PROFILBARU.COM

	Michal Širica
	zborový generál, slovenský odbojový dôstojník
Narodenie	1. február 1894; Smrečany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	18. júl 1970 (76 rokov); Bratislava, Česko-Slovensko
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak
Rodičia	Michal Širica, Mária, rod. Červeňová
	Biografický portál

Michal Širica (* 1. február 1894, Smrečany – † 18. júl 1970, Bratislava) bol slovenský vojak, zborový generál, česko-slovenský legionár, česko-slovenský dôstojník, dôstojník armády Slovenskej republiky. Počas Slovenského národného povstania velil II. Taktickej skupine „Fatra“. Po vojne sa stal veliteľom Vojenskej oblasti 4. V roku 1946 inicioval väčšiu aktivitu česko-slovenských bezpečnostných orgánov proti banderovcom. Po nástupe komunistov k moci bol prepustený z armády, degradovaný a väznený. Rehabilitovaný bol v 60. rokoch.

Život

Mladosť a štúdiá

Michal Širica sa narodil do rodiny Michala a Márie, rod. Červeňovej. Mal 12 súrodencov, no 8 z nich zomrelo v detskom veku. Ľudovú školu navštevoval v Smrečanoch a v rokoch 1911 – 1914 študoval v Nižšej hospodárskej škole v obci Široké (pri Prešove) s vyučovacím jazykom maďarským.^[1]

1. svetová vojna

Ako vojak cisárskej a kráľovskej armády bol prezentovaný 17. septembra 1914 v pešom pluku 67 v Prešove. Dňa 9. decembra bol v hodnosti slobodníka zaradený do V. pochodového práporu. Na ruský front bol odvelený 2. januára 1915, konkrétne do priestoru Piortkówa pod Lublinom a už 21. marca 1915 sa pri Smolniku, neďaleko Lupkovského priesmyku v Karpatoch dostal do ruského zajatia. V ruskom zajatí v zajateckom tábore Krasnoufimsk v Permskej gubernii pobudol až do augusta 1917. Pracoval na stavbe železnice Kazaň – Sverdlovsk.

V česko-slovenských ozbrojených silách

Legionár

Dňa 6. augusta 1917 sa Širica ako dobrovoľník prihlásil do česko-slovenského vojska na Rusi a ako Slovák bol 20. augusta v hodnosti strelníka zaradený do 12. roty 7. streleckého pluku „Tatranského“ v Berezani. 4. marca 1918 odišiel v hodnosti slobodník vlakom do Vladivostoku. Od júna do augusta 1918 sa so svojím plukom zúčastnil bojov proti boľševikom o Spasskoje a Kaul na Sibíri. Dňa 5. októbra 1918 prišiel do česko-slovenského tábora pre Slovákov v Irkutsku.

Funkcie a pôsobenia

Od 7. októbra bol ustanovený za inštruktora 4. pracovnej roty.
Od 28. novembra 1918 prevedený do jeho 2. roty.
Od 6. decembra 1918 bol ako inštruktor pridelený do výzvednej roty a 15. januára 1919 povýšený na šikovateľa.
Od 28. februára do 31. mája 1919 bol veliteľom čaty výzvednej roty česko-slovenského tábora pre Slovákov.
Dňa 1. júna 1919 bol ako poslucháč odvelený do dôstojníckej školy pre pechotu v Sljudjanke pri Bajkalskom jazere, ktorú ukončil 27. septembra 1919.
Od 4. júla 1919, bol prevedený k 12. streleckému pluku „M. R. Štefánika“.
Od 5. októbra 1919 pôsobil ako veliteľ čaty 11. roty, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na Sibírskej magistrále od Krasnojarska po Filimovo.
Od decembra 1919 do mája 1920 sa podieľal na obrane 3. česko-slovenskej streleckej divízie, ktorá tvorila zadný voj (ariergard) evakuovaných česko-slovenských jednotiek zo Sibíri cez Vladivostok. Do vzniknutého česko-slovenského štátu sa vrátil 14. septembra 1920.

Československý dôstojník

Dňa 21. októbra 1920 bol Širica prijatý do stavu dôstojníkov z povolania česko-slovenskej armády a vrátil sa k svojmu kmeňovému pešiemu pluku 12 „M. R. Štefánika“ v Komárne.

Pôsobiská

Do 15. januára 1921 pôsobil ako dôstojník likvidačnej skupiny pluku.
Od 16. januára do 18. marca 1921 veliteľom čaty 9. poľnej roty. Následne bol ako pobočník odvelený k Posádkovému veliteľstvu vo Zvolene, kde zotrval do 29. mája 1921.
Od 30. mája do 6. decembra 1921 bol proviantným dôstojníkom I. poľného práporu pešieho pluku 12 v Parkane (dnes: Štúrovo).
Od 7. decembra 1921 bol preložený do pešieho pluku 44 v Liberci a vo funkcii veliteľa čaty zaradený do jeho 6. poľnej roty.
Od 1. apríla 1922 do 14. apríla 1927 velil jeho 8. guľometnej. rote.
V apríli 1927 bol prevelený k horskému práporu 12 v Prešove ako veliteľ 4. roty, v ktorej zotrval do 30. septembra 1929.
Medzitým od 11. júna do 24. júla 1927 bol dočasne vo funkcii veliteľa 4. roty pridelený k horskému práporu 11 v Bardejove.
Od 1. januára do 3. marca 1928 pôsobil v rovnakej funkcii v horskom prápore 10 v Sabinove no od 30. septembra 1929 sa vrátil do Bardejova k horskému práporu 11, kde bol zaradený za veliteľa 1. roty a súčasne za predsedu hospodárskej správy práporu.
V septembri 1930 premiestnený do pešieho pluku 14 v Prešove, kde bol zaradený na funkcie: veliteľa 1. poľnej roty, zástupcu veliteľa II. práporu a zároveň veliteľa poddôstojníckej školy.
Od 15. mája 1931 do 14. septembra 1933 slúžil u pešieho pluku 36 v Užhorode, kde postupne prešiel funkciami ZV I., II., a III. práporu.
Od septembra 1933 bol premiestnený do 22. pešej brigády v Prešove, kde až do 30. decembra 1937 bol pobočníkom veliteľa brigády. Od decembra 1937 trvalo pridelený do pešieho pluku 33 „Doss Alto“ v Chebe, s ktorým sa vo februári 1938 premiestnil na Slovensko.
Až do rozbitia Česko-Slovenska v polovici marca 1939 bol zástupcom veliteľa I. práporu v Cerovom Lieskovom a od polovice decembra 1938 v Modre.
V čase všeobecnej mobilizácie česko-slovenskej brannej moci od 24. septembra do 15. decembra 1938 velil I. práporu pešieho pluku 33 patriacemu pod 15. divíziu „Jánošík“ so sídlom veliteľstva v Senici nad Myjavou.

Absolvované kurzy

vozatajský pre veliteľov guľometných rôt v Josefove (1922)
pre dôstojníkov guľometných rôt pri učilišti pre pešie vojsko v Miloviciach
ekvitačný pre dôstojníkov pechoty v Liberci (1924)
plynový pri Olomouci (1929)
pre veliteľov oddielov v Prahe a Miloviciach (1935)

Po vojne

V 1. polovici apríla 1945 sa Širica hlásil na Ministerstve národnej obrany, ktoré sa v tom čase nachádzalo v Košiciach.

Od 12. apríla 1945 do 14. júna 1945 zastával funkciu za veliteľa východných oblastí Slovenska,
Od 15. júna do 19. októbra 1945 bol určený za dočasného veliteľa VII. zboru v Trenčíne.
Od 20. októbra 1945 bol určený za dočasného a od 28. októbra 1945 za riadneho veliteľa Vojenskej oblasti 4 (VO 4) v Bratislave.

Náčelníkom jeho štábu sa stal plk. Elemír Polk. V druhej polovici roka 1945 začali na severovýchodné Slovensko prenikať skupiny Ukrajinskej povstaleckej armády, tzv. banderovcov. Dopúšťali sa pritom rabovania a vrážd, na čo poukázala správa náčelníka štábu VO 4 Elemíra Polka. Samotný Širica prejavil veľkú nespokojnosť s postupom podriadených veliteľov česko-slovenských vojenských jednotiek, ktorí sa dovtedy obmedzovali len na sledovanie a evidovanie pohybu skupín.

Vo funkcii veliteľa Vojenskej oblasti 4 v Bratislave zotrval až do 20. septembra 1950, keď bol odoslaný na nútenú dovolenku.

V ozbrojených silách Slovenského štátu

Po vzniku Slovenského štátu bol ako splnomocnenec vlády pridelený na Veliteľstvo 17. divízie v Prešove a od 15. marca 1939 prevzal jej velenie. V tejto funkcii sa v 3. dekáde marca 1939 podieľal na obrane východného Slovenska pred maďarským agresorom.

Od 1. apríla do 25. júna 1939 pôsobil ako inštruktor pešieho pluku 2 v Prešove. 26. júna 1939 pridelený do Posádkového veliteľstva v Žiline, ustanovený za PV a veliteľstva Výcvikového strediska. V roku 1939 nadviazal kontakt s organizátormi protifašistického hnutia: Dr. Cyrilom Daxnerom a J. Lichnerom.

Od 1. novembra 1939 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 6 v Žiline.
Od 30. septembra 1940 sa stal prednostom Všeobecného úradu na Vojenskej divíznej oblasti 1 (VDO 1) v Trenčíne.
Od 26. júna 1941 do 30. januára 1942 bol zástupcom veliteľa VDO 1.
Od 17. februára do 19. júla 1942 pôsobil vo funkcii veliteľa pešieho pluku 21 „David“.
Dňa 27. júla 1942 sa vrátil na Slovensko a od 21. septembra 1942 bol opätovne zástupcom veliteľa VDO 1.
Od 10. decembra 1942 aj veliteľom pešieho pluku 2 v Trenčíne. V Trenčíne, nadviazal užšie spojenie s pplk.gšt. Jánom Golianom, budúcim veliteľom tajného Vojenského ústredia chystajúceho povstanie.

Od 22. marca 1944 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 3 vo Zvolene a 3. mája 1944 odišiel so štábnou rotou pluku 3 do Svidníka k jednotkám Východoslovenskej armády. V júli 1944 bol hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici Prešov a krátko nato nastúpil na kúpeľnú liečbu v Korytnici, kde ho aj zastihlo vypuknutie Slovenského národného povstania.

V povstaní

Bezprostredne po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Širica dal k dispozícii Veliteľstvu Česko-slovenskej armády na Slovensku a 3. septembra 1944 prevzal velenie posádky náhradného práporu pešieho pluku. 6 v Dolnom Kubíne.

Dňa 10. septembra 1944, keď vstúpila do platnosti nová reorganizácia povstaleckej armády na šesť taktických skupín, prevzal Širica velenie nad II. taktickou skupinou s krycím názvom Fatra a veliteľstvom v meste Brezno, ktorá mala na starosti obranu východnej časti oslobodeného územia.

V blízkosti mesta bolo zriadené malé náhradné letisko Rohozná, ktoré velenie Česko-slovenskej armády na Slovensku využívalo na preberanie zhadzovanej pomoci povstaniu. Na prekvapenie Širicu a jeho štábu tu 26. septembra krátko po polnoci začali pristávať dopravné lietadlá. A z nich začali vystupovať prví vojaci 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády vrátane štábu a jej veliteľa plk. Vladimíra Přikryla.^[2] Širicova II. taktická skupina bolo najväčšie takticko-operačné zoskupenie. Skupina bránila 100 – 130 km dlhý frontový úsek vo východnej časti povstaleckého územia a členená bola na dva obranné podúseky: obranný úsek Plesnivec (veliteľ kpt. gšt. Ján Stanek) a obranný úsek Kosatec (kpt. Martin Kučera).

Keďže protivník na úseku II. TS nevyvíjal žiadnu aktivitu využil Širica situáciu a jemu podriadené jednotky uskutočnili v 3. dekáde septembra 1944 úspešné protiútoky na smere Telgárt – Hranovnica a Malužiná – Kráľova Lehota.

Širicove jednotky čelili prvému útoku generálnej ofenzívy proti povstaleckému územiu. Proti II. TS stáli formácie skupín Wittenmayer, 86. pešia divízia a pridala sa k nim aj 18. SS divízia Horst Wessel. Dňa 19. októbra 1944 zaútočili nemecké jednotky na postavenia skupiny kpt. Staneka zo smeru Hranovnica - Vernár. Nemci útočili aj zo smeru Hrabušice - Dobšinská ľadová jaskyňa. Podskupina Staneka síce bola zatlačená na čiaru Popová - Pusté Pole, no nemeckému tlaku húževnato odolávala. Odolávali aj ďalšie jednotku II: TS no postupne boli zatláčané a situácia celej Širicovej skupiny sa stávala kritickou.

Podľa rozkazov velenia 1. ČSAS mali jednotky skupiny v dňoch 25. a 26. októbra ustúpiť údolím Hrona k Banskej Bystrici a v noci na 27. októbra mali zaujať obranné postavenia v Nízkych Tatrách. Širicovo veliteľstvo ustúpilo do Brusna a ďalej cez hrebene Nízkych Tatier na Magurku.^[3]

Po potlačení povstania sa Širicov zdravotný stav natoľko zhoršil, že musel byť prevezený do nemocnice v Martine, kde ho začiatkom januára 1945 zaistila pátracia skupina Ústredne štátnej bezpečnosti. Nasledovalo jeho odovzdanie Vojenskému poľnému súdu v Bratislave. Na základe obžaloby, ktorá obsahovala obvinenia zo zrady vypracovanej vojenskou prokuratúrou bol väznený v Bratislave. Vďaka prístupu vojenského prokurátora Karola Vladimíra Hochela nebol jeho prípad vôbec prerokovaný^[4] a 2. apríla 1945 bol prepustený, čím unikol hroziacej deportácii do Nemecka.

Politické perzekúcie

Ďalší služobný postup Michala Širicu zastavilo vykonštruované obvinenie, na základe ktorého bol 1. februára 1951 preložený do výslužby. Nasledovalo zbavenie vojenských hodnosti, súd a v rokoch 1954 – 1955 aj väznenie. Po prepustení z väzenia pracoval najskôr ako pracovník turistickej kancelárie „Turista“ v požičovni člnkov na bratislavskej Železnej studničke. Počas rokov 1957 – 1963 v jej nocľahárni na Bratislavskom hrade. V roku 1964 bol Vyšším vojenským súdom v Trenčíne občiansky i právne rehabilitovaný.

Hodnostný postup

Od 1. decembra 1914 (2. novembra 1917 v légii) - slobodník

Od 27. novembra 1918 - čatár
Od 5. januára 1919 - šikovateľ
Od 8. novembra 1919 - podporučík s účinnosťou od 28. septembra 1919.

Od 15. mája 1921 - nadporučík pechoty (s poradím od 1. januára 1920).

Od 5. júna 1922 - kapitán pechoty (s poradím od 1. januára 1915)

Od 23. februára 1924 - štábny kapitán pechoty (s poradím od 1. januára 1920).

Od 1. januára 1930 - major pechoty

Od 17. mája 1939 podplukovník pechoty
Od 1. januára 1943 - plukovník pechoty
Od 1. júna 1946 - brigádny generál

Od 1. októbra 1946 - divízny generál

Od 1. septembra 1947 - zborový generál

Vyznamenania

Česko-slovenské a slovenské

Československý vojnový kríž 1918 (4. máj 1921)
Česko-slovenská revolučná medaila (25. máj 1921)
Spojenecká medaila Víťazstvo (6. december 1922)
Pamätná medaila so štítkom (14. marec 1940)
Za hrdinstvo 3. stupňa (14. marec 1940)
Kríž svetovej vojny 1. stupňa (15. júl 1941)
Za hrdinstvo 2. stupňa (17. apríl 1942)

Pamätný odznak 1. stupňa (11. november 1943)
Vojenný víťazný kríž III. triedy (14. marec 1944)
Československý vojnový kríž 1939 (3. november 1945)
Československá vojenská medaila Za zásluhy I. stupňa (7. júl 1945)
Rad SNP I. triedy (1946)
Československý Rad Bieleho leva „Za víťazstvo“ s hviezdou II. triedy (30. október 1948)
Rad Červenej hviezdy (1969)

Nemecké

Eisernes Kreuz 2. Klasse (17. jún 1942)

Sovietske

Za pobedu nad Germanijej v Velikoj Otečestvennoj vojne 1941-1945 gg. (1945)

Nórske

Rad sv. Olafa II. st. (komandérsky) (30. august 1947)

Rumunské

Ordinul „Steaua Romanei“ cu Spade in Gradul do „Comandor“ cu panglica „Virtute Militara“ (20. decembra 1947)

Poľské

Krzyż Partyzancki, juhosl. Orden bratstva i jedinstva I.reda (3. apríl 1948)
poľ. Komandérsky kríž „Orderu odrodzenia Polski“ (24. decembra 1948)

Referencie

↑ ČAPLOVIČ, Miloslav. Zborový generál Michal ŠIRICA [online]. Vojenský historický ústav, 16.04.2018, [cit. 2023-07-14]. Dostupné online.
↑ NOSKO, J.: Takto bojovala povstalecká armáda, str.: 122
↑ NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. 1. vyd. Bratislava : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. Kapitola Ústup 1. čs.armády na horské obranné postavenia v Nízky Tatrách, s. 173-191.
↑ CSÉFALVAY, F. a kol.: Vojenské osobnosti Slovenska 1939-1945. kap. Hochel Karol Vladimír, str. 90-91

Literatúra

CSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Michal Šírica, s. 234-235.