Vírus hepatitíd typu C (HCV, hepatitis C virus) je pôvodca hepatitídy typu C. Vírus bol objavený v roku 1989 (ako non-A non-B hepatitída) a bol zaradený do čeľade Flaviviridae,[1] samostatný rod Hepacivirus.[2]
Genóm HCV je RNA molekula s pozitívnou polaritou, i.e. nastáva okamžitá translácia na ribozóme za vzniku polyproteínu. RNA obsahuje 9600 nukleobáz, vzniknutý polyproteín má cca 3000 aminokyselín, ktorý je ďalej štiepený proteázami na 3 štruktúrne a 7 neštruktúrnych proteínov. [1]Genóm vírusu HCV má tri oblasti:
U HCV podľa úrovní genetickej zhody rozlišujeme:
V Severnej Amerike, Európe sa vyskytuje genotyp 1 a 3, menej genotyp 2. V severnej a strednej Afrike sa vyskytuje genotyp 4. V južnej Afrike sa vyskytuje genotyp 5. V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje genotyp 6.[1] Genotypizácia HCV bola dôležitá v minulosti (pred zavenedím pangenotypických liečiv ako sofosbuvir) kvôli predikcii dĺžky liečby a určeniu pravdepodobnosti trvalej virologickej odpovede (SVR).[1]
Životný cyklus HCV začína naviazaním virionu na receptor na povrchu cytoplazmatickej membrány. Receptor nie je známy, ako kadidátske molekuly boli navrhnuté:
Virion je po naviazaní na receptor internalizovaný endocytózou a uvolnený v cytoplazme.Nasleduje dekapsidácia, čím sa uvolní nahá RNA vírusu. Prebehne replikácia a translácia RNA na na sieti membrán z neštruktúrnych proteínov a proteínov hostiteľskej bunky, ktorá sa nazýva replikačný komplex, ktorý je lokalizovaný na perinukleárnych membránach v okolí jadra bunky.[1] [4]
Obalenie nukleovej kyseliny proteínmi (kapsidácia genómu HCV) prebieha v endoplazmatickom retikule a v Golgiho aparáte, čím vznikne nukleokapsid, ktorý sa ako zrelý virion dostáva exocytózou vonku y bunky do medzibunkového priestoru.[1]
Vírus hepatitídy typu C sa prenáša parenterálne (krvou prenosné infekcie):
Existenciu neznámeho vírusu, ktorý sa prenášal pri transfúziách, si uvedomil hematológ a vedúci sekcie infekčných chorôb v National Institute of Health (NIH) Harvey J. Alter (*1935) už v polovici 70. rokov 20. storočia.[5] Ako dôkaz, že hepatitída mala infekčnú etiopatogenézu, Alter vykonal transfúziu krvi z človeka s hepatitídou šimpanzovi. Pozoroval vývoj hepatitídy u šimpanza.[5] Keďže nešlo o hepatitídu typu A, ani o hepatitídu typu B, nazval ju non-A-non-B hepatitída (NANBH).
Celosvetová snaha nájsť a opísať vírus spôsobujúci túto hepatitídu bol náročný hlavne z dôvodu, že v tej dobe ešte neexistovala polymerázová reťazová reakcia (PCR, polymerase chain reaction). Úspešný bol až Michael Houghton, ktorý pracoval pre kalifornskú firmu Chiron Corporation, ktorý z krvi infikovaných šimpanzov izoloval fragmenty DNA, pričom väčšina z nich bola DNA šimpanzov, nie vírusová nukleová kyselina. V práci s fragmentami mu pomohol Daniel W. Bradley z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC, Centre for Disease Control & Prevention) v Atlante, ktorý navrhol lepší šimpanzí modol na množenie vírusu. Houghtonovi sa podarilo "nájsť ihlu v kope sena" a našiel fragmenty, ktoré patrili vírusu HCV. Tieto fragmenty naklonoval a skúmal, či reagujú s protilátkami izolovanými z infikovaných pacientov. Týmto spôsobom Michael Houghton objavil nový vírus z čelade Flaviviridae, ktorý bol nazvaný vírus hepatitídy typu C, HCV.[5]
Charles M. Rice (pôsobiaci na Washingtonovej Unoverzite v St. Louis) dokázal, že nájdený flavivirus HCV naozaj spôsobuje hepatitítu typu C. Rice upravil vírus HCv tak, aby skrátil počiatok infekcie a urýchlil nástup hepatitídy. Takto upraveným vírusom infikoval šimpanzov a dokázal, že vírus HCV spôsobuje hepatitídu typu C.[5]