Jedľa biela (iné názvy pozri nižšie; lat. Abies alba Mill., staršie Abies pectinata Lam. et DC, zastarano Pinus picea L.) je strom z čeľade borovicovité (Pinaceae).
Názvy
Slovenské názvy tohto druhu sú: jedľa biela[1]; zriedkavo: jedľa obyčajná[2], jedľa bielokôra[3], jedľa strieborná[4](resp. strieborná jedľa[4]); zastarano: sosna-jedľa[5], jedľa obecná[6][5]; ľudovo alebo zastarano: haštra [varianty pozri v článku haštra ][7][8], jedľa; ľudovo: sosna[6].
Výzor
Má rovný kmeň, ihličie nepichá, šišky rastú dohora. Prospieva jej dážď, hmla a chlad. Môže dorásť až do 50 m, čiže ide o veľmi vysoký strom.
Má valcovitý rovný kmeň s priemerom až 2 m. Koruna v mladosti kužeľovitá, neskôr valcovitá, na vrchole sploštená (tzv. bocianie hniezdo). Kôra hladká, väčšinou svetlo sivá, v starobe tmavšia, rozpukaná borka. Letorasty sivé, jemne plstnaté. Púčiky špicato vajcovité, hnedé, bez miazgy. Ihličie 2–3 cm dlhé, ploché, na vrchnej strane lesklo tmavo zelené, na spodnej strane s dvomi svetlými prúžkami (prieduchy). Šišky vzpriamené, 10–20 cm dlhé, 3–5 cm široké, valcovité, hore zaoblené. Dozrievajú počas augusta a rozpadávajú sa na stromoch. Šupiny opadávajú a na stromoch zostávajú iba vretená. Trojhranné semená (8 – 11 mm dlhé, 3 – 5 mm široké) majú neopadavé krídlo.
V strednej Európe rastie v horských a podhorských lesoch, spoločne s bukom vytvára dnes už vzácne bukojedľové lesy. Svoje optimum má v 5. lesnom vegetačnom stupni (LVS) na bohatých stanovištiach živného radu.
Ekológia
Hranica jej rozšírenia je limitovaná jej nárokmi na vlhkosť a citlivosť voči neskorým mrazom. Je aj veľmi citlivá na znečistené ovzdušie (predovšetkým oxidmi síry). V južnej časti areálu je vyslovene horským stromom (vystupuje takmer do 2 000 m n. m.), smerom na sever zostupuje aj do nižších polôh (300 m n. m.). Vyžaduje vlhkú hlbšiu pôdu, a ako klasický klimaxový druh znáša dobre zatienenie.
Využitie
Predovšetkým drevo, ktoré sa používalo na vodných stavbách, ďalej ako stavebné drevo, na výrobu škridiel, sudov a pod. Jedľa biela je tiež užitočná na výrobu jedľového oleja (lat. abiatis albae aetheroleum), oleja z jedľových šišiek (lat. oleum templini) a na éterický olej z čerstvého ihličia. Jedľový éterický olej je rovnako účinný ako olej zo smreka a borovice, aj keď nie je totožného zloženia. Jeho schopnosť vyvolávať odkašliavanie, pôsobiť proti mikróbom a dráždiť pokožku, resp. vyvolávať miestne prekrvenie, sa využíva v inhaláciách pri ochoreniach dýchacích ciest, v balzamoch proti prechladnutiu, mastiach a kúpeľoch pri natiahnutých svaloch, reumatických ťažkostiach a poruchách prekrvenia. Okrem toho jedľový olej obsahuje aj mnohé prostriedky osobnej hygieny.[9]
Referencie
↑ČERVENKA, Martin, et al. Slovenské botanické názvoslovie : rastlinná výroba. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1986. 517 s. S. 81.
