Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Česko-slovenská armáda
Znak Česko-slovenskej armády pred rokom 1961 Znak Česko-slovenskej armády pred rokom 1961
od 28. októbra 1918 (oficiálne od 19. marca 1920 na základe branného zákona) do 15. augusta 1950: Československá branná moc/Branná moc republiky Československej
15. august 1950 – 1. jún 1954: Československá armáda
1. jún 1954 – 14. marec 1990: Československá ľudová armáda
14. marec 1990 – 31. december 1992: Československá armáda (od roku 1991: Česko-slovenská armáda)
História
Vznik armády (1918 – 1920)
Česko-slovenská armáda počas bojov proti Maďarom na Slovensku, jún 1919
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vytvorení Československej republiky v októbri1918 došlo aj k formovaniu novej Česko-slovenskej armády. Hoci existovali úvahy o tom, že armáda bude v novom štáte nahradená milíciou, z tohto konceptu sa upustilo a nová česko-slovenská vláda prevzala prakticky základné rakúsko-uhorské branné zákony. Ako prvé vznikli dobrovoľnícke organizácie, ktoré sa väčšinou skladali z bývalých českých vojakov rakúsko-uhorskej armády. K nim postupne pribudli jednotky česko-slovenských légií v Taliansku a vo Francúzsku, ktoré však boli podriadené veliteľom z týchto krajín. Z dôvodu nedostatku odborníkov bola uzavretá 20. januára 1919 zmluva, v ktorej bolo stanovené, že náčelník francúzskej vojenskej misie bude zároveň náčelníkom hlavného štábu Česko-slovenskej armády.
Vytváranie Česko-slovenskej armády prebiehalo za chodu a výrazne sa do neho premietli boje, ktoré museli česko-slovenskí vojaci podstupovať. V novembri a decembri roku 1918 prebiehali boje s nemeckými separatistami, ktorí chceli pripojiť české pohraničie k Nemecku, pričom Česko-slovenskej armáde sa nakoniec podarilo zaistiť všetky územia, ktoré patrili ku Korune Českej. Armáda tiež zaisťovala Tešínsko, čo vyvrcholilo tzv. sedemdňová vojnou v januári 1919. Česko-slovensko-poľský spor o Tešínsko sa podarilo diplomaticky urovnať až v roku 1920. Najzložitejšia situácia však nastala na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, kde sa Maďari nechceli vzdať svojich územných ambícií. Ak obsadzovanie južného Slovenska Česko-slovenskou armádou prebiehalo na začiatku roku 1919 celkom úspešne, potom po vzniku Maďarskej republiky rád došlo k zmene situácie. Dobre vyzbrojená maďarská armáda obsadila značnú časť Slovenska a katastrofe musel zabrániť až prísun posíl pod velením Josefa Šnejdárka, ktorého vojská v bitke o Zvolen privodili obrat a znovu zabezpečili oblasti obsadené Maďarmi.
V roku 1920 došlo k rozpusteniu posledných dobrovoľníckych zborov a bola prijatá unifikácia, pri ktorej boli dislokované pravidelné pluky Česko-slovenskej armády. Zároveň došlo aj k návratu česko-slovenských légií z Ruska, čím armáda získala ďalších skúsených bojovníkov.
V Česko-slovenskej armáde došlo v roku 1922 k ďalšej reorganizácii, pri ktorej vzniklo 12 peších divízií, 2 horské brigády a 3 jazdecké brigády, s celkovým počtom 150 000 mužov. Tento mierový stav mohol byť v prípade ohrozenia zvýšený o brancov, podliehajúci základnej vojenskej službe. Tá trvala 24 mesiacov, od roku 1924 len 18 mesiacov. Česko-slovenská armáda kládla tiež veľký dôraz na výzbroj, ktorá sa skladala z rôznych typov zbraní s nejednotnú muníciou. Základnou zbraňou vojakov sa tak stala puška vz. 24, ktorá vychádzala z typu Mauser rovnako ako dôstojnícka pištoľ vz. 24. Do výzbroje bol zavedený ťažký guľomet vz. 24 a ľahký guľomet vz. 26. Značná časť kanónov, prevzatá po rakúsko-uhorskej armáde (napr. 7,5 cm horský kanón M 15, 10 cm horská húfnica M 16 či 15 cm hrubá húfnica M 14), bola vyrábaná plzenskou Škodovkou, ktorá vo výrobe rôznych typov diel a húfnic pokračovala aj v povojnovom období. Do armády sa začali zavádzať aj prvé delostrelecké ťahače, najskôr dovážané, neskôr aj českej výroby (od výrobcov Škoda Plzeň, Praga) a tiež nákladné automobily. Medzi vybavenie armády tiež patrili obrnené automobily (OA vz. 23, OA vz. 27, OA vz. 30), obrnené vlaky či obrnené drezíny. Armáda tiež nakúpila prvé tanky z Francúzska, ktorými boli Renaulty FT-17. Po rakúsko-uhorskej armáde zostali v Česko-Slovensku rôzne typy lietadiel (napr. Hansa-Brandenburg B.I, Phönix C.I, Aviatik D.I a ďalšie), ktoré boli však zastarané a v nevyhovujúcom technickom stave. Neskôr boli pre armádu získané lietadlá z Francúzska (SPAD S.VII, SPAD S.XIII, Salmson 2 a iné). Čoskoro sa ale začala výroba prvých česko-slovenských vojenských lietadiel, pričom medzi najúspešnejšie typy patrili Avia BH.3, Avia BH.9, Aero A.18, Aero A.11 či Letov Š.18.
V období začiatku 20. rokov boli uzatvorené spojenecké zmluvy s Francúzskom proti Nemecku a s Juhosláviou a Rumunskom proti Maďarsku (tzv. Malá dohoda). Od polovice 20. rokov sa zmenila situácia aj vo vedení armády, na najvyššie miesta nastúpili česko-slovenskí generáli a vplyv francúzskej vojenskej misie poklesol. Prvým česko-slovenským náčelníkom hlavného štábu sa stal generál Jan Syrový.
Armáda v 30. rokoch
Pechotný zrub pri Trutnove, október 1938Česko-slovenskí vojaci s puškami vz. 24 s nasadenými bodákmiPozemná technika Česko-slovenskej armády, 1938
Začiatkom 30. rokov sa začala zreteľne meniť bezpečnostná situácia Česko-Slovenska. V Nemecku sa dostal k moci Adolf Hitler, o ktorého expanzívnych zámeroch nebolo pochýb. Česko-slovenská armáda musela na tento stav rýchlo reagovať zásadnými opatreniami, a to aj napriek tomu, že sa svetová ekonomika nachádzala v hospodárskej kríze. Najvyššia rada obrany štátu rozhodla v roku 1934 zrýchliť modernizáciu armády a doplniť výzbroj. Zmeny prinieslo aj menovanie generála Ludvíka Krejčího do čela armády, ktorý urobil množstvo nevyhnutných opatrení. Bola vykonaná reorganizácia a modernizácia armády, opäť zavedená dvojročná základná vojenská služba a začalo sa stavať pohraničné opevnenie.[1] Vojenské výdavky na obranu štátu neustále rástli a vďaka nim prichádzali aj nové pracovné príležitosti pre česko-slovenských občanov.
Česko-slovenská armáda získala v tomto období nové typy zbraní. Bol skonštruovaný nový ťažký guľomet vz. 37, v brnianskej Zbrojovke sa pripravovala výroba prvého česko-slovenského samopalu. Delostrelectvo aj pechota boli vybavené novými húfnicami a kanónmi (napr. 3,7 cm protitankový kanón vz. 37, 10,5 cm hrubý kanón vz. 35 a ďalšie), došlo k značnému nárastu počtu delostreleckých ťahačov, nákladných aj osobných automobilov (napr. Tatra 85, Praga RN, Tatra 57) a motocyklov. Armáda bola vybavená postupne tančíkmi vz.33 a tankmi LT-34 a LT-35, a pripravovala sa výroba moderného tanku LT-38.
V roku 1935 uzavrelo Česko-Slovensko spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Reorganizácia Česko-slovenskej armády bola ukončená v roku 1938. V období mieru sa skladala zo 7 veliteľstiev zborov, 17 peších divízií a 4 rýchlych divízií, pričom jej početný stav predstavoval 200 000 mužov. Mobilizačný plán z roku 1936 počítal v prípade vyhlásenia mobilizácie s povolaním 972 747 mužov. Z nich malo byť 718 230 „slovanského“, 192 844 nemeckého a 61 671 maďarského pôvodu. Podiel Slovákov medzi dôstojníkmi predstavoval 3,6 až 5%.[3]
V rokoch 1936 – 1939 sa česko-slovenskí muži v radoch Interbrigády zúčastnili španielskej občianskej vojny na strane republikánov. V máji roku 1938 bola v dôsledku zhoršujúcej sa situácie vyhlásená čiastočná mobilizácia a 23. septembra 1938 v dôsledku mníchovskej krízy všeobecná mobilizácia.[4] Po prijatí podmienok Mníchovskej dohody boli pohraničné oblasti Česko-Slovenska postupne odovzdané Nemecku, Poľsku a Maďarsku. Armáda sa v tomto období podieľala nielen na evakuácii týchto oblastí a zabezpečení nových štátnych hraníc, ale viedla boje najmä s maďarskými polovojenskými jednotkami a s ukrajinskými nacionalistami. K ozbrojeným stretom dochádzalo aj s Nemcami, ktorí si chceli privlastniť viac území, než stanovovala Mníchovská dohoda. K ďalšej reorganizácii už nestačilo dôjsť, pretože české krajiny boli v marci 1939 okupované Nemeckom a vznikol Protektorát Čechy a Morava, na Slovensku vznikol samostatný Slovenský štát.[5]
Česko-slovenskí vojaci počas druhej svetovej vojny
Mnoho česko-slovenských vojakov bolo počas vojny zapojených do domáceho protinacistického odboja alebo pôsobilo v partizánskom odboji ako na území Čiech a Moravy, tak na území Slovenska v Slovenskom národnom povstaní. V roku 1945 sa vojaci aktívne zapojili do májového povstania, ktoré bolo jedným z faktorov zrútenia frontu a rýchleho oslobodenia českých krajín v samotnom konci vojny.
Dňa 25. mája 1945 bola schválená Dočasná organizácia Československej brannej moci, podľa ktorej došlo k reorganizácii Česko-slovenskej armády. Do krajiny sa postupne vracali vojaci, ktorí bojovali proti nacizmu na všetkých frontoch druhej svetovej vojny. Územie Česko-Slovenska bolo rozdelené na štyri oblasti, v ktorých vzniklo postupne 16 peších divízií, ktoré dopĺňal tankový zbor a delostrelecká divízia. Počiatočný optimizmus v plánoch na prestavbu armády bol vystriedaný vytriezvením vyplývajúcim z rozvrátenia povojnovej ekonomiky a z nedostatku ľudských a materiálnych zdrojov. Česko-slovenská armáda bola po vojne poverená vykonávaním odsunu Nemcov a Maďarov, a bola zapojená aj do pomoci v národnom hospodárstve. Vedľa jednotiek Zboru národnej bezpečnosti sa zúčastnila aj bojov proti banderovcom. Po reorganizácii armády v roku 1947 boli znížené stavy a množstvo jednotiek zaniklo. Po februári 1948, kedy sa moci v Česko-Slovensku ujali komunisti, došlo k výrazným zmenám aj v armáde. Z armády bola nútená odísť viac ako polovica dôstojníkov, začalo dochádzať aj k perzekúciám vojakov. V rámci politických procesov boli súdení najmä vojaci, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny na západnom fronte, ale paradoxne dochádzalo aj k stíhaniu niektorých vojakov, bojujúcich na východnom fronte. Armáda sa dostala úplne do moci KSČ a v roku 1950 došlo k zásadnej reorganizácii podľa sovietskeho vzoru. V roku 1951 bola medzi Česko-Slovenskom a ZSSR podpísaná Dohoda o spôsobe a podmienkach zúčtovania za dodávanú výzbroj a materiál, podľa ktorej poskytol Sovietsky zväz úver vo výške takmer 44 miliónov rubľov na nákup vojenskej techniky, najmä však lietadiel a rádiolokátorov. Došlo k zvýšeniu zbrojenia a zvyšovaniu počtu príslušníkov armády, ktorý po roku 1953 dosiahol 300 000 osôb.
Česko-slovenský MiG-15bis (Aero S-103) v bruselskom leteckom múzeu
Česko-slovenské vojenské letectvo disponovalo množstvom lietadiel sovietskeho, britského aj nemeckého pôvodu. Štandardným stíhacím lietadlom v povojnovom období sa stal upravený nemecký Bf 109, vyrábaný pod označením Avia S-199. Prvým prúdovým lietadlom česko-slovenského vojenského letectva bol nemecký Me 262 (pod názvom Avia S-92).
Orientácia na Sovietsky zväz po februárovom prevrate prakticky vyriešila aj smerovanie v zaobstarávaní ďalšej výzbroje. Česko-slovenská armáda začala postupne vyraďovať britské, americké či nemecké tanky a lietadlá a začala sa orientovať buď na výzbroj vyrábanú v ZSSR, na sovietsku výzbroj vyrábanú v licencii v Česko-Slovensku, či na vlastné česko-slovenské zbrane, obrnené vozidlá či dopravné prostriedky. Ak pozemné vojská používali do polovice 50. rokov techniku, ktorá vznikla prakticky počas druhej svetovej vojny, potom v letectve došlo k významnej modernizácii. Do výzbroje boli v tomto období zavedené bojové lietadláIliušin Il-10, prúdovéstíhačkyJakovlev Jak-23 a Mikojan-Gurevič MiG-15.
V júni roku 1954 sa v Prahe konal X. zjazdKSČ, ktorý konštatoval, že „Československá armáda sa stala armádou ľudovou, vychovávanou k bezhraničnej oddanosti a láske k ľudovo-demokratickej vlasti“. Názov Československá armáda sa tak zmenil na Československá ľudová armáda.
Po zmene režimu, ku ktorej došlo v novembri 1989, nastalo v Československej ľudovej armáde množstvo zmien. Jednou z prvých bolo jej premenovanie na Československú armádu, ktoré sa uskutočnilo podľa zákona č. 74/1990 Zb. dňa 14. marca1990. Bola postupne skracovaná vojenská služba, bol prijatý zákon o civilnej službe. Klesol počet profesionálnych príslušníkov armády a v júni 1991 zanikla Varšavská zmluva. V súlade so zmluvou o konvenčných ozbrojených silách v Európe, boli stanovené maximálne počty príslušníkov armády aj ich výzbroje, čím došlo k ich ďalšiemu znižovaniu. V rokoch 1990 – 1991 sa česko-slovenskí vojaci zúčastnili druhej vojny v Perzskom zálive. Na prelome rokov 1991 a 1992 nastala nová reorganizácia armády, ktorá bola reakciou na meniacu sa bezpečnostnú situáciu v Európe. K 31. decembru došlo k zániku Česko-Slovenska, ktoré bolo rozdelené na Česko a Slovensko. V tejto súvislosti došlo aj k rozdeleniu Česko-slovenskej armády na Armádu Českej republiky a Armádu Slovenskej republiky.
Referencie
↑Kolektív autorov. Vojenské dějiny Československa III. díl. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1987. 584 s. 28-044-87.
↑Oswald Kostrba-Skalicky: Bewaffnete Ohnmacht. Die tschechoslowakische Armee 1918–1938. In: Karl Bosl (Hrsg.): Die Erste Tschechoslowakische Republik als multinationaler Parteienstaat. Oldenbourg, München 1979, ISBN 3-486-49181-4, S. 439 – 528, s. 520.
↑Vojenské dějiny Československa III. díl. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1987. 584 s. 28-044-87. S. 511. (čeština)
↑KLIMENT, Charles K.; NAKLÁDAL, Břetislav. Slovenská armáda 1939–1945. Praha : Levné knihy KMa, 2006. 366 s. ISBN 80-7309-395-2. S. 16. (čeština)
.svg)
_Squadron_RAF_in_front_of_Hawker_Hurricane_Mk_I_at_Duxford,_Cambridgeshire,_7_September_1940._CH1299.jpg)
