Raraka (pôvodný názov Te Marie)[2] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.
Jeho najbližšími susedmi sú atoly Kauehi (necelých 19 km na severozápad), Katiu 39 km na juhovýchod a komunitný atol Fakarava (49 km na západ). Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 475 km na juhozápad.
Geografia atolu
Atol má oválny tvar, na dĺžku meria približne 26 km a na šírku 20 km. Lagúna má celkovú rozlohu 361,8 km². Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva najmä z južnej strany ponad plytké prieplavy, prerušované množstvom maličkých „motu“. Inak tvorí prstenec atolu, najmä zo severnej strany, takmer súvislý pás súše s vegetáciou.
Do lagúny vedie jediný splavný prieplav Manureva na severnom konci, široký viac ako 200 m ale vďaka členitému dnu a koralom rôzne hlboký 3 – 10 m. Kvôli tomu a aj v dôsledku silných miestnych prúdov, ktorých rýchlosť môže dosiahnuť až 6 uzlov, sa vstup do vôd atolu odporúča len s pomocou skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.
Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej 70 m pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,3 km a jej vek sa odhaduje na 51,8 až 53,8 mil. rokov.[3]
Dejiny
Najstaršie záznamy sa datujú až do roku 1831, keď britský kapitán „Ireland“ uviedol dátum 2. október ako deň objavu.[4][5][6]
Prvým Európanom, ktorý na atol vystúpil, bol v roku 1838 francúzsky bádateľ a dôstojník Jules Dumont d’Urville.
Následne atol dvakrát navštívil Charles Wilkes pri jeho námornej objaviteľskej výprave Spojených štátov do Južného oceánu, a to 30. augusta 1839 a 18. decembra 1840.[5]
Demografia
V 19. storočí, keď sa Kauehi stal francúzskym územím, mal asi 100 obyvateľov.[7]
Súčasnosť
Väčšina populácie atolu žije v severnej oblasti atolu, hneď pri splavnom vstupe do lagúny Manureva, v osade Motupapu.
Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry a perál.
Atol je súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[9]
Administratívne a geografické členenie
Geograficky patrí atol Raraka k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Aratika, Kauehi a Taiaro.
Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Aratika, Niau, Taiaro, Kauehi a Toau.
Referencie
- ↑ a b Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie [online]. [Cit. 2014-06-15]. Dostupné online. Archivované 2014-04-19 z originálu.
- ↑ J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8 [online]. [Cit. 2014-06-15]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
- ↑ Raraka Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
- ↑ Raraka na tahitiheritage.pf [online]. [Cit. 2014-06-15]. Dostupné online. Archivované 2014-04-09 z originálu.
- ↑ a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
- ↑ Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
- ↑ Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.637.
- ↑ ISPF, Sčítanie obyvateľstva Archivované 2014-05-15 na Wayback Machine
- ↑ Unesco Mab Biosphere Reserve Information
Externé odkazy
Zdroje
|
|---|
| Atoly Tuamotu |
- Ostrovy Sklamania
- Skupina ostrovov Vojvodu z Gloucesteru
- Skupina Ďalekovýchodných Tuamotu
- Skupina Hao
- Skupina Hikueru
- Ostrovy kráľa Georga
- Ostrovy Palliser
- Ostrovy Raeffsky
| |
|---|
| Oblasti Francúzskej Polynézie | |
|---|
