José María Guido (* 29. august 1910, Buenos Aires – † 13. jún 1975, Buenos Aires) bol argentínsky politik a právnik. V roku 1962 sa stal 27. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 32. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako dočasný predseda senátu (dočasný predseda reálne vedie senát, keďže na jeho čele formálne stojí viceprezident krajiny).
Životopis
Narodil sa v meste Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. V roku 1940 úspešne ukončil štúdium práva na Národnej univerzite v La Plate. Následne vstúpil do Radikálnej občianskej únie a odišiel do mesta Viedma v provincii Río Negro pracovať ako advokát. Tu sa stal miestnym predsedom Radikálnej občianskej únie, postupne sa však prepracoval aj do celoštátneho vedenia strany. V roku 1954 bol už jej podpredsedom. O tri roky neskôr sa radikálna strana rozdelila na podporovateľov Artura Frondiziho, ktorí si vytvorili novú stranu Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu a Ricarda Balbína, ktorí si zas vytvorili Ľudovú radikálnu občiansku úniu.[1] Frondizi presadzoval zmierenie s bývalým prezidentom vyhnaným do exilu Juanom Perónom, naopak Balbín presadzoval pokračovanie boja proti Perónovi po boku armády. Guido sa pridal k Frondizimu a vstúpil do jeho novej strany.[2] Vo februári 1958 povolila armáda konanie prezidentských volieb, v ktorých vyhral Frondizi, Guido sa stal senátorom federálneho senátu. O mesiac neskôr bol zvolený za jeho dočasného predsedu, ktorý fakticky senát riadi, keďže formálnym predsedom je viceprezident krajiny. V tom istom roku však rezignoval viceprezident krajiny Alejandro Gómez a tak sa Guido stal druhým najvyššie postaveným predstaviteľom krajiny po prezidentovi a súčasne jeho nástupcom. Armáda však bola po celý čas Frondiziho funkčného obdobia nespokojná s jeho krokmi.[3]
V roku 1962 zrušil Frondizi napriek tlaku armády zákaz Peronistickej strany, keďže sa v tomto roku sa mali uskutočniť voľby. Zákaz Peronistickej strany platil od vojenského prevratu v roku 1955. Frondizi chcel povoliť účasť Perónistom, lebo bol presvedčený, že ich porazí. Frondizi síce nakoniec voľby vyhral, no iba tesne, Perónisti získali niekoľko provincii.[4] Toto sa vôbec nepáčilo armáde, ktorá požadovala zrušenie výsledkov volieb v provinciách, kde Perónisti vyhrali.[3] Zároveň vyslala do týchto provincii vojenské jednotky. Prezident Frondizi podľahol tlaku armády a vojenské presuny schválil. 28. marca 1962 vyzvali členovia generálneho štábu armády prezidenta Frondiziho k rezignácii. Ten ju odmietol a povedal, že neodstúpi, neopustí krajinu a ani nespácha samovraždu. Armáda tak na druhý deň oficiálne vyhlásila, že prezidenta zosadila. Ešte v ten istý teň bol Frondizi umiestnený do väzenia na ostrov Martín García.[1] Na miesto prezidenta armáda dosadila práve Josého María Guida, ktorý však odmietol funkciu prezidenta prijať. Urobil tak až po požiadaní Frondiziho v čase, kedy už vodcovia povstania spali. Tí tak boli po zobudení prekvapení, keď zistili, že Guido zložil počas noci prezidentskú prísahu. Veliteľ prevratu generál Raúl Poggi už bol dokonca pripravený prevziať moc, keďže rokovania s Guidom, ale i Frondizim boli počas noci bezvýsledné. Dosadením civilistu sa však armáda vyhla obvineniam z priameho vojenského prevratu voči zvolenému prezidentovi.[5]
Prvým opatrením prezidenta muselo byť zrušenie posledných volieb, čo aj o niekoľko dní urobil. Ekonomické otázky sa rozhodol riešiť s pomocou liberálneho ekonomického tímu, ktorý nechal vytvoriť. Politická nestabilita ale spôsobila ďalšie zníženie hodnoty národnej meny. Nová vláda tak musela pristúpiť k radiálnym ekonomickým krokom, ktoré zahŕňali dokonca pozastavenie vyplatenia mzdy štátnym zamestnancom a stanovenie nových druhov daní. Armáda bola v názore na nové opatrenia rozdelená. Na jednej strane stálo krídlo Azules, teda Modrých a na druhej Colorados, teda Červených. Azules podporovali civilnú vládu zameranú proti komunizmu a Colorados požadovali vojenskú diktatúru.[6] Modrí nakoniec dokázali presadiť svoje názory a boli tak vypísané nové voľby na rok 1963. Tieto vyhral lekár Arturo Umberto Illia z konkurenčnej Ľudovej radikálnej občianskej únie.[7] Po voľbách sa Guido stiahol z politického života. Na začiatku 70. rokov 20. storočia bol ešte na krátky čas dosadený Perónistami do vedenia jednej zo štátnych spoločností. V júni 1975 zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[1]
Referencie
Iné projekty
