Alejandro Agustín Lanusse Gelly (* 28. august1918, Buenos Aires – † 26. august1996, Buenos Aires) bol argentínskypolitik, vojak, diplomat a spisovateľ. 26. marca1971 sa stal (de facto) 31. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 36. prezidenta krajiny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť generálporučíka. Pred tým pôsobil tiež ako veľvyslanec Argentíny pri Svätej stolici. Počas jeho vlády sa udial tzv. Trelewský masaker, počas ktorého vojaci povraždili 16 ľavicových väzňov. Na druhej strane sa stal jedným z najvýraznejších kritikov nasledujúceho vojenského režimu, ktorý v Argentíne vládol v období rokov 1976 až 1983 kvôli masívnemu systematickému porušovaniu ľudských práv.
Životopis
Mladosť a profesionálne začiatky
Fotografia zachytáva pohreb generála Aramburua. Pri rakve stojí generál Alejandro Agustín Lanusse a Aramburuov syn.
Narodil sa v Buenos Aires do mnohopočetnej rodiny francúzskeho pôvodu. V roku 1835 sa dostal na Národnú vojenskú akadémiu, po jej úspešnom absolvovaní bol pridelený ku kavalérii. Stal sa dokonca súčasťou Pluku horských granátnikov, čo je čestná stráž argentínskeho prezidenta. V roku 1941 bol povýšený do hodnosti poručíka.[1] V septembri 1951 bol súčasťou neúspešného vojenského prevratu vedeného generálom Benjamínom Menéndezom proti prezidentovi Juanovi Perónovi, po ktorom bol odsúdený na doživotné väzenie vo veľmi ťažkých podmienkach vo väzniciach v odľahlých mestách Rawson a Río Gallegos. Prepustený bol v septembri 1955 krátko pred zvrhnutím Juana Peróna, kedy však už prebiehalo povstanie proti prezidentovi. Hneď po prepustení bol menovaný za veliteľa Pluku horských granátnikov, kde zotrval ďalšie tri roky. Súčasne sa však stal v roku 1956 na dva roky veľvyslancom Argentíny pri Svätej stolici. V roku 1960 bol vymenovaný za zástupcu riaditeľa Vysokej vojenskej školy.[2] V tomto období sa ozbrojené sily rozdelili na dve frakcie. Na jednej strane stálo krídlo Azules, teda Modrých a na druhej Colorados, teda Červených. Azules podporovali civilnú vládu zameranú proti komunizmu a Colorados požadovali vojenskú diktatúru.[3] Modrá frakcia postupne začala pripúšťať návrat Peronizmu, no nie Juana Peróna do politického života krajiny. Peronizmus totiž táto časť armády pokladala za umiernenú sílu podporujúcu nacionalizmus a kresťanstvo, ktorá je potrebná na odobratie hlasov extrémnej ľavici. Lanusse sa pridal k modrej frakcii napriek tomu, že bol tvrdý Antiperónista.[1] V júni 1966 sa zúčastnil vojenského prevratu proti prezidentovi Arturovi Umbertovi Illiovi. Postupne vystriedal v armáde niekoľko funkcii, najprv velil 1. obrnenej divízii a v roku 1968 sa stal dokonca vrchným veliteľom pozemných síl Argentíny. Na tomto poste zotrval do mája 1973. V roku 1970 bol americkouCIA požiadaný o spoluprácu pri zosadení čilského prezidenta Salvadora Allendeho, čo však Lanusse odmietol.[4]
Od roku 1966 vládol v Argentíne generál Juan Carlos Onganía ako prezident de facto po vojenskom prevrate. Jeho vláda však postupne začala vyvolávať kvôli nepriaznivej ekonomickej situácii občianske nepokoje. Zhoršenie situácie pre prezidenta začalo 29. mája1970, kedy bol unesený bývalý prezident generál Pedro Eugenio Aramburu ľavicovou gerilovou organizáciou Montoneros. Potom, čo vláda ich požiadavky nesplnila, únoscovia Aramburua zastrelili. Objavili sa však aj podozrenia, že bývalého prezidenta nechal zavraždiť sám Onganía, lebo sa obával, že by armáda mohla Aramburua presadiť na jeho miesto. Vražda bývalého prezidenta veľmi oslabila postavenie Onganíu, na čo už reagovali ozbrojené sily a 8. júna1970 ďalším vojenským prevratom prezidenta zosadili. Prevrat nariadil práve generál Lanusse. Na čelo krajiny sa dostal admirálPedro Gnavi, ktorý prechodne vládol do 18. júna, kedy bol za prezidenta prekvapivo vymenovaný generál Roberto Marcelo Levingston, ktorý bol pre verejnosť úplne neznámou osobou.[5] Levingston chcel vykonávať politickú agendu, ktorú presadzovali ozbrojené sily. Jeho ekonomické opatrenia však situáciu iba zhoršili, vyvolali zvýšenie inflácie, zníženie zahraničného kapitálu a obnovili nespokojnosť obyvateľstva, ktoré požadovalo obnovu demokratického systému. Na to tlačili aj politické strany a Perónisti. Odbory následne vyvolali sériu štrajkov, ktoré ochromili krajinu a vyvolali ďalšie masové protesty po celej krajine, ktoré armáda veľmi tvrdo potlačila. Generálny štáb ozbrojených síl na túto situáciu reagoval 23. marca1971, keď vyzval Levingstona na rezignáciu. Na jeho miesto nastúpil generál Lanusse, ktorý vo funkcii vrchného veliteľa pozemných síl vykonával fakticky funkciu vrchného veliteľa celých ozbrojených síl.[6]
Generál Lanusse pochopil, že zložitú situáciu v krajine je možné riešiť iba opätovným zapojením Perónistov do politického systému krajiny. Nechal preto repatriovať telo bývalej prvej dámy Evy Perónovej, ktoré armáda ukryla po zosadení Juana Peróna v roku 1955. Ďalším krokom k zmiereniu bolo opätovné povolenie fungovania Perónovej Justicialistickej strany v roku 1972 a následné umožnenie krátkeho návratu Juana Peróna do krajiny na konci toho istého roka. Lanusse súčasne ohlásil ukončenie tzv. Argentínskej revolúcie, ktorú armáda ohlásila po zosadení prezidenta Artura Umberta Illiu. Vláda pristúpila k tvrdým opatreniam, aby zabránila ďalším násilnostiam. Mestá, kde mali ozbrojenci najväčšiu podporu nechal obsadiť veľkými vojenskými oddielmi. Tieto opatrenia sa ukázali ako účinné a násilnosti postupne ustali. Vďaka tomu sa situácia upokojila a vláda mohla začať s ekonomickými a inými opatreniami, došlo k budovaniu nových ciest, či elektrární.[2] Napriek tomu, že aj Lanusse patril k odporcom ľavice (aj keď neskôr tvrdil, že aj on bol ľavicový prezident), bol ochotný sa stretnúť s čilským socialistickým prezidentom Salvadorom Allendem. Lanusse zároveň urobil zmierlivý krok smerom k odborom, ktorým umožnil znova fungovať v rámci určitých hraníc. Ústupky odborom však znamenali ďalšie zvýšenie inflácie. Napriek týmto snahám však 22. augusta 1972 radikálna časť námorníctva povraždila 16 partizánov, ktorí boli uväznení na vojenskej základni v meste Trelew, čo sa považuje za začiatok štátneho terorizmu v Argentíne. Nakoniec sa zistilo, že nešlo iba o partizánov, ale aj o iba obyčajných ľavicových aktivistov.[7] Lanusse napriek všetkému stále odmietal návrat samotného Peróna do politiky, pričom sám mal ambíciu zostať na čele krajiny s podporou Radikálnej občianskej únie a dokonca aj Perónovej strany. Za ministra vnútra dokonca vymenoval člena radikálnej strany, aby si získal jej priazeň. Líder radikálov Ricardo Balbín sa však prekvapivo dokázal dohodnúť s Juanom Perónom na urovnaní starých sporov a podpore Peróna v jeho ambíciách na návrat do krajiny a jej politického života. Lanusse síce získal podporu iných politických strán, no dohoda medzi hlavnými predstaviteľmi opozície jeho ambície ukončila. Prezident tak bol nútený súhlasiť s obnovením činnosti politických strán a nechal vypísať prezidentské voľby na marec 1973. Ale pod podmienkou, že kandidovať budú môcť iba osoby žijúce v Argentíne, čo automaticky vylúčilo Juana Peróna. Perón tak bol nútený za seba nájsť náhradu a vybral svojho dlhoročného blízkeho spolupracovníka Héctora Josého Cámporu, ktorý voľby jednoznačne vyhral a v máji 1973 sa ujal funkcie prezidenta.[8]
Lanusse pokojne odovzdal novému prezidentovi moc a odišiel do dôchodku. Napriek tomu, že sám stál na čele vojenskej diktatúry, ktorá krvavo potlačila niekoľko demonštrácii, po roku 1976, kedy sa k moci dostala znova armáda, sa stal jej veľkým kritikom kvôli porušovaniu ľudských práv. Už o rok neskôr bol armádou zavraždený jeho bývalý sekretár Edgardo Sajón, v decembri 1978 bola argentínskym námorným komandom unesená a následne zavraždená jeho sesternica Elena Holmbergová. Na dôchodku sa Lanusse začal venovať písaniu, napísal tri autobiografické knihy. Zomrel v auguste 1996 v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[1]
↑REVELACIONES DE UNA HISTORIA SOBRE LA CENTRAL DE ESPIONAJE DE ESTADOS UNIDOS Cuando Lanusse se negó a colaborar en la caída de Salvador Allende [online]. clarin.com, [cit. 2018-11-04]. Dostupné online.
.jpg)
