Héctor José Cámpora patril medzi najbližších spolupracovníkov Evy Perónovej. Na fotografii (úplne vľavo) tlieska po jej prejave, v ktorom oznámila, že nebude kandidovať na viceprezidentku Argentíny v roku 1951.
Narodil sa v meste Mercedes v provincii Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Politike sa začal venovať už počas stredoškolských štúdii, následne študoval zubné lekárstvo na Národnej univerzite v Córdobe. Tu sa stal študentským politickým vodcom, no bez toho, aby vstúpil priamo do nejakej politickej strany. Od roku 1934 začal pracovať ako zubný lekár v meste San Andrés de Giles, následne v rokoch 1944 až 1945 bol starostom tohto mesta. V polovici roka 1943 sa stretol s Juanom Perónom, ktorý bol jedným z čelných predstaviteľov vtedajšej vojenskej vlády.[1] Postupne sa stal jeho veľkým podporovateľom a začal spolupracovať so Stranou práce, ktorú založil Perón a jeho podporovatelia. Po zvolení Juana Peróna za prezidenta v roku 1946 bol Cámpora zvolený za poslanca federálnej poslaneckej snemovne. Následne bol zvolený do výkonnej rady Peronistickej strany v provincii Buenos Aires. V roku 1948 bol zvolený za predsedu federálnej poslaneckej snemovne, kde zotrval ďalšie štyri roky. Stal sa jedným z najbližších spolupracovníkov prvej dámy Evy Perónovej a viedol spolu s odborovou organizáciou CGT kampaň, ktorá presadzovala jej kandidatúru na post viceprezidentky Argentíny v roku 1951.[2] Evita sa však musela kandidatúry vzdať kvôli silnému odporu armády a konzervatívnych elít, ako aj pre rakovinu, na následky ktorej zomrela v nasledujúcom roku. V tom istom roku sa dostal do celorepublikového predsedníctva Peronistickej strany. Po smrti Evy Perónovej v roku 1952 sa však jeho pozícia začala oslabovať, postupne stratil svoje pozície. Požiadal preto o podporu Juana Peróna, ten mu síce nevrátil jeho funkcie v poslaneckej snemovni, ale vymenoval ho za špeciálneho veľvyslanca. V tejto pozícii precestoval sedemnásť krajín.[3]
16. septembra1955 sa začal vojenský prevrat, ktorý o niekoľko dní neskôr skončil útekom prezidenta Peróna do zahraničného exilu a nástupom vojenskej vlády. Armáda o krátky čas pristúpila k represiám voči podporovateľom Peróna, zakázala Peronizmus a tiež zakázala Perónovi vrátiť sa do krajiny. Po prevrate sa Cámpora niekoľko dní ukrýval, no potom sa radšej prihlásil na polícii, kde bol zadržaný. Následne bol uväznený vo väznici v meste Ushuaia, ktorá je najjužnejším mestom Južnej Ameriky a sveta. Tu zostal do konca roka 1956, následne bol prevezený do väznice v meste Río Gallegos, ktoré je však iba o niečo severnejšie. 18. marca1957 sa však Cámporovi a ďalším piatim významným politickým väzňom podarilo z tohto väzenia ujsť, čo veľmi prekvapilo vojenský režim. Utečencom sa podarilo utiecť do čilského mesta Punta Arenas, kde požiadali o politický azyl.[4] Vojenská vláda v Argentíne následne požiadala o vydanie všetkých väzňov, na čo čilský najvyšší súd reagoval rozhodnutím, na základe ktorého Čile vydalo iba jedného utečenca, ktorého súd nepovažoval za politického predstaviteľa. Podľa svedectiev pamätníkov sa mal Cámpora po týchto skúsenostiach rozhodnúť, že sa už nebude viac angažovať v politickom živote. Do Argentíny sa vrátil po skončení svojich súdnych konaní, do politiky napriek svojmu rozhodnutiu v roku 1965, kedy bol zvolený do mestskej rady v meste San Andrés de Giles, kde dlhodobo žil.[1] Ale spolu so zvrhnutím prezidenta Artura Umberta Illiu armádou v nasledujúcom roku, boli zosadení aj regionálni politici vrátane Cámporu. Nová vojenská diktatúra pristúpila k novým represiám a zrušila politické strany, čo fakticky znemožnilo politickú činnosť. Obyvateľstvo a členovia zrušených strán na represie armády reagovali najprv podobne ako pred tým, teda stávkami a demonštráciami. Tieto však armáda začala na konci 60. rokov 20. storočia tvrdo potláčať, čo vyvolalo vznik ľavicových gerilových skupín, ktoré začali ozbrojený boj proti vojenskej vláde.[5]
Návrat do veľkej politiky a kandidatúra na prezidenta
Prezident generál Alejandro Agustín Lanusse odovzdáva moc zvolenému prezidentovi Cámporovi.
Veľké ľudové nepokoje a všeobecná nespokojnosť viedli k pádu niekoľkých vojenských diktátorov, až sa v marci 1971 dostal k moci generál Alejandro Agustín Lanusse. Ten chcel spočiatku získať priazeň politických strán zmierlivými krokmi, lebo mal ambíciu stať sa zvoleným prezidentom. Najsilnejšie opozičné strany, teda Perónisti a Radikálna občianska únia sa však dohodli na vzájomnej podpore a spolupráci v navrátení civilnej vlády, čo snahy prezidenta zmarilo. Lanusse napriek všetkému stále odmietal návrat samotného Peróna do politiky, no bol nútený súhlasiť s obnovením činnosti politických strán a nechal vypísať prezidentské voľby na marec 1973. Ale pod podmienkou, že kandidovať budú môcť iba osoby žijúce v Argentíne, čo automaticky vylúčilo Juana Peróna, ktorý bol dlhodobo v nútenom exile.[2] Perón tak vybral Cámporu za kandidáta na prezidenta miesto seba, čo následne potvrdila aj Justicialistická strana. Perónisti následne vytvorili širokú koalíciu strán, ktorú nazvali Justicialistický front oslobodenia (Frente Justicialista de Liberación), ktorý združoval všetkých podporovateľov Cámporu. Za Cámporovho viceprezidenta kandidoval konzervatívec Vicente Solano Lima, ktorý v minulosti podporoval zvrhnutie Juana Peróna. V armáde však mali stále veľmi silné postavenie odporcovia Peróna, ktorí naliehali na prezidenta, aby voľby zastavil, o čom Lanusse skutočne uvažoval. Následne armáda navrhla zakázať Justicialistický front oslobodenia, čo vyvolalo veľké protesty zvyšných strán. Armáda tak začala uvažovať, že podporí ľavicové gerilové skupiny v ich činnosti, aby získala zámienku na prevrat. Lanusse však nakoniec tlaku odolal a 11.marca 1973 sa konali voľby, ktoré Cámpora jednoznačne vyhral, keď získal skoro 50% hlasov. Ricardo Balbín z Radikálnej občianskej únie uznal svoju porážku a odmietol sa zúčastniť druhého kola, armáda tak vyhlásila Cámporu za víťaza volieb.[4]
Cámpora musel v nasledujúcom období vyvinúť veľké úsilie, aby zabránil eskalácii násilia. Časť armády stále odmietala návrat Peronizmu a teda aj výsledky volieb, radikálne ľavicové gerilové skupiny nechceli prestať so svojou činnosťou, existovali tlaky na vyhlásenie amnestie na zločiny armády, no aj ľavicových gerilových skupín. Riešením mala byť určitá forma amnestie, no nie všeobecnej. Cámpora navyše predpokladal, že po nástupe civilnej vlády k moci už nebudú mať ľavicové skupiny dôvody na útoky.[3] Héctor José Cámpora sa funkcie prezidenta ujal 25. mája 1973, pred prezidentským palácom na Májovom námestí a v jeho okolí sa zhromaždilo viac ako milión ľudí, ktorí prišli osláviť koniec vojenskej diktatúry.[1] Ďalších zhruba sedemstotisíc ľudí sa nachádzalo medzi Májovým námestím a budovou argentínskeho kongresu. Zhromaždení ľudia útočili na prítomných predstaviteľov vojenskej chunty, iba generál Lanusse odišiel bez toho, aby musel z miesta utekať.[6] Prvým krokom novej vlády a parlamentu bolo vyhlásenie amnestie pre všetkých politických väzňov v krajine. Rozvášnený dav však nechcel čakať dva dni, ktoré vláda potrebovala na realizáciu tohto opatrenia a začal útočiť na väznice po krajine v snahe okamžite oslobodiť politických väzňov. Väzenská stráž tak musela väznice brániť, pri stretoch boli zastrelení dvaja demonštranti. Prezident tak narýchlo vydal rozhodnutie, ktorým boli politickí väzni prepustení už na druhý deň.[7]
Úrad prezidenta a posledné obdobie
Cámpora počas volieb v marci 1973.
Okrem prepustenia politických väzňov stál prezident pred úlohou zabezpečiť návrat Juana Peróna do krajiny. Ďalšou veľmi významnou úlohou bola výmena vojenských veliteľov podieľajúcich sa na predchádzajúcich diktatúrach za vojakov, ktorí budú rešpektovať civilnú ústavnú vládu. Cámporova vláda nakoniec trvala iba 49 dní do 13. júla 1973 a vyznačovala sa snahou o nastolenie zmieru vo vnútri Peronizmu, ako aj mimo neho. Ľavicová gerilová skupina Montoneros sa následne rozhodla pozastaviť svoju ozbrojenú činnosť a začala dokonca spolupracovať s armádou, pričom zmier trval niekoľko mesiacov. V ekonomickej oblasti sa vláda snažila o zníženie inflácie, zvýšiť hospodársky rast a dôchodky. Vláda sa snažila presvedčiť odbory, aby dva roky nepožadovali nové kolektívne vyjednávania výmenou za zmrazenie cien a pravidelné zvyšovanie mzdy o pevne stanovené percentá.[8] HDP krajiny začalo skutočne rásť, dokonca o 4,5%, nezamestnanosť klesla zo 6% na 4,5% a inflácia sa znížila zo 60% na 0%. Vláda tiež začala s podporou menej rozvinutých častí krajiny, ktoré sa snažila industrializovať. V oblasti vzdelávania sa vláda snažila o posilnenie vzdelania dospelých, kvôli čomu pristúpila k viacerým opatreniam. Znova sa začalo posilňovať postavenie univerzít opätovným získaním autonómie, vznikali študentské spolky a hnutia. Aj v kultúre vláda uvoľnila pomery, čím v krajine nastala po veľmi dlhej dobe široká ideologická sloboda aj v tejto oblasti.[1]
Cámpora sa snažil znova o Perónovu tretiu cestu v medzinárodných vzťahoch, čím sa chcel vyhnúť zaradeniu Argentíny ku niektorej zo strán studenej vojny, no hlavne sa snažil o zníženie vplyvu USA v Argentíne. Krajina tak o niekoľko mesiacov neskôr vstúpila do Hnutia nezúčastnených krajín, čo malo byť naplnením snahy o tretiu cestu. Už voči snahám o vstup do tejto organizácie však bojovali vplyvní pravicoví Perónisti ako Alberto Vignes a José López Rega, no ich snahy nakoniec zastavil samotný Perón. Argentíne sa vďaka snahe o tretiu cestu v medzinárodných vzťahoch podarilo podpísať aj viacero obchodných zmlúv so socialistickými krajinami, čo tiež prospelo ekonomike krajiny.[4] Cámpora chcel posilniť predovšetkým vzťahy v rámci Latinskej Ameriky. Argentínskej vláde sa zdalo, že Spojené štáty boli v tomto období oslabené vojnou vo Vietname, ako aj domácou politickou aférou Watergate. V polovici roka 1973 však začala globálna ropná kríza, čo zhoršilo ekonomickú situáciu aj v krajinách Latinskej Ameriky, vrátane Argentíny. Nasledoval prevrat v Uruguaji a o niečo neskôr aj v Čile, čo ukázalo argentínskej vláde, že sa v prípade oslabovania USA mýlila, keďže spomenuté prevraty riadila americká tajná služba CIA.[8]
Politika vlády však vyvolala nesúhlas u tých istých skupín, ako pred zosadením Juana Peróna v roku 1955. Statkári a priemyselníci boli presvedčení, že vláda chce Argentínu sovietizovať. Ich presvedčenie podporovali aj kroky vlády ako zvýšenie vplyvu štátu a súčasne zníženie vplyvu súkromného kapitálu na hospodárstvo, či nadviazanie stykov so socialistickými štátmi. V tom vyhlásila ľavicová gerilová skupina Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP), že svoj ozbrojený boj proti ″nepriateľovi ľudu″ nepozastaví. Počas Cámporovej vlády však ešte žiadne útoky nepodnikla. Snahy vlády o návrat Peróna sa podarili už o mesiac. Perón sa vrátil do krajiny 20. júna 1973, už na letisku ho vítalo pol milióna ľudí. Túto udalosť však poznačil útok pravicových Perónistov, ktorí začali strieľať do čakajúceho davu. Pravicoví Perónisti zastrelili minimálne 13 ľudí a stovky ďalších zranili. Táto udalosť dostala pomenovanie ezeizský masaker podľa názvu miestneho letiska, kde sa odohrala.[9] Ešte v deň návratu Peróna sa s ním Cámpora stretol, aby sa poradili o ďalších krokoch. Perón sa vzhľadom na posledné násilné udalosti s Cámporom dohodol, že odstúpi, čo súčasne umožní zvolenie Peróna za prezidenta. Na funkciu prezidenta sa pravicovým Perónistom podarilo presadiť predsedu poslaneckej snemovne Raúla Alberta Lastiriho, ktorý mal vládnuť do vymenovania prezidenta, ktorý vzíde z nasledujúcich volieb. 12. júla 1973 oznámil viceprezident Solano Lima, že on a prezident Cámpora na druhý deň rezignujú a súčasne budú vypísané nové prezidentské voľby. 13. júla 1973 prezident Cámpora a jeho viceprezident Solano Lima rezignovali, novým prezidentom sa stal skutočne Lastiri.[8]
Po odstúpení z funkcie sa Cámpora stiahol z veľkej politiky. Po smrti Juana Peróna v roku 1974 nechala Cámporu v nasledujúcom roku prezidentka María Estela Martínezová Perónová vylúčiť zo strany.[10] V marci 1976, kedy armáda začala nový vojenský prevrat, sa ho vojenské komando pokúsilo v jeho dome zavraždiť.[1] Cámporovi a jeho rodine sa však podarilo pred tým z domu utiecť na veľvyslanectvo Mexika, kde zostali ďalšie tri roky. V roku 1979, keď už bol veľmi chorý, mu vojenská chunta umožnila odísť z Argentíny do Mexika, kde 19. decembra1980 zomrel na rakovinu hrtana. V roku 1991 boli jeho pozostatky prevezené do jeho domovského mesta San Andrés de Giles, kde je pochovaný.[11]
↑A 40 ANOS DE LA ASUNCIÓN DE HÉCTOR CÁMPORA Una esperanza ensombrecida por el terror [online]. clarin.com, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online.
↑Hasta el arribo de Cámpora el poder residía en el que tenía los fierros [online]. iade.org.ar, [cit. 2018-11-05]. Dostupné online.
↑ abcHéctor José Cámpora [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-06]. Dostupné online.
↑La masacre de Ezeiza [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-11-06]. Dostupné online. Archivované 2016-02-01 z originálu.
↑Héctor José Cámpora [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-06]. Dostupné online.
↑A 33 años de la muerte del ex Presidente Héctor José Cámpora [online]. elpergaminense.com, [cit. 2018-11-06]. Dostupné online. Archivované 2018-11-07 z originálu.
.jpg)
.jpg)
