Zdôraznenie ľudských meradiel, záujem o ľudskú osobnosť v zmysle námetovom i ideovom, spojenie vedeckého poznania s výtvarným prejavom, v neskorom období aj subjektívne a spirituálne tendencie, patria k zvlášť významným črtám renesancie. V Taliansku sa novo rozvíja tak sakrálna architektúra všetkých typov (s príznačným záujmom o riešenie centrály okolo 1500), ako aj profánna architektúra na rozdiel od zaalpskej renesancie, kde ide najmä o profánnu architektúru.
Talianska renesančná architektúra
V ranom a vrcholnom období smeruje talianska renesančná architektúra k umiernenosti, harmónii, k používaniu antických poriadkov a tvaroslovia.
V talianskom sochárstve sa obnovuje akt, ktorého anatómiu vedecky študujú, programovo sa uvoľňuje úzka závislosť od architektúry (napr. jazdecké pomníky, sochy vo voľnom priestore), nové je chápanie sochárskeho náhrobku a portrétne busty.
Talianske renesančné maliarstvo vyriešilo konštrukciu priestoru pomocou lineárnej a farebnej perspektívy, novou koncepciou postavy a jej začlenenia do priestoru, v rôznych obdobiach s dôrazom buď na vecné spodobenie skutočnosti, alebo na zložky imaginatívne, vytvorilo nové maliarske odvetvia a námety (zátišie, krajinárstvo, mytologické scény, iluzívne fresky a p.) a techniky (najmä maľovanie olejovými farbami, rozvoj grafiky).
Druhým ohniskom renesancie bolo Holandsko, najmä v maliarstve (Eyck). V Zaalpí dlho silno pôsobila gotická tradícia, renesancia sem začínala prenikať v poslednej štvrtine 15. storočia, vzniká tu renesancia lokálne zafarbená, v ktorej sa prelínajú talianske vzory a miestne tradície (napr. v Nemecku maliarstvo
Dürerovo, v Holandsku Bruegelovo).
