiel a 10. oddiel Vysoké Tatry Nemcami obsadené letisko Mokraď. Útok malo podporiť aj povstalecké letectvo. Siedmy a deviaty oddiel mali zaútočiť na letisko zo západu, kým 10. oddiel z východu, dobyť ho a zničiť jeho zariadenia. Plány ovplyvnilo počasie a presun nemeckých jednotiek do Liptovského Hrádku. Letecký útok sa nekonal a 9. oddiel sa vôbec nedostal do východiskovej pozície. Delostreleckú prípravu začali v 01:13 hodín 17. októbra delostrelecké batérie z Malužinej, následne asi 50 partizánov z oddielu Vysoké Tatry zaútočili od potoku Kaleník na letisko. Dostali sa k nemeckým bunkrom, zničili 2 lietadlá a dielenské zariadenie. Padlo 10 nemeckých
vojakov. Partizáni na pripravených povozoch vavrišovských roľníkov odviezli ukoristené
zbrane, a výstroj cez Vavrišovo na svoju základňu pod Krížnou.[6]:113
Po ústupe Povstania do hôr
Po 25. októbri 1944 sa časť oddielov a štáb brigády presunuli do priestoru Ponickej Huty. 9. liptovský oddiel pôsobil po prechode SNP do hôr v Chočských vrchoch a na Liptovských holiach. 7. liptovský oddiel pôsobil na Veľkom boku. Gajdinov oddiel samopalníkov sa stal súčasťou partizánskej skupiny Vitkovského z partizánskeho zväzku Alexander Nevský.[1]:63
27. októbra partizáni oddielu Pobeda brigády Za slobodu Slovanov v osade Magurka nad Nemeckou Ľupčou prepadli skupinu nemeckých civilistov (najmä z Kunešova), ktorí sa vracali z nútených prác na stavbe povstaleckého letiska Rohozná, olúpili ich a 69 – 90 ich na príkaz zástupcu veliteľa prieskumu Mikuláša Končinského zavraždili.[10]
Oddiel J. Boroša bol začiatkom novembra 1944 rozbitý v boji. Štáb brigády a oddiely Smrť fašizmu, Thälmann a Gajdinov sa presunuli do Čiernej Lehoty, kde sa k nim pripojili aj zvyšky oddielu Sláva. 23. januára 1945 sa spojili s Červenou armádou. Zvyšné oddiely brigády sa spojili s Červenou armádou vo februári.[1]:63
Bilancia činnosti
Oddiel vykázal zničenie 12 nepriateľských transportov, 30 kusov obrnenej techniky a 3 000 nepriateľských vojakov.[1]:63 Tento údaj je značne nadnesený, nakoľko celkové straty Nemcov pri potlačovaní vojenskej fázy SNP sú vyčíslené na 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých.[2]:428-431
Príslušníci brigády sa dopustili sa dopustili zločinov proti príslušníkom nemeckej menšiny v Partizánskej Ľupči a Banskej Štiavnici.
Referencie
- ↑ a b c d e f g h i j MANIAK, Marcel. Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. [s.l.] : [s.n.], 2014. ISBN 978-80-89426-29-4. S. 111.
- ↑ a b c d e f g PLEVZA, Viliam. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Zväzok 5. Encyklopédia odboja a SNP. Bratislava : Pravda, 1984.
- ↑ a b c d e JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend : dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. 355 s. ISBN 80-215-0077-8.
- ↑ GEBHART, Jan; ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945. Praha, Bratislava : Naše vojsko, Nakladateľstvo Pravda, 1984. 560 s.
- ↑ a b PLEVZA, Viliam. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Zväzok 4. Spomienky a kroniky. Bratislava : Pravda, 1984.
- ↑ a b OLDŘICH, Vaněk. Letisko Mokraď v prevratových plánoch generála Čatloša. Vojenská história (Bratislava), 1999, roč. 3, čís. 3.
- ↑ MURGAŠ, Emil. Horehronská povstalecká sága. Svedectvo (Zväz protikomunistického odboja), 1995, roč. 4, čís. 8, s. 11-12.
- ↑ JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji 2, Štúdie a články. Bratislava : Kaligram, 2006. ISBN 80-7149-781-9.
- ↑ PODOLSKÝ, Peter B.. Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné?. 6.. vyd. [s.l.] : PostScriptum, 2021. ISBN 9788082180308.
- ↑ SÝKORA, František. Pochod mužov z Kunešova do pazúrov smrti. Svedectvo (Zväz protikomunistického odboja), 2001, roč. 10, čís. 7-8.
