Občianska vojna v Líbyi začala demonštráciami a protestami nadväzujúcimi na vlny protestov v ostatných arabských krajinách. Prvé, menšie protesty sa objavili už 13. januára 2011 a ľudia v nich žiadali koniec 42 rokov trvajúcej diktatúry plukovníka Muammara Kaddáfího v krajine. Väčšie protesty sa naplno rozhoreli po 15. februári a režim na ne reagoval streľbou do demonštrantov a neskôr aj nasadením armády, vrátane lietadiel.[1] Bezprostredné počty ľudských obetí sa rôznia, samotná Líbya priznala 300, Taliansko ich odhadovalo až na niekoľko tisíc.[2] Najmasovejšie demonštrácie prebiehali v najväčších mestách (Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk), demonštranti prepadávali policajné stanice, kde sa im dostali do rúk aj zbrane a situácia dospela až k otvorenému povstaniu. Na stranu odporcov režimu sa postupne pridala aj časť silových zložiek a 21. februára získali povstalci prakticky pod úplnú kontrolu mesto Bengází, ktoré sa stalo hlavným centrom odporu. Režim potom postupne prišiel o celý východnú časť Líbye a líbyjsko-egyptskú hranicu tak ovládli vzbúrenci.
Vlajka bývalého Líbyjského kráľovstva, teraz využívaná povstalcami
Krátko po tom sa špekulovalo o tom, že plukovník Kaddáfí opustil krajinu. Ten však 22. februára vystúpil v televízii a vyhlásil, že vodcom revolúcie, ktorú vedie už dlhšie ako 40 rokov, zostane. Vyzval tiež svojich priaznivcov k verejnej podpore, deň na to sa ich však zišlo len asi 150. 28. februára poskytol západným médiám rozhovor, v ktorom odmietol rezignáciu, pretože nevykonáva žiadnu oficiálnu funkciu a posťažoval si na to, že ho západné krajiny opustili a nerozumejú politickému systému Líbye. Tiež sa vyjadril v tom zmysle, že všetci jeho ľudia ho "milujú" a zomreli by, len aby ho ochránili.[3]
Po tom, čo ku koncu februára režim stratil kontrolu nad východom krajiny, vrátane druhej najväčšej líbyjskej metropoly Bengází, začali tamojší ľudia oslavovať a odovzdávať ukoristené zbrane. Pri oslavách používali červeno-čierno-zelenú trikolóru, vlajku bývalého Líbyjského kráľovstva.[2] Ako vedúca zložka povstania sa sformovala Dočasná národná rada, tiež označovaná ako Národná rada. Táto rada uskutočnila svoje ustanovujúce stretnutie 5. marca 2011 v Bengází, kde sa označila za jediného legitímneho predstaviteľa Líbye a na jej území vyhlásila Líbyjskú republiku.[4] Predsedom Rady sa stal Mustafa Abdul Džalíl, ktorý bol Kaddáfího ministrom spravodlivosti a na stranu povstalcov prešiel krátko po začiatku protestov. Prvou krajinou, ktorá 10. marca 2011 Radu oficiálne uznala ako legitímneho predstaviteľa líbyjského štátu, bolo Francúzsko.[4][5]
V marci rozpútali Kaddáfího sily proti povstalcom rozsiahlu vojenskú protiofenzívu a začali spätne dobýjať povstalcami obsadené mestá, pričom došlo k rozsiahlym bojom napr. v Misráte a k obliehaniu Bengází. Z obavy, aby nedošlo v týchto mestách k rozsiahlym masakrom civilného obyvateľstva, pristúpila Bezpečnostná rada OSN k vyhláseniu bezletovej zóny nad Líbyou, ktorá dala de facto súhlas s vojenskou intervenciou cudzích krajín. Tá začala 19. marca pod vedením Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov. 31. marca prevzalo úplnú kontrolu nad vojenskou operáciou proti líbyjskému režimu NATO. Z arabských štátov vojensky podporil ako prvý vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou Katar, ktorý tiež ako prvý z arabských krajín uznal rebelmi ustanovenú vládu.[6]. Spojenci uskutočnili v priebehu vojny vyše 9 000 bojových náletov a takmer úplne zničili vojenský potenciál Kaddáfího režimu,[7] zároveň však napriek snahám o minimalizovanie civilných škôd usmrtili najmenej 72 civilistov.[8]
S výraznou leteckou podporou začali povstalci pomerne rýchlo preberať kontrolu nad krajinou a v auguste už Kaddáfímu zostalo len niekoľko miest na západe Líbye. Predovšetkým hlavné mesto Tripolis, o ktorý sa mali viesť najťažšie boje, pretože Kaddáfí sa nemienil vzdať a oprieť sa mohol minimálne o svoju elitnú prezidentskú gardu, ktorú tvorilo 3 000 dobre vyzbrojených a vycvičených mužov. Podľa správ z miesta boli v uliciach hlavného mesta Kaddáfím najatí žoldnieri z cudzích krajín, najmä subsaharskej Afriky, ktorí strieľali aj po tých, čo sa len snažili pomôcť zraneným.[9] To viedlo k viacerým prípadom brutálnych represií zo strany povstalcov voči obyčajnému černošskému obyvateľstvu krajiny.[10]
21. augusta sa povstalci, v snahe zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího dostali do hlavného mesta Tripolis, obsadili jeho významnú vojenskú základňu a na Zelenom námestí v Tripolise vyvesili svoje vlajky, pričom ho oficiálne premenovali Námestie martýrov.
23. augusta obsadili vládny komplex Báb al-Azízíja. Boje však neutíchajú a niektoré mestá, ako napr. Syrta, alebo Bani Walid sú ešte stále pod kontrolou síl Muammara Kaddáfího, ktorého miesto pobytu je však neznáme.[11]
20. októbra boli po ťažkých bojoch povstalcami definitívne dobyté aj posledné miesta odporu Kaddáfího jednotiek, mestá Bani Walid a Syrta. Samotný plukovník Muammar Kaddáfí je pri snahe o útek 4 km západne od Syrty zadržaný povstalcami, ktorí ho následne podľa všetkého zabili.[12]
23. októbra vyhlásili predstavitelia Dočasnej národnej rady krajinu za "definitívne oslobodenú".[13]
31. októbra NATO formálne ukončilo svoju vojenskú angažovanosť v Líbyi.[14]
