Marcel Lefebvre sa narodil v roku 1905 do rodiny Reného a Gabrielle Lefebvrovcov, ako tretie z ôsmich detí. Jeho matka bola zbožnou a prísnou ženou a jeho otec bol továrnikom v textilnom priemysle s monarchistickými politickými názormi. Rodina mala hlboké prepojenie s Katolíckou cirkvou, jeho bratranec Joseph-Charles Lefebvre sa stal dokonca kardinálom. Z Marcelovej najbližšej rodina si päť z ôsmich detí zvolilo duchovné povolanie. Lefebvrova matka zomrela v roku 1938 a jeho otec v roku 1944 v nacistickom zajatí vo väzení Sonnenburg (bol zatknutý za kolaboráciu s Angličanmi).[4][2][7]
V novembri 1932 bol poslaný na katolícku misiu do Gabonu, kde pôsobil ako učiteľ v Seminári svätého Jána v Libreville. V roku 1934 sa stal rektorom seminára a 28. septembra 1935 prijal večné sľuby.[4] Popri vedení seminára podnikal misijné cesty po Gabone, kde pôsobil ako rektor seminárov na rôznych misijných apoštolátoch vo francúzskej rovníkovej Afrike.[2][3][7]
Biskupská konsekrácia Marcela Lefebvra v Tourcoingu 18. septembra 1947.
V roku 1945 sa Lefebvre vrátil do Francúzska, aby viedol výcvikovú školu pre otcov Ducha Svätého v Mortain, no už o dva roky bolo rozhodnuté o jeho návrate do Afriky. 12. júna 1947 pápež Pius XII. Lefebvra vymenoval za titulárneho biskupa Antedony a apoštolského vikára v Dakare. Biskupská vysviacka sa uskutočnila 18. septembra vo farskom kostole v Tourcoingu.[4][7] V septembri 1948 bol Lefebvre vymenovaný za apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku a túto funkciu zastával nasledujúcich 11 rokov.[2] V súvislosti s tým bol Lefebvre povýšený do hodnosti arcibiskupa s titulárnou stolicou v Arkádiopole. Jeho novým miestom pôsobenia sa stal prevažne moslimský Senegal.[4][7] Lefebvrovi sa v novom mieste pôsobenia darilo veľmi dobre. Počty klerikov i rehoľníkov sa viac ako zdvojnásobili, v oblasti bolo postavených desať nových kostolov. Vzrastanie tamojšej komunity vyústilo do povýšenia dakarského apoštolského vikariátu na arcibiskupstvo v roku 1955 (bula Dum tantis Ecclesiae). Lefebvre sa stal prvým dakarským arcibiskupom.[4][7] Pius XII. Lefebvra označil za „určite najvýkonnejšieho a najkvalifikovanejšieho z apoštolských delegátov“.[3]
Marcel Lefebvre s miništrantmi, okolo roku 1952
Lefebvraovým pričinením na pozícii apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku bolo dokopy zriadených 21 apoštolských vikariátov a prefektúr, 11 arcidiecéz a 30 diecéz. V Afrike tiež vznikli tri biskupské konferencie (Madagaskar, Francúzska západná Afrika a Francúzska Rovníková Afrika), hoci Lefebvre striktne trval na pomocnom a koordinačnom charaktere ich činnosti vo vzťahu k úradu diecézneho biskupa. Pius XII. Lefebvra angažoval ako poradcu pri príprave encykliky Fidei donum z 21. apríla 1957, ktorá bola venovaná katolíckym misiám v Afrike.[4]
V roku 1959 bol na vlastvú žiadosť odvolaný z funkcie delegáta pre frankofónnu Afriku. Stal sa poradcom pápeža Jána XXIII. a bol členom Ústrednej prípravnej komisii Druhého vatikánskeho koncilu. V tom období tiež sa začal rozbiehať proces dekolonizácie Afriky, ktorý Lefebvre vítal, no sám sa dostal v Senegale do nepriazne po tom, čo kritizoval snahu o socialistický vývoj v krajine, keďže sa obával, že to povedie k šíreniu marxizmu a ateizmu. Zrejme na žiadosť senegalského prezidenta Léopolda Sédara Senghora (ktorý bol katolíkom) sa pápež Ján XXIII. rozhodol Lefebvra zo Senegalu odvolať a 23. januára 1962 ho vymenoval za biskupa vo francúzskom Tulle, pričom mu ponechal osobný titul arcibiskupa.[4]
26. júla 1962 bol Lefebvre zvolený za generálneho predstaveného Otcov Svätého Ducha, v dôsledku čoho ho pápež uvoľnil z úradu diecézneho biskupa v Tulle a udelil mu titul titulárneho arcibiskupa Synnady Frýgijskej.[2][4] Otvorený tradicionalizmus mu však postupne začal zhoršovať pozíciu v rámci Katolíckej cirkvi v prospech iných francúzskych biskupov.[3]
V rokoch 1960 až 1962 pôsobil arcibiskup Lefebvre v Ústrednej prípravnej komisii poverenej vypracovaním schém predložených na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). Koncilu sa Lefebvre zúčastnil ako generálny predstavený svojej kongregácie. Hoci neskôr vyhlásil, že k Druhému vatikánskemu koncilu pristupoval s veľkými nádejami a otvorenou mysľou, jeho práca v prípravnej komisii rýchlo viedla k dezilúziám. Nesúhlasil už len s tým, aby sa do prípravných komisií ako konzultanti zaraďovali členovia, ktorých diela boli podrobené cirkevnej cenzúre pre nesúlad s katolicizmom (Yves Congar, Henri de Lubac či Karl Rahner). Počas koncilových diskusií sa Lefebvrov odpor voči novým teologickým prúdom ešte viac zintenzívnil.[4][2]
Lefebvre bol zakladateľom konzervatívnej medzinárodnej skupiny koncilových otcov, ktorá neskôr dostala názov Coetus Internationalis Patrum a ktorá na Koncile oponovala progresívnemu smeru naliehajúcemu na prijatie reforiem aggiornamenta. Vo všetkých hlavných debatách Koncilu sa arcibiskup postavil na stranu konzervatívcov a odmietol podpísať koncilové dokumenty o Cirkvi v modernom svete (Gaudium et Spes), deklaráciu o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae), dekrét o ekumenizme (Unitatis Redintegratio) či konštitúciu Lumen Gentium.[4][2] Naopak Lefebvre v zásade nekritizoval nekritizoval konštitúciu o posvätnej liturgii (Sacrosanctum Concilium) pretože všeobecné zásady liturgickej reformy v nej uvedené považoval za všeobecne zodpovedajúce katolicizmu.[4] Neskoršie reformy, ktoré z koncilu vzišli však podrobil značnej kritike.[4] Lefebvre a jeho skupina bola na Koncile pomerne aktívna a len ku konštitúcii Lumen Gentium odoslala viac ako 500 pripomienok a nakoniec práve sa aj Lefebvre pripojil k skupine kardinálov a biskupov, ktorí poslali v októbri 1964 list Pavlovi VI., následkom ktorej bolo vydanie predbežnej vysvetlivky ku konštitúcii (Nota explicativa praevia). Vplyv mala skupina okolo Lefebvra aj na proces prijímania deklarácie Dignitatis humanae.[4]
Pokoncilové obdobie
Lefebvre nebol s výsledkami Druhého vatikánskeho koncilu spokojný. Prijaté reformy vnímal ako víťazstvo modernizmu a protestantizujúcich tendencií v rámci Katolíckej cirkvi. Naďalej však zachovával vernosť Apoštolskej Stolici, ktorá preňho predstavovala ústredný prvok katolicizmu, hoci pravda, podľa Lefebvra, prvok po Koncile upadajúci do krízy. Tomuto presvedčeniu napomáhalo často povrchné a príliš liberálne či progresivistické preberanie záverov Koncilu, ktoré je však podľa mainstreamovej cirkevnej mienky Koncilu a cirkevnej Tradícii rovnako protirečiace ako tradicionalizmus. Významným prejavom pokoncilovej krízy bolo napríklad vydanie škandalózneho „holandského katechizmu“ v roku 1966.[4]
Lefebvrova konzervatívna a integristická orientácia na Koncile, ako aj snahy zavedenie prísnych vnútorných pravidiel v rámci Kongregácie Svätého Ducha naopak viedli k nespokojnosti členov kongregácie s jeho vedením a následne v roku 1968 aj k Lefebvrovmu odstúpeniu z funkcie čela kongregácie. Lefebvre sa presťahoval do Ríma a zamýšľal odchod do dôchodku. Začal vydávať periodikum Fortes in fide (slov. „Pevní vo viere“), v ktorom začal kritizovať koncilové reformy a osobitne reformu v liturgii, ktorú považoval za založená na protestantizme.[4] Jeho kritika nesmerovala spočiatku priamo proti koncilovým dokumentom, no zostrila sa po tom, čo bol vydaný nový Rímsky misál (apoštolská konštitúcia Missale Romanum z 3. apríla 1969). K Lefebvreho kritike s pridali ďalší tradicionalisti na čele s kardinálom Ottavianim, ktorí vydali Stručný kritický rozbor nového omšového poriadku (tal.Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae; Ottavianiho intervencia).[4]
V Ríme mala Lefebvra vyhľadať skupina seminaristov, ktorí hľadali niekoho, kto by ich viedol v tradičnej kňazskej formácii. Lefebvre skupinu povzbudil, aby pokračovali v štúdiu na univerzite vo Fribourgu vo Švajčiarsku, no od tohto postupu upustil, keď nadobudol presvedčenie, že univerzita je rovnako „nakazená“ modernizmom ako pokoncilová Cirkev.[4][2][7]
Na jeseň roku 1974 v reakcii na Lefebvrovu stupňujúcu sa kritiku koncilu a pokračujúce používanie tzv. tridentskej omše, a v reakcii na tlaky francúzskych biskupov, ktorí sa postavili proti Lefebvrovmu „rebelskému semináru“ (franc.séminaire sauvage), Vatikán oznámil vyšetrovanie spoločnosti Écône. Po kánonickom vyšetrovaní seminára vydal arcibiskup 21. novembra „štipľavú“ deklaráciu, v ktorej zavrhol „neomodernistické“ a „neoprotestantské“ tendencie prejavujúce sa v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.[4][2] Všetky koncilové reformy smerovali podľa Lefebvra k poškodeniu Katolíckej cirkvi, k zruinovaniu kňazstva, k zničeniu svätej omše a sviatostí či tradičného katolíckeho vzdelávania. Ohradil sa aj proti autorite pápeža: „Žiadna autorita, ani najvyššia cirkevná hierarchia, nás nemôže nútiť, aby sme sa vzdali našej viery, ako nám ju učiteľský úrad Cirkvi predkladal po devätnásť storočí."[2][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).
Vo februári 1975 bol Lefebvre požiadaný, aby prišiel do Ríma na ‚‚diskusiu‘‘ s predstaviteľmi kúrie. Krátko po stretnutí bola jeho Deklarácia odsúdená ako „neprijateľná vo všetkých bodoch“. Napriek tomuto napomenutiu a verejnému napomenutiu pápeža Pavla VI., a príkazu zatvoriť svoj seminár, Lefebvre pokračoval vo svojich tradicionalistických iniciatívach. 22. júla 1976 bol oficiálne suspendovaný za odmietnutie priameho vatikánskeho nariadenia zakazujúceho vysviacky kňazov. Lefebvre sa suspendácii vzoprel a predniesol kontroverznú kázeň počas verejnej omše v Lille, v ktorej opätovne zásadne odsúdil reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Ďalších 12 rokov v rôznej miere komunikoval s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., pričom rozširoval svoje formálne zrušené kňazské bratstvo. Veľa cestoval, organizoval duchovné konferencie a prinášal tradičné sviatosti skupinám tradicionalistických katolíkov.[2][4][7]
Marcel Lefebvre na omši v tridentskej forme rímskeho obradu vo Veldhovene (Holandsko), 19. júla 1981
Exkomunikácia
8. novembra 1978 sa Lefebvre osobne stretol s Jánom Pavlom II. Hoci očakávania zblíženia boli vysoké, rokovania zostali slepej uličke. V roku 1983 odišiel Lefebvre z funkcie generálneho predstaveného Kňazského bratstva do dôchodku a za svojho nástupcu si vybral nemeckého kňaza Franza Schmidbergera. Lefebvre začal následne tlačiť na Apoštolskú stolicu, aby vysvätila biskupského nástupcu, ktorý by zabezpečil jeho bratsvu trvalú svojbytnosť.[4][2][7]
Marcel Lefebvre v argentínskej Cordobe, 1980
Nové kolo rokovaní vedené kardinálom Ratzingerom vyvrcholilo podpísaním protokolu z 5. mája 1988, ktorý Lefebvrovi a jeho bratstvu (podmienene) priznal veľkú časť požiadaviek: oficiálne uznanie, polosamostatnosť od diecéznych biskupov a povolenie pokračovať používať tridentskú liturgiu. Lefebvre svoj súhlas s protokolom nasledujúci deň okamžite stiahol. Trval na tom, že Vatikán stagnuje a nespolupracuje efektívne. Lefebvrovi bolo prisľúbené vysvätenie jedného biskupa, Lefebvre však trval na stanovení dátumu svätenia, pričom požadoval dátum 30. júna pre vysviacky a právo vysvätiť viac ako jedného biskupského nástupcu. Hrozil zároveň, že ak mu nebude vyhované, vykoná svätenia sám. Požiadavky boli zamietnuté a Lefebvre opakovane varovaný pred schizmatickým aktom. 30. júna 1988 Lefebvre vysvätil štyroch svojich kňazov za biskupov, v dôsledku čoho boli novovysvätení biskupi, spolu s Lefebvrom a spolusvätiteľom, biskupom Antoniom de Castrom Mayerom z Camposu v Brazílii exkomunikovaní.[2][4][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).
Záver života a smrť
Marcel Lefebvre rozdáva sväté prijímanie, asistuje mu kňaz Franz Schmidberger, 1981
Po Lefebvrovej exkomunikácii sa jeho kontakt s Vatikánom zmenšil. Lefebvre následne tvrdil, že jeho exkomunikácia je absolútne neplatná a naďalej pokračoval v odsudzovaní Druhého vatikánskeho koncilu, pokoncilovej cirkvi, odkresťančovania spoločnosti a rozvracania katolicizmu.[4][2]
Po operácii na odstránenie brušného nádoru zomrel Lefebvre v skorých hodinách 25. marca 1991 v Martigny, v kantóne Valais neďaleko Écône vo Švajčiarsku. Zomrel s vyhlásením, že neurobil nič viac, než „odovzdal to, čo dostal“ na základe vlastného školenia a cirkevného mandátu.[2][7] Bol pochovaný v krypte seminárnej kaplnky v Écône.[4]
↑ abcdefgLEFEBVRE, MARCEL (1905-1991). In: Encyclopedia of Catholic Social Thought, Social Science, and Social Policy. Ed. Michael L. Coulter et al. Volume 2. K – Z. Lanham; Toronto; Plymouth : The Scarecrow Press, 2007. ISBN 978-0-8108-5906-7, 0-8108-5906-8. S. 623 – 624.
↑ abcdefghijklmnoDINGES; W. D. LEFEBVRE, MARCEL. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Jubilee Volume: The Wojtyla Years. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2001. ISBN 0-7876-4787-X. S. 339 – 341.
