Belo III. sa narodil pravdepodobne v roku 1148 ako druhý syn vtedajšieho uhorského kráľa Gejzu II. a jeho manželky Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa Mstislava I. O detstve Bela III. sa pramene príliš nezmieňujú.[1]
Po Gejzovi II. nastúpil na trón najstarší syn, Belov brat Štefan III. Podľa zmluvy, ktorú v roku 1164 uzatvoril s byzantskýmcisáromManuelom I. Komnenom, poslali mladého Bela na byzantský dvor na výchovu. Manuel, ktorý dovtedy nemal vlastného dediča, ho chcel oženiť so svojou dcérou Máriou. Belo dostal grécke meno Alexius a ako plánovanému dedičovi trónu mu cisár udelil nový dvorný titul despota. V roku 1165 boli Alexius (Belo) a Mária vyhlásení za oficiálnych dedičov.
Keď sa však Manuelovej druhej manželke Márii z Antiochie v roku 1169 narodil syn Alexios, zasnúbenie Bela a Márie bolo zrušené, bol mu odňatý prestížny titul despotes a získal titul kaisar. Cisár však zariadil jeho svadbu s nevlastnou sestrou svojej druhej manželky, Agnesou z Antiochie, takže sa Belo stal Manuelovým švagrom.
Uhorský kráľ
Dňa 4. marca1172 zomrel Belov brat Štefan. Pravdepodobne bol otrávený a Belo dostal ponuku uhorskej koruny. Za uhorského kráľa bol Belo III. korunovaný kaločským arcibiskupom v Stoličnom Belehrade13. januára1173.[1] Vďaka väzbám k Byzantskej ríši nezískal príliš veľkú podporu. Väčšina šľachty, vrátane Belovej matky, by radšej na tróne chceli Belovho brata Gejzu. Belo nechal matku aj brata uväzniť. Brata prepustil v roku 1189, keď rímsko-nemecký cisár Fridrich I. vstúpil do Uhorska. Prepustený Gejza sa pripojil ku križiackej výprave pod cisárovým velením.
„
Potom panoval jeho brat Belo, ktorý prenasledoval zlodejov a zbojníkov a ako prvý zaviedol poriadok do podávania žiadostí...
V roku 1181 Belo nariadil, aby všetky náležitosti, ktorými sa zaoberal, boli doručované písomne. Tým položil základy uhorskej byrokracie.
Počas Belovho panovania nadobudli na intenzite výboje Uhrov do ruskejHaliče. V roku 1188 Belo úplne obsadil Halič, pričom vyhnal kniežaťa Vladimíra Jaroslaviča a vymenoval svojho syna Ondreja za kráľa dobytého územia. Krátko nato Vladimír získal s poľskou a nemeckou podporou svoje kniežatstvo späť. Belo viackrát zasahoval s bavorskou podporou aj proti českému kniežaťu Václavovi II.
Belo III. zomrel 23. apríla1196 v Stoličnom Belehrade, kde bol pochovaný vedľa svojej manželky Agnesy v katedrálnej bazilike, ktorú neskôr zničili Turci. V roku 1848 sa pri archeologickom prieskume zvyškov baziliky našli kráľove pozostatky spolu s pozostatkami jeho manželky Agnesy a následne boli premiestnené do Matejovho kostola na Budínskom hrade. Počas výskumu pozostatkov Bela III. a jeho manželky sa zistilo, že Belo bol na svoju dobu nezvyčajne vysoký, meral 192 cm, čo potvrdilo aj svedectvo jeho súčasníka kanonika Richarda, ktorý sa s ním stretol pri ceste do Svätej zeme v roku 1189. Možno konštatovať, že po matke a prababke z dynastie Rurikovcov mal severské rysy.[3]
Pozostatky Bela III. (vľavo) a jeho manželky Agnesy (vpravo), ktoré sa našli v roku 1848 pri archeologickom prieskume zvyškov baziliky v Stoličnom Belehrade
Klenoty nájdené v hrobe Bela III. a Agnesy
Busta Bela III. v národnom historickom parku, Ópusztaszer, Maďarsko
↑SOPKO, Július. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická : historické rozprávanie neznámeho autora o minulosti Uhorského kráľovstva od výbojov Hunov do Európy až po sobáš Mateja Korvína s Beatricou. 1. vyd. Budmerice : Rak, 2004. 239 s. ISBN 80-85501-13-9.
↑KÁSLER, Miklós. DNA profiling of Hungarian King Béla III and other skeletal remains originating from the Royal Basilica of Székesfehérvár [online]. researchgate.net, 2018-02-10, [cit. 2019-06-06]. Dostupné online.