Po technickej stránke predstavuje nosná raketa jednostupňovú alebo viacstupňovú raketu. Väčšinou sú tieto dopravné prostriedky určené na jedno použitie, niektoré časti nosiča sú viacnásobne použiteľné (napr. kozmický raketoplán), prvý stupeň alebo arodynamický kryt[1]. Aby nosná raketa mohla dopraviť užitočný náklad na obežnú dráhu, musí dosiahnúť minimálne prvú kozmickú rýchlosť a určitú minimálnu výšku nad hustými vrstvami atmosféry (v zásade aspoň 120 – 200 km nad povrchom).
Až v šesťdesiatych rokoch boli vyvíjané nosiče, ktoré neboli odvodené od vojenských rakiet (napr. Proton v ZSSR, Diamant vo Francúzsku, Scout v USA). Napriek tomu však boli vyvíjané firmami, ktoré mali skúsenosti so stavbou vojenských balistických rakiet a ich vývoj bol väčšinou financovaný z prostriedkov určených na obranu.
V súčasnosti disponuje vlastnými nosnými prostriedkami 9 štátov sveta (Spojené kráľovstvo svoj vlastný program po jednom úspešnom štarte ukončila) a jedna nadnárodná organizácia (ESA) a ďalšie krajiny svoje nosné prostriedky vyvíjajú. Prehľad je uvedený v nasledujúcej tabuľke:
V nasledujúcom zozname sú abecedne uvedené všetky typy (rodiny) nosných rakiet, ktoré boli aspoň raz úspešné vo vynesení nákladu na obežnú dráhu. Pri názve rodiny rakiet je uvedená krajina pôvodu a nosnosť na nízku obežnú dráhu Zeme (pri najsilnejšej verzii), prípadne ďalší opis. V rámci uvedených rodín mohli byť vytvorené niekedy až desiatky rôznych modifikácii nosných rakiet, ktoré sa v rámci jednej rodiny môžu veľmi odlišovať, takže nejde o kompletný zoznam všetkých druhov nosných rakiet.
Angara - Rusko, maximálna nosnosť 24 000 kg na nízku obežnú dráhu
R-7 – Sovietsky zväz (Rusko), táto modifikovaná medzikontinentálna raketa sa stala základom pre najpoužívanejšiu a najrozsiahlejšiu rodinu nosných rakiet v histórii kozmonautiky. Dodnes bolo vytvorených viac ako 20 verzii tejto rakety (napr. Sojuz, či Molnija). V závislosti od modifikácie môže na obežnú dráhu vyniesť náklad o hmotnosti 2 – 7 ton.