Takšoň sa narodil ako syn Zoltána a jeho neznámej ženy, pravdepodobne dcéry Menumoruta, slovanského kniežaťa, ktorý bol údajne porazený pri maďarskom vpáde do Európy krátko pred rokom 907. Nie je však vylúčené, že vládca Menumorut je len fiktívna postava, pretože jeho meno označuje tiež Veľkomoravskú ríšu. Takšoňove narodenie sa datuje na roku 931. Na veľkokniežací stolec podľa Anonymovej kroniky nastúpil po otcovej abdikácii v roku 947, teda tri roky pred jeho smrťou.
Moderní historici tieto informácie však spochybňujú. Súdobý kronikár Liutprand z Cremony tvrdí, že Takšoň v roku 947 viedol výpravu proti Talianom, zrejme sa teda narodil pred rokom 931. Pri tiahnutí do Talianska Takšoň údajne dosiahol až mesta Otranto v Apúlii. Odtiahol vraj potom, čo mu zaplatil taliansky kráľ Berengar II. Vládu Takšoňovho otca zaznamenal iba autor Anonymovej kroniky, podľa ktorého bol Zoltán tiež predkom všetkých uhorských panovníkov. Anonymova kronika tak nie je pre Zoltánove panovanie spoľahlivým zdrojom.
Podľa Johanna Aventina sa Takšoňv roku 955 zúčastnil bitky pri Lechu. V nej budúci cisár Oto I. porazil takmer osemtisícové maďarské vojsko. Ak by mal Aventinus pravdu, bol by Takšoň jedným z mála maďarských veliteľov, ktorí bitku prežili. Na základe Aventina sa historici Gyula Kristó a Zoltán Kordé domnievali, že Fajs Takšoňovi odovzdal vládu práve po bitke pri Lechu. Túto možnosť potvrdzuje francúzsky kronikár z 13. storočiaAlberich z Trois-Fontaines, podľa ktorého sa jeden z preživších Maďarov stal ich kráľom. Porážka na Lešskom poli ukončila staromaďarské vpády do strednej a západnej Európy a donútila Maďarov, aby sa trvale usadili na území medzi riekami Enža a Traisen. Ich nájazdy však aj naďalej pokračovali do Byzantskej ríše. Tak napríklad v roku 965 sa Maďari zúčastnili útoku bulharského cára, Petra I., do Byzancie a o päť rokov neskôr podporili intervenciu kyjevského kniežaťa Sviatoslava I. na Balkán.
.jpg)
.svg)
