Edelmiro Julián Farrell Plaul (* 12. február1887, Lanús – † 31. október1980, Buenos Aires) bol argentínskyvojak a politik. V roku 1943 sa podieľal na vojenskom prevrate, ktorý zvrhol prezidenta Ramóna Castilla. 9. marca1944 sa stal (de facto) 22. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 27. prezidenta krajiny. Pred tým vykonával tiež funkciu viceprezidenta a ministra vojny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť divízneho generála.
Životopis
Prezident Farrell a viceprezident Juan Perón v apríli 1945.
Narodil sa vo štvrti Villa de los Industriales v meste Lanús v provincii Buenos Aires do rodiny írskeho pôvodu (jeho starý otec z otcovej strany sa narodil v grófstve Longford v súčasnom Írsku, starí rodičia z matkinej strany pochádzali zo súčasného Nemecka). V roku 1907 úspešne ukončil vojenskú akadémiu, v rokoch 1924 až 1926 absolvoval stáž v talianskychAlpách. Postupne sa jeho význam v rámci armády zvyšoval a stal sa tiež súčasťou tzv. Spojenej skupiny dôstojníkov (GOU), ktorá presadzovala nacionalizmus a zachovanie neutrality v rámci druhej svetovej vojny.[1] V rokoch 1942 - 1943 vládol prezident Ramón Castillo, ktorý však bol medzi obyvateľmi nepopulárny. Rozhodol sa preto so svojimi stúpencami zorganizovať nové prezidentské voľby na konci roka 1943, kde aj vybral vhodného kandidáta na nového prezidenta Robustiana Patróna Costasa. Práve osoba vybraného budúceho prezidenta však vzbudila taký odpor, ktorý musela vyriešiť armáda.[2] Zásah armády začal 3. júna 1943, na stranu prezidenta sa postavila časť vojska, no povstalecká časť bol silnejšia a obsadila hlavné body v Buenos Aires vrátane prezidentského paláca. Castillo sa snažil odporovať, presunul sa na loď, ktorá mala vyplávať do ústia Río de la Plata, no armáde sa ho podarilo zadržať. Na druhý deň prevzala armáda úplnú kontrolu nad krajinou a oficiálne prezidenta Castilla zvrhla, na čelo krajiny sa postavil generál Arturo Rawson, jeden z vodcov prevratu. Tento krok armády uvítala väčšina obyvateľstva, keďže toto verilo, že iba vojaci zaistia poriadok a stabilitu. Generáli sa zas domnievali, že predlžovanie zlej situácie a ďalšie volebné podvody iba prehĺbia krízu. Prevrat podporila hlavná opozičná strana Radikálna občianska únia, ale i Spojenci, predovšetkým USA.[3]
Rawson však nemal v armáde veľkú podporu a preto mu 7. júna oznámil generál Pedro Pablo Ramírez, že musí odstúpiť a sám ho nahradil vo funkcii. Ramírez patril k umiernenému krídlu, naopak Farrell bol považovaný za tvrdého extrémistu. Napriek tomu získal Farrell vo vláde generála Ramíreza najprv funkciu ministra vojny a neskôr pozíciu viceprezidenta. Argentína čelila medzinárodnému tlaku, aby prerušila diplomatické styky so štátmi Osi. Tomuto tlaku v januári 1944 vojenská vláda ustúpila a prerušila diplomatické styky s Nemeckom. To sa však nepáčilo konzervatívnemu krídlu armády, ktoré presadilo odvolanie Ramíreza z funkcie faktického prezidenta. Na čelo štátu sa tak už 24. februára1944 dostal zástanca tvrdej konzervatívnej línie generál Farrell, ktorý získal predbežný súhlas vojska na vládu a Ramirez na neho delegoval svoju moc. Oficiálne sa Farrell prezidentom stal 9. marca. Do popredia sa začal dostávať ďalší vojak a chránenec prezidenta Farrella Juan Perón. Tento sa stal v roku 1944 viceprezidentom Argentíny.[4] Práve Perón sa postupne stal najpopulárnejším členom vlády, podporu získal najmä u robotníkov a odborárov. Presvedčil však aj mnoho bohatých a majiteľov tovární, že jeho opatrenia ich ochránia pred hrozbou komunizmu. Ale stále sa našlo veľa ľudí, ktorí tieto Perónove snahy hodnotili ako ďalší prejav fašizmu vojenského režimu. Na začiatku roka 1945 urobili USA ústretový krok a zmiernili embargo voči Argentíne.[5] To sa stretlo v krajine s veľmi pozitívnou odozvou a Argentína dokonca o pár mesiacov vyhlásila vojnu Nemecku a Japonsku. Spojené štáty ako odpoveď plne uznali vojenskú vládu. Ale po smrti amerického prezidenta Roosevelta v apríli 1945 sa prezidentom stal Harry Truman, ktorý pristúpil k personálnym zmenám na viacerých postoch vrátane veľvyslanca v Argentíne, ktorým sa stal v októbri 1945 zástanca tvrdej línie Spruille Braden. Ten začal hneď organizovať opozíciu voči vojenskému režimu v Argentíne, neskôr hlavne opozíciu voči Perónovi.[6]8. októbra 1945 však Perónovi nepriatelia v armáde naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Následne musel Perón odísť do väzenia na ostrov Martín García. 17. októbra 1945 sa uskutočnil mohutný pochod robotníkov verných Perónovi na Buenos Aires, ktorý sa nazýva Deň vernosti, tohto sa zúčastnili státisíce ľudí, ktorí volali po prepustení Peróna z väzenia. Proti demonštrantom odmietla polícia zasiahnuť, následne sa rovnako zachovala aj armáda a tak prezident Farrell prikázal, aby bol Perón prevezený do prezidentského paláca. Farrell pod tlakom situácie vyhlásil nové prezidentské voľby, ktoré sa mali uskutočniť na začiatku nasledujúceho roku. Vo februári 1946 sa uskutočnili voľby, v ktorých Perón vyhral. Po odchode z funkcie sa Farrell stiahol z verejného života, zomrel vo veku 93 rokov na konci októbra 1980 v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[7]
