Vyznamenanie Za hrdinstvo 3. stupňa Vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa Vyznamenanie Za zásluhy Vojenný víťazný kríž 6. triedy Železný kríž II. a I. triedy Zlatá frontová letecká spona Rad za letecké zásluhy – zlatý kríž
S pozemným sledom prvej frontovej garnitúry letky 13 odišiel 14. októbra na východný front. V bojoch nad Kubáňou a Azovským morom mu bolo priznaných 12 zostrelov nepriateľských lietadiel. Trikrát sa mu podarilo zostreliť dvoch protivníkov v jednej akcii. Ako skúsený pilot mal aj dosť šťastia, pretože ani raz nebol zostrelený. Lietal na Messerschmittoch Bf 109E, F a G, na ktorých vykonal celkovo 158 bojových letov. Za svoje výkony získal viaceré slovenské, nemecké a rumunské vyznamenanie. Povýšili ho na zástavníka letectva. Dňa 17. júla1943 sa vrátil na Slovensko.[2]
Najprv sa od 20. augusta stal príslušníkom Hotovostného roja stíhacích lietadiel Bf 109E na letisku Vajnory pri Bratislave. Dňa 31. októbra sa oženil. Od 31. januára1944 bol opäť pridelený k letke 13, ktorá bola od teraz v úlohe Pohotovostnej letky a tiež operovala z Vajnor a potom z Piešťan v rámci protivzdušnej obrany Slovenska proti zväzom amerických lietadiel. Celkovo uskutočnil 11 štartov na poplach a posledný sa mu takmer stal osudným. Dňa 26. júna vykonala 15. letecká armádaamerických vzdušných síl rozsiahly letecký útok v plnej sile na ciele v okolí Viedne, ktoré napadlo 501 bombardérovB-24 Liberator a 154 B-17 Flying Fortress. Dva z Liberatorov, ktoré sa museli vrátiť predčasne, odhodili svoje bomby na zoraďovaciu stanicu v Győri. Bombardéry sprevádzalo 37 stíhačiek P-51 Mustang52. stíhacej skupiny (52nd Fighter Group, 52nd FG), 26 P-38 Lightning82nd FG, 42 Mustangov 31st FG, 38 Lightningov 1st FG, 39 P-38 14th FG a 35 P-47 Thunderbolt 332nd FG. Nemecká protivzdušná obrana zareagovala vyslaním všetkých jednotiek podriadených 8. stíhacej divízii (8. Jagddivision), ktoré mala k dispozícii. Na výpomoc prileteli aj niektoré útvary 7. stíhacej divízie. Nad západným Maďarskom a potom aj nad juhozápadným Slovenskom a východným Rakúskom sa odohrali veľké letecké boje. Išlo o jednu z najväčších leteckých bitiek nad strednou Európou počas druhej svetovej vojny. Do jej priebehu bojovo zasiahli aj slovenskí piloti. O 08:40 hod. začali z letiska Piešťany smerom na Nové Mesto nad Váhom štartovať na poplach ôsmi stíhači Pohotovostnej letky na Bf 109G-6 pod velením npor. let. Juraja Puškára, ktorý vzlietol ako prvý. Nasledovalo ho jeho číslo rtk. Štefan Ocvirk. V druhej dvojici odštartovali zvk. Jozef Štauder a rtk. Štefan Jambor. Potom vzlietla tretia dvojica rtk. Gustáv Lang a rtk. Karol Geletko. Štart poslednej dvojice sa oneskoril, pretože zvk. Pavel Zeleňák mal na svojom messerschmitte problémy s motorom a rádiom. Jeho číslo rtk. Rudolf Božik zatiaľ čakal, kým sa motor Zeleňákovho lietadla prebral a nakoniec vzlietla aj štvrtá dvojica. Prvá dvojica Puškár a Ocvirk už vtedy letela vo výške 4 000 m nad Trnavou. Puškár pilotom prikázal nasadiť si kyslíkové masky. Zvyšné dve dvojice sa ho snažili dohnať, pričom stúpali do výšky na plný plyn po asi 11 minútach prízemného letu. K prvému roju sa priblížili po 25 minútach, kedy sa nachádzali vo výške 7 650 m. Slovenskí letci mali spolu s nemeckými hliadkovať v priestore Bratislavy. Videli pod sebou Bratislavský hrad, Devín a rieku Dunaj. Potom sa otočili smerom na juhovýchod. Keď prileteli do určeného miesta stretnutia s nemeckými stíhačmi zistili, že tí sa tam nenachádzajú. Naopak si všimli, že americké lietadlá krúžia nad Bratislavou a okolím s 1 000-metrovým prevýšením. Videli tiež, ako od Balatonu letela nad Dolným Považím smerom na sever jedna skupina nepriateľských lietadiel, druhá sa vzďaľovala od Bratislavy k Malackám a tretia bola niekde nad Győrom. Slovenskí stíhači leteli v neucelenej zostave a boli rozptýlení po oblohe.[2][3][4][5]
Keď posledná dvojica zvk. Pavel Zeleňák a rtk. Rudolf Božik priletela do určeného priestoru v okolí Bratislavy vo výške 7 650 m, Božik sa priblížil k Zeleňákovmu lietadlu a rukou mu ukázal na rádio, že ho nepočuje. Zeleňák krútil hlavou a kývnutím mu potvrdil, že mu rozumie a rukou ukázal na rádio, že mu nefunguje. Božik mu potom naznačil, že on teda bude vedúci dvojice a Zeleňák to odsúhlasil. Potom sa Božik od Zeleňáka vzdialil doprava na rozpätie 150 m a zaujal pôvodnú polohu. Pozrel sa doľava a Zeleňák tam už nebol, pretože ten mal opäť problémy s motorom. Myslel si, že je zasiahnutý, ale stíhačov nevidel a protilietadlové delostrelectvo mlčalo. Nestačil zarovno s ostatnými a ostal vzadu a nižšie. Snažil sa dať motoru najvýhodnejšie otáčky, kedy najmenej vysadzoval. Videl, ako Puškár na čele letky zaútočil z výšky na jednu skupinu amerických bombardérov. Potom si všimol jeden bombardér, ako sa v plameňoch oddeľoval od ostatných, blížil sa k nemu na tesnú vzdialenosť a pozoroval, ako posádka vyskákala na padákoch. Keď bol zaujatý touto scénou, napadlo ho 11 stíhačiek P-38 Lightning patriacich 82nd FG. Uvidel žeravé dráhy ich svietiacich striel a začal predstierať, že je zasiahnutý, pričom sa v špirále rútil na plný plyn k zemi. Americkí stíhači ho nasledovali. Zeleňák mal pri tom stále podvesenú prídavnú nádrž, ktorej sa zbavil, keď pod sebou uvidel ihrisko. Nádrž pri dopade na zem vybuchla a začala horieť. Vo vysokej rýchlosti sa snažil zbaviť dotieravých Lightningov, keď mu lietadlo zrazu začalo nebezpečne vibrovať. Musel začať vyrovnávať svoj let, aby neskončil dole na koľajniciach pri železničnej stanici. Zacítil silné preťaženie, pričom sa mu nachvíľu zahmlil zrak. Lietadlo vyrovnal tesne nad zemou a streľba za ním na istý čas prestala. Zorientoval sa a v prízemnom lete zamieril na piešťanské letisko. Snažil sa letieť tesne nad zemou, aby Lightningom znemožnil paľbu. Americkí letci zbytočne plytvali muníciou. Niekde v priestore Trnavy sa väčšina z nich od neho odpútala, ale traja ho naďalej prenasledovali. Zeleňák aj s trojicou strieľajúcich Lightningov za sebou zrejme preletel i nad obcou Šintava, kde sa pred paľbou amerických stíhačov musel skryť malý chlapec. Lightningy prenasledovali Zeleňáka až nad letisko Piešťany, kde chcel pristáť priamo z kurzu, ale kvôli vysokej rýchlosti letisko preletel. Následne začal podlietavať elektrické vedenie, pod ktorým bolo vysoké žito, s tým, že sa zbaví svojich prenasledovateľov. Tí sa ho však naďalej držali. Dvaja boli po jeho bokoch a jeden za ním. Uvedomil si, že im už nemá, kam uniknúť, a tak pred Hornou Stredou nad Váhom ubral plyn. Vtedy jeho stroj zasiahla jedna strela z guľometu, ktorá vletela do kabíny, kde sa rozbila a jej črepiny zranili pilota na krku, nohe a ruke. Zeleňák začal silno krvácať a niekedy medzi 09:30 až 09:50 hod. núdzovo pristál na brucho bez podvozku do obilného poľa medzi obcami Horná Streda nad Váhom a Brunovce. Pilot strácal vedomie a Američania ešte na zemi na jeho stroj strieľali. Potom Lightningy odleteli smerom na Nitru. Americkí letci si tento zostrel nenárokovali. Núdzové pristátie bolo tvrdé, pričom lietadlo bolo ťažko poškodené a Zeleňák si zlomil chrbticu.[6][7]
Povojnová služba
Potom Zeleňáka odviezli do nemocnice a zo svojich zranení sa liečil ešte istý čas po vojne. Hospitalizovaný bol do 24. decembra1945. O ich malého syna sa zatiaľ musela starať manželka sama. Medzitým ho 1. júla prijali do obnovenej Česko-slovenskej armády v hodnosti rotný a 1. októbra ho povýšili na rotmajstra letectva. Od novembra1946 do septembra1948 pôsobil ako manipulačný rotmajster a náčelník podacej stanice Leteckej základne 12 v Piešťanoch a od septembra do novembra 1948 tamtiež ako pilot. Jeho službu však veľmi obmedzovali následky jeho vojnového zranenia, a tak sa Zeleňák musel preškoliť na neletovú vojenskú odbornosť. V období od 15. novembra 1948 do 22. januára1949 absolvoval v Leteckej spojovacej škole v Chrudimi kurz dôstojníkov letovej kontroly. Hodnotený bol ako „dobrý“ v poradí 14. z celkových 16 frekventantov. Potom sa vrátil späť do Piešťan, kde bol od januára 1949 do januára1950 dôstojníkom letovej kontroly. Následne bol do augusta1951 správcom tunajšieho štábu a veliteľom tajnej spisovne. Od januára1953 bol náčelníkom podacej stanice na Posádkovej správe Piešťany, od septembra toho istého roku veliteľom výcvikovej čaty 13. spojovacej roty v Piešťanoch. Potom od novembra 1953 do októbra1955 slúžil ako letecký dispečer 53. a 13. rádiotelegrafickej čaty zabezpečovacích prostriedkov v Piešťanoch a do decembra1958 bol dispečerom u 30. bojového leteckého pluku tamtiež. Niekoľko rokov tak pôsobil v rovnakej posádke a v podobnom zaradení ako jeho niekdajší kolega kpt. Rudolf Božik, ktorého letecká havária taktiež vyradila z aktívneho lietania.[8]
Dňa 31. decembra 1958 Pavla Zeleňáka preložili do zálohy v hodnosti kapitána administratívnej služby. Vzhľadom na svoj zdravotný stav si nemohol nájsť adekvátne zamestnanie, a tak nasledujúci mesiac odišiel do predčasného dôchodku. Jeho zdravie, poznamenané vojnovými udalosťami, sa stále zhoršovalo. Zomrel 10. februára1973 v Piešťanoch vo veku 56 rokov. Je tam aj pochovaný.[8]
HRODEGH, Marian; BURSA, Stanislav; KAŠŠÁK, Peter. 26. jún 1944 : operácie strategického letectva Spojencov v Stredomorí a obranné reakcie letectiev Osi. Prvé. vyd. Bratislava : Degart s.r.o., 2021. 204 s. ISBN 978-80-971891-6-7.
MAHONEY, Kevin A. Fifteenth Air Force against the Axis: Combat Missions over Europe during World War II. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : The Scarecrow Press, Inc., 2013. 485 s. ISBN 978-0-8108-8494-6.
RAJLICH, Jiří. Za Boha a národ (stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce). Cheb : Svět Křídel, 2006. 239 s. ISBN 978-80-86808-30-7.
ŠUMICHRAST, Peter; KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939-1944. Bratislava : Magnet-press Slovakia, 2000. 157 s. ISBN 80-968073-6-6.
