PROFILBARU.COM

	Pichliač bielohlavý
	; Pichliač bielohlavý; kvitnúce súkvetia (august)
Vedecká klasifikácia
Doména	eukaryoty
Ríša (regnum)	rastliny (Vegetabilia)
Podríša (subregnum)	zelené rastliny (Viridiplantae, Chlorobionta)
Vývojová línia	cievnaté rastliny (Tracheophyta)
Vývojová vetva	semenné rastliny (Spermatophyta)
Oddelenie	krytosemenné rastliny (Angiospermae)
Trieda (classis)	pravé dvojklíčnolistové rastliny (Eudicotidae)
Rad (ordo)	astrotvaré (Asterales)
Čeľaď (familia)	astrovité (Asteraceae)
Podčeľaď (subfamilia)	bodliakovaté (Carduoideae)
Rod (genus)	pichliač (Cirsium)
Druh (species)	pichliač bielohlavý (Cirsium eriophorum)
Synonymá
	Carduus eriophorus ; Cnicus eriophorus ; Eriolepis lanigera ; Tetralix eriophora
	Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
	Biologický portál

Pichliač bielohlavý^[1] (lat. Cirsium eriophorum)^[2] je statná dvojročná bylina z rodu pichliač (Cirsium) z čeľade astrovité (Asteraceae). Má nápadne veľký úbor a guľovitý, pavučinato belavý zákrov. Obľubuje výslnné stráne a areálom jeho prirodzeného rozšírenia sú mierne oblasti Európy.^[3]^[4]^[5]

Opis

Pichliač bielohlavý je statná dvojročná bylina vysoká 50 až 160 cm s nápadne veľkým úborom a guľovitým, pavučinato belavým zákrovom. Byľ je priama, hrubá, rozkonárená, bezkrídlatá a bez ostňov.^[3]^[4] Listy sú v obryse podlhovasto vajcovité. Prízemné sú stopkaté, perovito strihané, segmenty sú kopijovité, na okraji podvinuté, s koncovým 5 až 15 mm dlhým ostňom, často sú vzpriamené. Byľové listy sú uškato sediace, nezbiehavé, všetky na líci krátko štetinkovito chlpaté, na rube tenko pavučinaté až bielo plstnaté.^[4]

Úbory na konci konárikov sú jednotlivé, veľké 4 až 7 cm. Zákrov je guľatý, dlhý 3 až 5 cm a pavučinato vlnatý. Zákrovné prostredné listene sú na konci rozšírené do kopijovitého prívesku s 1 až 4 mm dlhým mäkkým koncovým ostňom.^[4]^[5] Obojpohlavné kvety sú rúrkovité a purpurovej farby. Koruna pozostáva z rúrky dlhej 23 – 44 mm, ktorá sa rozširuje do nerovnako dlhých päťlaločných výbežkov. Tyčiniek je päť, sú dlhé 14 – 17 mm. Peľnice sú spojené do valca dlhého 9,5 – 10 mm. Nažky sú veľké 5 až 6 mm. Chocholec na nažkách je lesklý, perovito brvitý, dlhý 20 až 30 mm a slúži na rozširovanie vetrom.^[4]^[6]^[5]

Priemerná hmotnosť nažiek (bez chocholca) sa pohybuje od 7,9 do 10,3 mg na 100 kusov. Počet nažiek vyprodukovaných na rastlinu je veľmi variabilný a líši sa od rastliny k rastline v rámci populácie a medzi populáciami. Jedno súkvetie dokáže vyprodukovať asi 300 semien. V čase ich dozrievania sa však semenami živia larvy hmyzu. Pozorovaním sa zistilo, že jeden úbor obsahuje v priemere 9 lariev, ktoré skonzumujú viac ako 80% semien. Nažky, ktoré sú pripevnené k chocholcu, sa často od neho oddelia ešte predtým, ako opustia úbor. Dokonca aj v prípadoch, keď to tak nie je, väčšina semien pristane od rastliny iba vo vzdialenosti niekoľkých metrov. Pri experimentálnom overovaní boli maximálne vzdialenosti rozptylu 60,5 m. Klíčenie semien je rýchlejšie v tme a prvé známky klíčenia sa objavia pri 20 °C už po 3 dňoch. Semená skladované 12 mesiacov vykázali klíčivosť ešte 81%. V prírode klíčenie väčšinou prebieha na jeseň, aj keď niektoré semená môžu vyklíčiť nasledujúcu jar.^[6]

Predlžovanie stonky zvyčajne začína v polovici júna a prvé kvetné púčiky sa objavujú koncom júna alebo začiatkom júla. Prvé kvety sa zvyčajne otvárajú v polovici júla a semená sa tvoria v auguste alebo začiatkom septembra. Menšie púčiky v dolných pazuchách listov môžu kvitnúť neskôr v sezóne (september).^[6]

Rozšírenie

Pichliač bielohlavý je pôvodný druh prevažne v strednej a západnej Európe. Na severe zasahuje do severného Anglicka a (ako náhodný) do juhovýchodného Škótska. Chýba v Dánsku, Nórsku, Švédsku a Rusku. Na východe zasahuje do Rumunska, Albánska, Gréckaa na juhu do Španielska a severného Talianska. Limity jeho distribúcie sú do značnej miery dané teplotou. To môže byť príčinou jeho absencie v Írsku, kde sú letá chladnejšie. Juhoeurópska hranica však naznačuje, že vysoké letné teploty a sucho môžu obmedziť jeho distribúciu v oblasti Stredozemného mora. Záznamy o jeho introdukcii mimo prirodzený areál nie sú k dispozícii.^[6]

Ekológia

Pichliač bielohlavý obľubuje výslnné stráne, svetlé kroviny, okraje lesov, rúbaniská a pasienky. Často sa vyskytuje pozdĺž ciest a tratí.^[4] Uprednostňuje pôdy aspoň so stredným obsahom živín a najčastejšie sa vyskytuje v narušených oblastiach s druhmi, ako je žihľava dvojdomá (Urtica dioica) alebo v drsných trávnatých spoločenstvách udržiavaných buď periodickou pastvou alebo kosením. Typickými spoločníkmi sú kostrava červená (Festuca rubra), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata) a na najdrsnejších porastoch ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius).^[6]

Rastliny sa zvyčajne vyskytujú v skupinách niekoľkých jedincov, často tam, kde došlo k nejakému zjavnému narušeniu povrchu. Väčšie rastliny majú vyvinutý silný koreň, takže sú odolné voči suchám, na rozdiel od semenáčov, ktoré sú na ne oveľa citlivejšie.^[6] Pichliač bielohlavý je klasifikovaný ako dvojročná bylina, ktorá sa rozmnožuje výlučne semenami. Platí to však skôr pre jeho vývoj na pôdach bohatých na živiny a bez priestorovej konkurencie. Pozorovania v teréne ukazujú, že na dokončenie životného cyklu je zvyčajne potrebné aspoň 3-ročné obdobie (a možno často oveľa dlhšie).^[6] Pichliač bielohlavý rastie od nížin až do horského stupňa a kvitne od júla do septembra.^[3]

Hrozby a choroby

Na stonkách, listoch a koreňoch pichliača bielohlavého bolo pozorovaných 11 parazitujúcich druhov, pričom v priemere na jednej rastline bolo prítomných 6 až 7 druhov. Okrem bylinožravého hmyzu boli prítomní aj s nimi spojení predátori, parazitoidi a druhy, ktoré rastlinu využívajú len ako úkryt. Celkovo bolo napadnutých až 93 % jedincov. Často bolo pozorované, že osy (Vespidae) odstraňujú „vlnu“ z oblastí okolo listeňov a pijú tekutinu vytekajúcu z malých rezov vytvorených v samotných listoch.^[6] Z hubových patogénov bola na živých rastlinách zaznamenaná hrdza spôsobovaná druhom Puccinia cnici.^[7]^[6] Semenami pichliača sa živia aj malé cicavce; na kontrolnej ploche (100 cm²) ich bolo nimi skonzumovaných viac ako 90 % semien.^[6]

Galéria

Pichliač bielohlavý; uzavreté súkvetie (september)
Pichliač bielohlavý; dozrievajúce súkvetie (september)
Pichliač bielohlavý; úbory v rôznych štádiách kvitnutia (august)
Pichliač bielohlavý; dozreté súkvetia (neskoré leto)
Pichliač bielohlavý; schnúci list (neskoré leto)
Pichliač bielohlavý; súkvetia so zrelými semenami (september)
Pichliač bielohlavý; úbor so zrelými semenami (september)
Pichliač bielohlavý; zrelé nažky s perovitými chocholcami (neskoré leto)

Referencie

↑ Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščefková. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín, s.257. Bratislava : Univerzita Komenského, 2018.
↑ Cirsium eriophorum (L.) Scop. [online]. POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2022-10-23]. Dostupné online. (anglicky)
↑ ^a ^b ^c Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín, s.318. Bratislava : IKAR, a.s. – Príroda, 2021.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II. s.1111. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991.
↑ ^a ^b ^c Tibor Baranec at al.. BOTANIKA, s.140 – 141. 3. nezmenené. vyd. Nitra : Slovenská poľnohospodárska univerzita, Vydavateľstvo SPU, 2021.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j R. Tofts. Cirsium eriophorum (L.) Scop. [online]. British Ecological Society, London, UK, 2001-12-24, [cit. 2020-10-23]. Dostupné online. (anglicky)
↑ W.N. Ellis. Puccinia cnici on Cirsium [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2021-11-20, [cit. 2022-10-23]. Dostupné online. (anglicky)