North American P-51 Mustang bolo americké jednomiestne jednomotorové stíhacie lietadlo dlhého doletu, ktoré bolo používané hlavne počas druhej svetovej vojny. Išlo o jeden z najúspešnejších typov stíhacích lietadiel. Mustangy väčšinou sprevádzali bombardéry počas náletov na Nemecko a ním okupované krajiny, pričom Spojencom pomohli získať vzdušnú nadvládu. Boli nasadené aj v Tichomorí proti Japonsku.
V kórejskej vojne boli Mustangy nasadené ako hlavná stíhačka a bojové lietadlo Spojencov, ale v jej priebehu boli nahradené prúdovými lietadlami. U niektorých letectiev Mustang slúžil ešte na začiatku 80. rokov. Niekoľko letuschopných lietadiel súkromných majiteľov lieta dodnes.
Začiatkom roku 1940 bolo evidentné, že Spojené kráľovstvo bude potrebovať veľké množstvo stíhacích lietadiel, keďže domáca výroba v tom čase nestačila pokrývať potreby Royal Air Force (RAF). Rozhodla sa tak objednať čo najviac strojov zo Spojených štátov. Obstarávacia komisia v USA sa rozhodla zakúpiť väčšie množstvo stíhačiek P-40 Warhawk, ktoré boli v tom čase jedinými z amerických strojov, ktoré boli aspoň čiastočne vhodné pre európske bojisko. Keďže firma Curtiss-Wright nebola schopná dodať také množstvo lietadiel včas, rozhodli sa ich vyrábať licenčne u firmy North American Aviation. Tá však prišla v apríli 1940 s návrhom vývoja a výroby vlastného stroja s rovnakým motorom Allison V-1710-39, ale navyše podľa špecifikácií, aké požadovali Briti.[1] Obstarávaciu komisiu presvedčil najmä sľub firmy, že prvý prototyp dodajú do 120 dní. Za 117 dní sa podarilo postaviť nový drak, ktorému ale chýbal motor. Prototyp s označením NA-73X tak vzlietol až 26. októbra 1940, čo bolo 178 dní od objednávky. Skúšky prototypu ukázali, že išlo o mimoriadne vydarený typ s perfektne vyváženými vlastnosťami, jednoduchou konštrukciou, a teda aj jednoduchou výrobou a údržbou. RAF okamžite objednala 620 lietadiel. Prvý sériový stroj bol hotový v máji 1941. Briti ich označovali ako Mustang Mk.I. Prvé Mustangy však mali jednu slabinu – ich motory Allison nemali dobré výškové vlastnosti. Vo výškach nad 5 000 m, kde sa na západnom fronte odohrávala väčšina vzdušných bojov, začali výrazne strácať výkon. Preto boli britské Mustangy používané len na hĺbkové prieskumné lety. Tam sa im darilo veľmi dobre a medzi pilotmi boli obľúbené. Historicky prvé vzdušné víťazstvo na Mustangu zaznamenal americký pilot v službách RAF počas neúspešnej invázie kanadských jednotiek pri Dieppe v auguste 1942. Armádne vzdušné sily USA (United States Army Air Forces, USAAF) rozpoznali potenciál tejto stíhačky, najmä po útoku na Pearl Harbor, a krátko po vyhodnotení jedného z prvých exemplárov Mustang Mk.I nasledovali objednávky tohto typu. Prvé dve americké verzie Mustangu, obidve upravené pre útoky proti pozemným cieľom, označované ako A-36A Apache a P-51A, boli poháňané motormi Allison. Motor Allison V-1710 bol vyhovujúci pre prevádzku v menších výškach. Menej úspešný bol vo väčších výškach, kde bolo k zvýšeniu jeho výkonnosti potrebné objemné turbodúchadlo.
Po ťažkej porážke britsko-americkej leteckej ofenzívy (operácia Pointblank) sa velenie amerického armádneho letectva rozhodlo zastaviť denné nálety, až kým nebudú k dispozícii vhodné stíhačky dlhého doletu schopné sprevádzať bombardéry po celý čas letu v hĺbke nepriateľského vzdušného priestoru.
Dovtedy používaný P-38 Lightning, mal síce dostatočný dolet, ale bol drahý a nebol dostupný v potrebných množstvách. Navyše Lightning nebol celkom rovnocenným súperom pre nemecké stíhačky. Ďalší zo strojov, s ktorým bolo možno počítať, bol P-47 Thunderbolt. Ten bol síce rovnocenným súperom nemeckých stíhačiek, ale nemal dostatočný dolet. Vzniknutú medzeru sa Američania rozhodli zaplniť novými Mustangmi.
Konštrukčný tím Edgara Schmueda sa pustil do práce a doslova každý voľný centimeter lietadla vyplnili palivovými nádržami. Tým sa vytrvalosť lietadla zvýšila až na sedem hodín a vďaka tomu mohli Mustangy sprevádzať bombardéry po celý čas letu a s vonkajšími prídavnými nádržami mali dokonca ešte väčší dolet. Stíhacie Mustangy boli pre americké armádne letectvo dodané až v roku 1943, kedy boli zavedené prvé stroje série A, známe už pod novým označením P-51A. Podobne ako ich britskí súkmeňovci, aj tieto stroje boli výrazne znehodnocované nedostatočne výkonnými motormi Allison. Až po montáži motorov Packard V-1650-3 (čo boli licenčne vyrábané motory Rolls-Royce Merlin 63) do draku P-51, vznikla v septembri 1942 nová verzia P-51B. Kombinácia vynikajúceho motora a draku bola taká dobrá, že to niektorí leteckí historici nazvali ako „celestial wedding“ (nebeská svadba). Výroba motorom Merlin poháňaného P-51B sa s veľkým nasadením začala v roku 1943. Továreň North American v kalifornskom Inglewoode následne vyrobila 1 988 kusov P-51B. Nová továreň v texaskom Dallase vyrobila ďalších 1 750 kusov lietadiel označovaných ako P-51C. Prvé americké stroje verzie B sa dostali na Britské ostrovy v decembri 1943, kedy Mustangy 354. stíhacej skupiny vzlietli k svojej prvej bojovej sprievodnej misii z Británie, aby sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress nad Kiel a späť, čo bolo celkovo približne 1 600 km. V marci 1944 stroje verzie B po prvýkrát sprevádzali bombardéry B-17 Flying Fortress a B-24 Liberator nad Berlín a späť, čo bolo celkovo až 1 780 km. Dovtedy boli americké bombardéry občas nútené letieť bez svojej stíhacej ochrany, pretože ostatné americké stíhačky nemali dostatočný dolet na to, aby ich mohli sprevádzať po celý čas letu nad cieľ a späť. Príchod Mustangov túto situáciu úplne zmenil, pretože s bombardérmi dokázali doletieť aj k vzdialenému cieľu a potom ich sprevádzať späť.
Británia si na základe zmluvy o pôžičke a prenájme objednala takmer 1 000 lietadiel P-51B a C pod označením Mustang Mk.III. Prvé Mustangy, vybavené motormi Merlin, mali rovnako ako ich predchodcovia, poháňaní motormi Allison, prekryt kabíny vybavený ťažkým rámom. To značne obmedzovalo výhľad pilota, a preto boli niektoré stroje dočasne vybavené odsúvateľným prekrytom tzv. Malcolm Hood, čo bola priehľadná bublina pripomínajúca akvárium. Firma North American však hľadala trvalejšie riešenie tohto problému, a preto na dvoch P-51B testovala kvapkovitý odsúvateľný prekryt kabíny a zníženú zadnú časť trupu. Nové usporiadanie bolo označené ako XP-51D a okrem iného bola na ňom pre účely plánovanej verzie P-51D odskúšaná aj inštalácia troch guľometov kalibru 12,7 mm umiestnených v každom krídle, namiesto dvoch guľometov v každom krídle ako u P-51B a C.
Dátumom uvedenia P-51D do prevádzky bola jar 1944 a táto verzia bola skutočne vynikajúcim modelom. P-51D sa okamžite stal štandardnou výbavou v Británii operujúceho stíhacieho letectva 8. leteckej armády. Mustangy tu slúžili rovnako účinne ako na ostatných bojiskách, vrátane tichomorského. Celkovo bolo vyrobených 8 102 kusov P-51D a 1 663 kusov P-51K (stroje s vrtuľou Aeroproducts na rozdiel od ostatných modelov s vrtuľou Hamilton Standard). Z približne 865 kusov sa v službách RAF stali Mustangy Mk.IV a 309 strojov bolo dokončených ako ozbrojená prieskumná verzia F-6D alebo F-6K pre potreby USAAF. Výroba prebiehala aj v Austrálii, kde firma Commonwealth Aircraft Corporation vyrobila 200 kusov najpodobnejších modelu P-51D. Okrem Američanov, Britov a jednotiek Commonwealthu lietali s Mustangmi (najmä na prieskumných verziách) aj francúzske jednotky bojujúce na strane Spojencov.
Dvaja americkí piloti Mustangov boli vyznamenaní Čestnou medailou a na týchto lietadlách lietali tiež niektoré spojenecké stíhacie letecké esá, napr. George Preddy (25,83 zostrelov), John Meyer (24 zostrelov), John Voll (21 zostrelov), Dominic Gentile (19,83 zostrelov), Leonard Carson (18,5 zostrelov), Glenn Eagleston (18,5 zostrelov) a Herschel Green (18 zostrelov).
V snahe splniť požiadavky špecifikácie z rokov 1943 – 1944 na sprievodnú stíhačku s veľmi dlhým doletom uskutočnila firma North American ďalšie konštrukčné úpravy. Prepojila dva upravené trupy Mustangu centrálnou, ozbrojenou časťou krídla, z čoho vznikla výrobná verzia F-82 Twin Mustang (dvojitý Mustang). Tento model, vybavený radarom, sa používal aj ako dočasná nočná stíhačka. Nezvyčajný stroj sa objavil príliš neskoro na to, aby mohol zasiahnuť do diania v druhej svetovej vojne, ale zúčastnil sa leteckých bojov kórejskej vojny, ktorá začala v lete roku 1950. V tom čase už P-51 Mustang stratil u amerického letectva svoje dominantné postavenie stíhacieho lietadla, ale počas kórejského konfliktu odlietal množstvo bojových misií ako stíhací bombardér. Mustangy sa po vojne vyvážali do viacerých krajín a v Dominikánskej republike zostali u predných frontových jednotiek dokonca až do 80. rokov. Existovalo tiež množstvo povojnových úprav a vylepšení, vrátane modelu Cavalier Mustang a turbovrtuľovým motorom poháňaný Piper Enforcer.
Firma North American ku koncu druhej svetovej vojny pristúpila k posledným úpravám Mustangu a podrobila ho „odtučňovacej kúre“, pričom znížila jeho hmotnosť skoro o polovicu. Vznikol tak P-51H, ktorý bol so svojou rýchlosťou 784 km/h najrýchlejším piestovým lietadlom Spojencov počas vojny. Stroje verzie H však boli nasadené iba v Pacifiku.
Spočiatku neboli Mustangy pri sprevádzaní bombardérov také úspešné. Úspech prinieslo paradoxne až neuposlúchnutie rozkazu, ktorý prikazoval, sprevádzať bombardéry v tesnom závese. Niektorí piloti však taktiku obrátili naruby a od pomalších bombardérov sa vzďaľovali využívajúc ich ako návnadu pre nemecké stíhačky. Týmto vnútili nemeckým stíhačom svoj spôsob boja a mohli ich napádať v najnevýhodnejších okamihoch (hlavne pri zhromažďovaní sa pred útokom). Nemeckí stíhači túto taktiku rýchlo prehliadli, ale nemohli proti nej nič robiť, lebo ich prioritou boli bombardéry. Dôsledkom bolo postupné zvrátenie situácie vo vzduchu nad Nemeckom a ním okupovanými krajinami. Straty bombardérov klesali, zatiaľ čo straty nemeckých stíhačiek neúnosne vzrastali. Bitka o nebo nad Nemeckom ešte síce nebola vyhratá, ale pre Nemcov sa vďaka Mustangom zmenila na beznádejnú.
Ani príchod prvých prúdových stíhačiek Me 262 Schwalbe nemohol situáciu zvrátiť. Straty týchto stíhačov boli k Mustangom na začiatku približne 1:1, ale neskôr sa ešte zhoršili v neprospech Schwalbe. Keď Hermann Göring uvidel jedného dňa nad Berlínom stíhačky (čo boli Mustangy), povedal svojmu pobočníkovi: „Prehrali sme vojnu.“
Mustangy jednotiek 15. leteckej armády amerických vzdušných síl sa v rokoch 1944 až 1945 zúčastňovali aj leteckej vojny nad Slovenskom. Najčastejšie v úlohe sprievodných stíhačiek bombardovacích zväzov lietadiel B-24 Liberator a B-17 Flying Fortress, pričom neskôr po splnení úloh stíhacej ochrany príležitostne podnikali aj hĺbkové útoky na predovšetkým malé pozemné ciele (automobily, vlaky, riečne člny, kompy na rieke Dunaj a pod.).
V dňoch 17. septembra a 7. októbra 1944 pristálo na letisku Tri Duby celkovo osem strojov B-17G 483. bombardovacej skupiny 15. leteckej armády, ktoré priviezli vojenský materiál (zbrane, strelivo, výbušniny) a zdravotnícky materiál na pomoc slovenským povstalcom počas SNP a aj členov americkej spravodajskej skupiny OSS a britskej SOE. Zo Slovenska odviezli tiež amerických letcov, ktorým sa podarilo uniknúť zajatiu. V oboch prípadoch sprevádzali bombardéry B-17G stíhačky P-51 Mustang 52. stíhacej skupiny, pričom 17. septembra na Troch Duboch jeden P-51B havaroval a jeden P-51C musel núdzovo pristáť. Zaujímavosťou je, že letci 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku, veteráni z RAF, mali istý čas ambíciu jeden z týchto poškodených strojov sprevádzkovať a použiť v boji proti Nemcom. K jeho oprave však nikdy nedošlo.
V roku 1947 došlo k preklasifikovaniu P-51 („Pursuit“ – prenasledovateľ) na F-51 („Fighter“ – stíhač). Stroje F-51 boli použité s úspechom k útokom na pozemné ciele v kórejskej vojne.
Austrália
Bolívia
Čína
Dominikánska republika
Filipíny
Francúzsko
Guatemala
Haiti
Holandsko
Indonézia
Izrael
Japonsko
Južná Afrika
Kanada
Kostarika
Kórejská republika
Kuba
Nemecko
Nikaragua
Nový Zéland
Poľsko
Salvádor
Somálsko
Taliansko
Sovietsky zväz
Spojené kráľovstvo
Švajčiarsko
Švédsko
Uruguaj
North American P-51D Mustang bol jednomiestny, jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel, pevných chvostových plôch a trupu bola potiahnutá duralom. Kovová kostra pohyblivých chvostových plôch plátnom. Krycie plechy boli takisto duralové. Radový motor poháňal kovovú štvorlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali do krídla smerom k sebe a zadné ostrohové koleso do trupu.