Národný výbor československý[1][2][3][4] (orig. čes. Národní výbor československý,[5][6] Národní výbor Československý,[7] Národný Výbor československý;[8] iné zápisy: zriedkavejšie Národný výbor česko-slovenský,[9] Národný výbor[10][11][12][13]) bol pôvodne český, neskôr česko-slovenský vrcholný orgán prvého česko-slovenského domáceho odboja. Vznikol 13. júla 1918. Jeho úlohou bola príprava prevzatia štátnej moci na území etablujúceho sa Československa a vypracovanie základných právnych predpisov nového štátu.
Počiatky Národného výboru československého siahajú do roku 1916, keď bol 18. novembra 1916 vytvorený Český zväz a Národný výbor. Český zväz bol zväz českých poslancov Ríšskej rady, ktorého účelom bol jednotný postup v otázkach národno-politických a ústavnoprávnych. Národný výbor vznikom ako "oporný" orgán zväzu a bol zložený zo zástupcov českých politických strán. Toto prehlásenie nieslo názov Oznámení o vzniku Českého svazu a Národního Výboru (Národný výbor sa písal ako Národný Výbor).
Ešte začiatkom roka 1917 česká politická reprezentácia odmietala Masarykove ciele vytvoriť samostatný česko-slovenský štát a domnievala sa, že dôjde k vyhláseniu čs. štátu v rámci habsburskej monarchie (Předsednictvo českého svazu k prohlášení dohodových vlád o válečných cílech, 31. január 1917, podpísaní F. Staněk, dr. B. Šmeral, Maštálka).[14][15]
V júni 1918 uznalo Francúzsko právo na samostatnosť československého národa a Česko-slovenskú národnú radu ako predstaviteľku národa.
Národný výbor československý vznikol v Prahe 13. júla 1918. Mal 38 členov, boli v ňom pomerným spôsobom podľa výsledkov volieb do Ríšskeho snemu v r. 1911 zastúpené strany nasledovne: (10 členov sociálni demokrati, 9 agrárnici, 9 štátoprávni demokrati, 4 národní socialisti, 4 realisti, 1 staročesi, 1 katolíci).
Na jeseň 1918 bolo už Rakúsko-Uhorsko v takom pokročilom rozklade, že so vznikom Česko-Slovenska sa v Prahe počítalo ako so samozrejmosťou. V priebehu októbra došlo k programovému zjednoteniu oboch táborov česko-slovenskej reprezentácie. Pražskí predstavitelia dostali možnosť odcestovať do Švajčiarska a stretnúť sa s politikmi v emigrácii. Na rokovaniach sa zúčastnili Karel Kramář, Václav Klofáč, František Staněk, Gustav Habrman, Antonín Kalina, Přemysl Šámal, Jaroslav Preiss a Karel Svoboda. Delegáciu politikov v emigrácii viedol Dr. Edvard Beneš.[16]
Výsledkom stretnutia bolo rozhodnutie o tom, že budúci štát bude republikou, a tiež bolo dohodnuté konkrétne personálne obsadenie česko-slovenskej vlády, ktorá mala mať 14 členov, z toho 4 Slovákov (Milan Rastislav Štefánik, Milan Ivanka, Milan Hodža, Vavro Šrobár) a jedného Nemca.
27. októbra 1918 vydal minister zahraničných vecí Rakúska-Uhorska Július (Gyula) Andrássy ml. nótu určenú americkému prezidentovi Wilsonovi o prijatí podmienok pre uzavretie mieru a ochote rokovať o mieri. Keď sa s touto nótou o deň neskôr zoznámila verejnosť, vypukli v Prahe všeobecné oslavy, keďže nóta bola považovaná za kapituláciu monarchie.
Predstavitelia Národného výboru („muži 28. októbra“ - Alois Rašín, Antonín Švehla, František Soukup, Jiří Stříbrný a Vavro Šrobár), vyhlásili v pondelok 28. októbra 1918 v Prahe samostatný československý štát a vydali prvý zákon, zákon o zriadení samostatného štátu československého. Autorom oboch dokumentov bol JUDr. Alois Rašín. V ten istý deň boli do Národného výboru prizvaní 4 slovenskí zástupcovia.
Zástupcovia Národného výboru začali postupne preberať ríšske úrady - postupne prebrali Vojnový obilný ústav, české miestodržiteľstvo, policajné riaditeľstvo, vrchný krajinský súd a štátne zastupiteľstvo. Boli vytvárané poriadkové sily z členov Sokola. Na odpor sa postavili iba vojenské veliteľstvá v Prahe a Litoměřiciach, ale vzdali sa bez boja, takže prevrat bol nekrvavý.
K vyhláseniu Národného výboru česko-slovenského sa Slováci prihlásili vyhlásením Martinskej deklarácie 30. októbra 1918.
14. novembra 1918 bolo z Národného výboru vytvorené Revolučné národné zhromaždenie, ktoré predalo výkonnú moc prvej česko-slovenskej vláde Karla Kramářa, menovanej v ten istý deň. Tá prevzala vládu od Masarykovej Dočasnej československej vlády, uznanej 14. októbra v Paríži západnými mocnosťami.
Predsedom Národného výboru bol Karel Kramář, podpredsedom Antonín Švehla, konateľom František Soukup.