Humanizmus (ľudomilnosť)

Vitruviánsky muž od Leonarda da Vinciho (okolo roku 1490)

Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, ktorý potvrdzuje, že ľudia majú právo a zodpovednosť dať svojmu životu zmysel a podobu.^[1]

Význam pojmu „humanizmus“ sa menil v závislosti od nasledujúcich intelektuálnych hnutí, ktoré sa s ním stotožňovali. Počas talianskej renesancie sa antickými dielami inšpirovali talianski učenci, čím vzniklo hnutie renesančného humanizmu. V období osvietenstva humanistické hodnoty posilnil pokrok vo vede a technike, čo dodalo ľuďom sebavedomie pri skúmaní sveta. Začiatkom 20. storočia v Európe a Spojených štátoch prekvitali organizácie venujúce sa humanizmu a odvtedy sa rozšírili do celého sveta. Na začiatku 21. storočia tento pojem vo všeobecnosti označuje zameranie na blaho človeka a obhajuje ľudskú slobodu, autonómiu a pokrok. Vníma humanizmus ako zodpovednosť za podporu a rozvoj jednotlivcov, zasadzuje sa za rovnakú a prirodzenú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí a zdôrazňuje záujem o človeka vo vzťahu k svetu.

Od 20. storočia sú humanistické hnutia zvyčajne nenáboženské a sú v súlade so sekularizmom. Najčastejšie sa humanizmus vzťahuje na neteistický pohľad, ktorý sa zameriava na ľudskú činnosť a na pochopenie sveta sa spolieha skôr na vedu a rozum než na zjavenie z nadprirodzeného zdroja. Humanisti sa zvyčajne zasadzujú za ľudské práva, slobodu prejavu, progresívnu politiku a demokraciu. Ľudia s humanistickým svetonázorom tvrdia, že náboženstvo nie je predpokladom morálky, a namietajú proti prílišnému prepojeniu náboženstva so vzdelávaním a štátom.

Súčasné humanistické organizácie pracujú pod hlavičkou Humanists International. Známymi humanistickými združeniami sú Humanists UK a American Humanist Association.

Etymológia

Slovo „humanizmus“ pochádza z latinského slova humanitas, ktoré prvýkrát použil Cicero a ďalší myslitelia v starovekom Ríme na označenie hodnôt súvisiacich so slobodným vzdelaním.^[2] Táto etymológia sa zachovala v modernom univerzitnom poňatí humanitných vied - umenia, filozofie, histórie, literatúry a súvisiacich disciplín. Toto slovo sa znovu objavilo počas talianskej renesancie ako umanista.^[3] Slovom humanista sa označovala skupina študentov klasickej literatúry a zástancov klasického vzdelania.^[4]

Definícia

Neexistuje jediná, všeobecne prijímaná definícia humanizmu a vedci dávajú tomuto pojmu rôzne významy.^[5] Podľa filozofa Sidneyho Hooka sú humanisti proti zavádzaniu jednej kultúry v niektorých civilizáciách, nepatria k cirkvi ani k zavedenému náboženstvu, nepodporujú diktatúry a neospravedlňujú používanie násilia na sociálne reformy. Hook tiež uviedol, že humanisti podporujú odstránenie hladu a zlepšenie zdravotníctva, bývania a vzdelávania.^[6] Humanistický filozof H. J. Blackham v tej istej editovanej zbierke tvrdil, že humanizmus je koncepcia zameraná na zlepšenie sociálnych podmienok ľudstva zvýšením autonómie a dôstojnosti všetkých ľudí.^[7] V roku 1999 Jeaneane D. Fowlerová uviedla, že definícia humanizmu by mala zahŕňať odmietnutie božstva a dôraz na blaho a slobodu človeka. Poznamenala tiež, že chýba spoločný systém viery alebo doktrína, ale vo všeobecnosti sa humanisti usilujú o šťastie a sebarealizáciu.^[8]

V roku 2015 sa významný humanista Andrew Copson pokúsil definovať humanizmus takto:

• Humanizmus chápe vesmír naturalisticky; veda a slobodné bádanie nám pomôžu pochopiť viac o vesmíre.
• Tento vedecký prístup neredukuje ľudí na menej ako ľudské bytosti.
• Humanisti kladú dôraz na snahu o vlastný, zmysluplný a šťastný život.
• Humanizmus je morálny; morálka je spôsob, ako môžu ľudia zlepšiť svoj život.
• Humanisti sa zapájajú do praktickej činnosti s cieľom zlepšiť osobné a spoločenské podmienky.^[9]

Podľa Medzinárodnej humanistickej a etickej únie:

Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, ktorý potvrdzuje, že ľudia majú právo a zodpovednosť dať svojmu životu zmysel a podobu. Zasadzuje sa za budovanie humánnejšej spoločnosti prostredníctvom etiky založenej na ľudských a iných prirodzených hodnotách v duchu rozumu a slobodného skúmania prostredníctvom ľudských schopností. Nie je teistická a neuznáva nadprirodzené názory na realitu.^[1]

Slovníky definujú humanizmus ako svetonázor alebo filozofický postoj. Podľa slovníka Merriam Webster je humanizmus „... doktrína, postoj alebo spôsob života zameraný na ľudské záujmy alebo hodnoty; najmä: filozofia, ktorá zvyčajne odmieta nadprirodzenosť a zdôrazňuje dôstojnosť a hodnotu jednotlivca a jeho schopnosť sebarealizácie prostredníctvom rozumu“.^[10]

Dejiny

Predchodcovia

Stopy humanizmu možno nájsť v starogréckej filozofii. Predsokratovskí filozofi boli prvými západnými filozofmi, ktorí sa pokúšali vysvetliť svet na základe ľudského rozumu a prirodzených zákonov bez toho, aby sa spoliehali na mýtus, tradíciu alebo náboženstvo. Protagoras, ktorý žil v Aténach okolo roku 440 pred Kr., predložil niektoré základné humanistické myšlienky, hoci sa zachovali len fragmenty jeho diela. Vyslovil jeden z prvých agnostických výrokov; podľa jedného fragmentu: „O bohoch nemôžem vedieť ani to, že existujú, ani to, že neexistujú, ani to, akú majú podobu, pretože mi v tom bráni mnoho vecí, ich nejasnosť a krátkosť ľudského života“. Sokrates hovoril o potrebe „poznať seba samého“; jeho myšlienka zmenila zameranie vtedajšej filozofie z prírody na človeka a jeho blaho.^[11][12] Bol to teista popravený za ateizmus, ktorý skúmal podstatu morálky pomocou argumentácie.^[13] Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) učil racionalizmus a systém etiky založený na ľudskej prirodzenosti, ktorý sa tiež podobá humanistickému mysleniu. V treťom storočí pred naším letopočtom Epikuros rozvinul vplyvnú filozofiu zameranú na človeka, ktorá sa zameriavala na dosiahnutie eudaimónie. Epikurejci pokračovali v Demokritovej atomistickej teórii - materialistickej teórii, podľa ktorej je základnou jednotkou vesmíru nedeliteľný atóm. Ľudské šťastie, dobrý život, priateľstvo a vyhýbanie sa excesom boli kľúčovými zložkami epikurejskej filozofie, ktorá prekvitala v posthelénskom svete i mimo neho. Medzi vedcami sa opakovane objavuje názor, že humanistické črty starogréckeho myslenia sú koreňmi humanizmu o 2 000 rokov neskôr.^[14][15]

Ďalšie predchádzajúce hnutia, ktoré niekedy používajú rovnaký alebo ekvivalentný slovník ako moderný západný humanizmus, možno nájsť v čínskej filozofii a náboženstvách, ako sú taoizmus a konfucianizmus.^[16]

Arabské preklady starogréckej literatúry počas Abbásovského kalifátu v ôsmom a deviatom storočí ovplyvnili islamských filozofov. Mnohí stredovekí moslimskí myslitelia sa pri hľadaní poznania, zmyslu a hodnôt usilovali o humanistický, racionálny a vedecký diskurz. Široká škála islamských spisov o láske, poézii, histórii a filozofickej teológii ukazuje, že stredoveké islamské myslenie bolo otvorené humanistickým myšlienkam individualizmu, príležitostnému sekularizmu, skepticizmu, liberalizmu a slobode slova; školy boli založené v Bagdade, Basre a Isfaháne.^[17][18]

Renesancia

Portrét Petrarcu, ktorý namaľoval Altichiero v roku 1376

Intelektuálne hnutie neskôr známe ako renesančný humanizmus sa prvýkrát objavilo v Taliansku a výrazne ovplyvnilo súčasnú aj modernú západnú kultúru.^[19] Renesančný humanizmus sa objavil v Taliansku a obnovený záujem o literatúru a umenie nastal v 13. storočí v Taliansku.^[20] Talianski učenci objavili starogrécke myslenie, najmä Aristotela, prostredníctvom arabských prekladov z Afriky a Španielska.^[21] Ďalšími centrami boli Verona, Neapol a Avignon. Významnou postavou je Petrarca, ktorý sa často označuje za otca humanizmu.^[22][23] Petrarca vyrastal v Avignone; už v mladosti inklinoval k vzdelaniu a študoval popri svojom vzdelanom otcovi. Petrarcovo nadšenie pre antické texty ho priviedlo k objaveniu rukopisov, ako sú Cicerove Pro Archia a De Chorographia od Pomponia Mela, ktoré mali vplyv na rozvoj renesancie. Petrarca napísal latinské básne ako Canzoniere a De viris illustribus, v ktorých opísal humanistické myšlienky.^[24] Jeho najvýznamnejším prínosom bol zoznam kníh, v ktorých načrtol štyri hlavné disciplíny - rétoriku, morálnu filozofiu, poéziu a gramatiku, ktoré sa stali základom humanistických štúdií (studia humanitatis). Petrarcov zoznam sa vo veľkej miere opieral o antických spisovateľov, najmä o Cicera.

Dávid od Michelangela, 1501-1504. Umelecké dielo z obdobia renesancie ilustruje dôraz kladený na anatomické detaily človeka.

Oživenie klasicistických autorov pokračovalo aj po Petrarcovej smrti. Florentský kancelár a humanista Coluccio Salutati urobil zo svojho mesta významné centrum renesančného humanizmu; do jeho okruhu patrili ďalší významní humanisti - vrátane Leonarda Bruniho, ktorý znovu objavil, preložil a spopularizoval antické texty. Humanisti výrazne ovplyvnili vzdelávanie. Vittorino da Feltre a Guarino Veronese vytvorili školy založené na humanistických princípoch; ich učebné osnovy boli široko prijaté a v 16. storočí bola humanistická paideia dominantným pohľadom na preduniverzitné vzdelávanie. Paralelne s pokrokom vo vzdelávaní renesanční humanisti dosiahli pokrok v oblastiach, ako je filozofia, matematika a náboženstvo. Vo filozofii Angelo Poliziano, Mikuláš Kuzánsky a Marsilio Ficino ďalej prispeli k pochopeniu antických klasických filozofov a Giovanni Pico della Mirandola podkopal dominanciu aristotelovskej filozofie oživením skepticizmu Sexta Empirika. Náboženské štúdiá ovplyvnil rast renesančného humanizmu, keď pápež Mikuláš V. inicioval preklad hebrejských a gréckych biblických textov a ďalších textov v týchto jazykoch do súčasnej latinčiny.

Humanistické hodnoty sa z Talianska rozšírili v 15. storočí. Študenti a učenci odchádzali do Talianska študovať a potom sa vracali do svojej vlasti s humanistickým posolstvom. V Benátkach, Bazileji a Paríži vznikli tlačiarne venované antickým textom. Koncom 15. storočia sa centrum humanizmu presunulo z Talianska do severnej Európy, pričom popredným humanistickým učencom bol Erazmus Rotterdamský. Najdlhšie trvajúcim účinkom renesančného humanizmu boli jeho vzdelávacie osnovy a metódy. Humanisti trvali na význame klasickej literatúry pri zabezpečovaní intelektuálnej disciplíny, morálnych noriem a civilizovaného vkusu pre elitu - vzdelávací prístup, ktorý dosiahol súčasnosť.

Osvietenstvo

V období osvietenstva sa znovu objavili humanistické myšlienky, tentoraz však ďalej od náboženstva a klasickej literatúry. Veda a intelektualizmus napredovali a humanisti tvrdili, že racionalita môže nahradiť deizmus ako prostriedok na pochopenie sveta. Začali sa formovať humanistické hodnoty, ako napríklad tolerancia a odpor voči otroctvu. Objavili sa nové filozofické, sociálne a politické myšlienky. Niektorí myslitelia úplne odmietli teizmus a vznikol ateizmus, deizmus a nepriateľstvo voči organizovanému náboženstvu. V období osvietenstva Baruch Spinoza nanovo definoval Boha ako pojem, ktorý označuje celok prírody; Spinoza bol obvinený z ateizmu, ale o tejto otázke mlčal. Naturalizmus presadzovali aj významní encyklopedisti. Barón d’Holbach napísal polemiku Systém prírody, v ktorej tvrdil, že náboženstvo je založené na strachu a v dejinách pomáhalo tyranom. Diderot a Helvetius spojili svoj materializmus s ostrou politickou kritikou.

Počas osvietenstva sa začala formovať aj abstraktná koncepcia ľudstva - kritický bod pre budovanie humanistickej filozofie. Predchádzajúce apely na "ľudí" sa teraz posunuli smerom k "človeku"; na ilustráciu tohto bodu poukazuje vedec Tony Davies na politické dokumenty, ako je Rousseauova Spoločenská zmluva (1762), v ktorej hovorí: "Človek sa rodí slobodný, ale všade je v reťaziach". Podobne aj Thomas Paine vo svojom diele Práva človeka používa jednotný tvar slova, čím odhaľuje univerzálne chápanie "človeka". Paralelne bakoniánsky empirizmus - hoci nie humanizmus ako taký - viedol k materializmu Thomasa Hobbesa.

Vedec J. Brent Crosson tvrdí, že hoci prevláda názor, že zrod humanizmu bol výlučne európskou záležitosťou, významne k nemu prispeli aj intelektuáli z Afriky a Ázie. Poznamenáva tiež, že počas osvietenstva univerzálny človek nezahŕňal všetkých ľudí, ale bol formovaný podľa pohlavia a rasy. Crosson tiež tvrdí, že osvietenstvo, najmä v Británii, vytvorilo nielen predstavu univerzálneho človeka, ale zrodilo aj pseudovedecké predstavy, napríklad o rozdieloch medzi rasami, ktoré formovali európske dejiny.

Od Darwina po súčasnosť

Francúzsky filozof Auguste Comte predstavil myšlienku "pozitivistickej cirkvi", ktorá sa niekedy pripisuje Thomasovi Painovi. Podľa vedca Tonyho Daviesa to mal byť ateistický kult založený na niektorých humanistických princípoch, ktorý mal niekoľko významných členov, ale čoskoro upadol. Napriek tomu bola v 19. storočí vplyvná a jej humanizmus a odmietanie nadprirodzena našli odozvu v dielach neskorších autorov, ako sú Oscar Wilde, George Holyoake - ktorý vytvoril slovo sekularizmus - George Eliot, Émile Zola a E. S. Beesly. K novým formám humanizmu prispela aj Paineova kniha Vek rozumu spolu s biblickou kritikou nemeckých hegeliánov Davida Straussa a Ludwiga Feuerbacha v 19. storočí.

Pokrok vo vede a filozofii poskytol vedcom ďalšie alternatívy k náboženskej viere. Teória prirodzeného výberu Charlesa Darwina ponúkla prírodovedcom vysvetlenie pre rozmanitosť druhov. Darwinova teória tiež naznačovala, že ľudia sú jednoducho prírodným druhom, čo bolo v rozpore s tradičným teologickým pohľadom na ľudí ako na niečo viac než zvieratá. Filozofi Ludwig Feuerbach, Friedrich Nietzsche a Karl Marx napadli náboženstvo z viacerých dôvodov a teológovia David Strauss a Julius Wellhausen spochybnili Bibliu. Paralelne sa v Británii rozvíjal utilitarizmus prostredníctvom prác Jeremyho Benthama a Johna Stuarta Milla. Utilitarizmus, morálna filozofia, sústreďuje svoju pozornosť na ľudské šťastie a usiluje sa o odstránenie ľudskej a zvieracej bolesti prirodzenými prostriedkami. V Európe a USA sa s rastúcou filozofickou kritikou teistických názorov veľká časť spoločnosti dištancovala od náboženstva. Vznikali etické spoločnosti, čo viedlo k vzniku súčasného humanistického hnutia.

Po vzostupe racionalizmu a vedeckej metódy vzniklo koncom 19. storočia v Británii mnoho racionalistických a etických združení, ako napríklad Národná sekulárna spoločnosť, Etická únia a Racionalistická tlačová asociácia. V 20. storočí sa humanizmus ďalej presadzoval vďaka prácam filozofov, ako boli A. J. Ayer, Antony Flew a Bertrand Russell, ktorého obhajoba ateizmu v knihe Prečo nie som kresťanom ďalej spopularizovala humanistické myšlienky. V roku 1963 sa z Etickej únie vyvinula Britská humanistická asociácia, ktorá sa spojila s mnohými menšími etickými a racionalistickými skupinami. Humanistické organizácie prekvitali aj inde v Európe. V Holandsku získala po druhej svetovej vojne širokú základňu Holandská humanistická aliancia, v Nórsku získala podporu Nórska humanistická asociácia.

V USA sa humanizmus rozvíjal s pomocou významných osobností unitárskej cirkvi. Začali vychádzať humanistické časopisy vrátane The New Humanist, ktorý v roku 1933 uverejnil Humanist Manifesto I. Z novozaložených malých etických spoločností vznikla Americká etická únia. Americká humanistická asociácia (AHA) bola založená v roku 1941 a stala sa rovnako populárnou ako niektoré jej európske náprotivky. AHA sa rozšírila do všetkých štátov a jej členmi sa stali niektoré významné osobnosti verejného života, ako napríklad Isaac Asimov, John Dewey, Erich Fromm, Paul Kurtz, Carl Sagan a Gene Roddenberry. Humanistické organizácie zo všetkých kontinentov vytvorili Medzinárodnú humanistickú a etickú úniu (IHEU), ktorá je dnes známa ako Humanists International a presadzuje humanistický program prostredníctvom organizácií OSN UNESCO a UNICEF.

Odrody humanizmu

Prírodovedci zo začiatku 20. storočia, ktorí považovali svoj humanizmus za náboženstvo a zúčastňovali sa na cirkevných zhromaždeniach, používali termín "náboženský humanizmus". Náboženský humanizmus sa objavil najmä v USA a v súčasnosti sa praktizuje len zriedkavo. Z náboženského humanizmu vznikla Americká humanistická asociácia. Rovnaký termín používali aj náboženské skupiny, napríklad kvakeri, na označenie svojej humanistickej teológie.

Termínom "renesančný humanizmus" sa označovala tradícia kultúrnych a vzdelávacích reforiem, do ktorých sa zapojili občianski a cirkevní kancelári, zberatelia kníh, pedagógovia a spisovatelia a ktoré sa rozvíjali v 14. a na začiatku 15. storočia. Koncom 15. storočia sa títo akademici začali označovať ako umanisti (humanisti). Hoci korene moderného humanizmu možno vystopovať v renesancii, renesančný humanizmus sa od neho výrazne líši.

Medzi ďalšie pojmy, ktoré vo svojom názve používajú slovo "humanizmus", patria:

• Kresťanský humanizmus: historický prúd v neskorom stredoveku, v ktorom kresťanskí učenci spájali kresťanskú vieru so záujmom o klasickú antiku a so zameraním na blaho človeka.
• Etický humanizmus: synonymum etickej kultúry, bol významný v USA na začiatku 20. storočia a zameriaval sa na vzťahy medzi ľuďmi.
• Vedecký humanizmus: zdôrazňuje vieru vo vedeckú metódu ako súčasť humanizmu opísanú v dielach Johna Deweyho a Juliana Huxleyho; vedecký humanizmus je do veľkej miery synonymom sekulárneho humanizmu.
• Sekulárny humanizmus: vznikol v polovici 20. storočia a spočiatku bol pokusom o očiernenie humanizmu, ale niektoré humanistické združenia tento termín prijali. Sekulárny humanizmus je synonymom súčasného humanistického hnutia.
• Marxistický humanizmus: jedna z viacerých konkurenčných škôl marxistického myslenia, ktorá akceptuje základné humanistické princípy, ako je sekularizmus a naturalizmus, ale od ostatných smerov humanizmu sa líši svojím nejasným postojom k demokracii a odmietaním slobodnej vôle.
• Digitálny humanizmus: nový filozofický a etický rámec, ktorého cieľom je zachovať a podporovať ľudské hodnoty, dôstojnosť a blaho v kontexte rýchleho technologického pokroku, najmä v digitálnej oblasti.

Tieto odrody humanizmu majú dnes už zväčša len historický význam. Niektoré etické hnutia pokračujú (napr. Newyorská spoločnosť pre etickú kultúru), ale vo všeobecnosti humanizmus už nepotrebuje žiadnu kvalifikáciu, "pretože životný štýl je podľa definície naturalistický, vedecký a sekulárny". Podľa Andrewa Copsona však názor, že stále existujú dva druhy humanizmu - náboženský a sekulárny - "začal vážne mútiť pojmovú vodu".

Filozofia

Immanuel Kant poskytol moderný filozofický základ humanistického naratívu. Jeho teória kritickej filozofie vytvorila základ sveta poznania, obhajovala racionalizmus a zakotvila ho v empirickom svete. Podporoval aj myšlienku morálnej autonómie jednotlivca, ktorá je základom jeho filozofie. Podľa Kanta je morálka výsledkom spôsobu, akým ľudia žijú, a nie súborom pevne stanovených hodnôt. Namiesto univerzálneho etického kódexu Kant navrhol univerzálny postup, ktorý formuje etiku, ktorá sa líši medzi skupinami ľudí.

Humanizmus je silne spojený s racionalitou. Podľa humanistov sú ľudia rozumné bytosti a uvažovanie a vedecká metóda sú prostriedkami na hľadanie pravdy. Humanisti tvrdia, že veda a racionalita sú hnacou silou úspešného vývoja v rôznych oblastiach, zatiaľ čo odvolávanie sa na nadprirodzené javy nedokáže koherentne vysvetliť svet. Jednou z foriem iracionálneho myslenia je abdukcia. Humanisti sú skeptickí voči vysvetleniam prírodných javov alebo chorôb, ktoré sa spoliehajú na skryté deje.

Autonómia človeka je ďalším charakteristickým znakom humanistickej filozofie. Aby boli ľudia autonómni, ich presvedčenie a konanie musia byť výsledkom ich vlastného uvažovania. Pre humanistov autonómia dôstojne vyjadruje každého jednotlivca; bez autonómie sa znižuje ľudskosť ľudí. Humanisti tiež považujú ľudskú podstatu za univerzálnu bez ohľadu na rasu a spoločenské postavenie, čím znižujú význam kolektívnych identít a znamenajú dôležitosť jednotlivcov.

Filozof a zástanca humanizmu Corliss Lamont vo svojej knihe The Philosophy of Humanism (1997) uvádza:

V humanistickej etike je hlavným cieľom myslenia a konania presadzovanie týchto pozemských ľudských záujmov v prospech väčšej slávy ľudí. Heslom humanizmu je šťastie pre celé ľudstvo v tejto existencii v protiklade so spásou individuálnej duše v budúcej existencii a oslavou nadprirodzenej Najvyššej bytosti ... Srdečne víta všetky život podporujúce a zdravé radosti, od energických pôžitkov mladosti až po kontemplatívne pôžitky zrelého veku, od jednoduchých pôžitkov z jedla a nápojov, slnečného svetla a športu až po zložitejšie ocenenie umenia a literatúry, priateľstva a spoločenského spoločenstva.^[25]

Témy

Mravnosť

Humanistický postoj k mravnosti sa od svojho počiatku zmenil. Od 18. storočia sa humanisti orientovali na objektívny a univerzalistický postoj k etike. Utilitaristická filozofia - ktorej cieľom je zvyšovať ľudské šťastie a znižovať utrpenie - aj kantovská etika, podľa ktorej by mal človek konať v súlade s maximami, ktoré by sa podľa jeho vôle mohli stať univerzálnym zákonom, formovali humanistický mravný príbeh až do začiatku 20. storočia. Keďže koncepcie slobodnej vôle a rozumu nie sú založené na vedeckom naturalizme, ich vplyv na humanistov pretrvával aj na začiatku 20. storočia, ale bol oslabený spoločenským pokrokom a egalitarizmom. V rámci spoločenských zmien koncom 20. storočia sa humanistická etika vyvíjala tak, aby podporovala sekularizmus, občianske práva, osobnú autonómiu, náboženskú toleranciu, multikulturalizmus a kozmopolitizmus.^[26]

Naturalistická kritika humanistickej morálky je popieraním existencie mravnosti. Podľa naturalistických skeptikov mravnosť nebola v ľuďoch počas evolúcie pevne zakódovaná; ľudia sú predovšetkým sebeckí a egoistickí. Humanistický filozof John R. Shook pri obhajobe humanistickej mravnosti uvádza tri postrehy, ktoré ho vedú k akceptácii mravnosti. Podľa Shooka má homo sapiens koncepciu mravnosti, ktorá musela byť s týmto druhom od počiatku ľudských dejín, pričom sa vyvíjala rozpoznávaním a premýšľaním nad správaním. Dodáva, že mravnosť je medzi ľudskými kultúrami univerzálna a všetky kultúry sa snažia zlepšiť svoju morálnu úroveň. Shook uzatvára, že hoci morálku pôvodne vytvárali naše gény, kultúra formovala ľudskú mravnosť a naďalej ju formuje. „Morálnym naturalizmom“ nazýva názor, že morálka je prirodzeným javom, dá sa vedecky skúmať a je skôr nástrojom ako súborom doktrín, ktoré boli použité na rozvoj ľudskej kultúry.

Humanistický filozof Brian Ellis obhajuje sociálno-humanistickú teóriu morálky nazvanú „sociálny zmluvný utilitarizmus“, ktorá vychádza z Humovho naturalizmu a empatie, Aristotelovej teórie cností a Kantovho idealizmu. Podľa Ellisa by sa morálka mala usilovať o eudaimóniu, aristotelovský koncept, ktorý spája spokojný život s cnosťou a šťastím prostredníctvom zlepšovania spoločnosti na celom svete. Humanista Andrew Copson zastáva konzistentný a utilitaristický prístup k morálke; podľa Copsona všetky humanistické etické črty smerujú k ľudskému blahu. Filozof Stephen Law zdôrazňuje niektoré princípy humanistickej etiky; rešpektovanie osobnej morálnej autonómie, odmietanie morálnych príkazov daných Bohom, snahu o ľudský blahobyt a „zdôrazňovanie úlohy rozumu pri morálnom usudzovaní“.

Bezbožný prístup humanizmu k morálke vyvolal kritiku zo strany náboženských komentátorov. Častým argumentom je nevyhnutnosť existencie božskej bytosti, ktorá by dodávala súbory doktrín pre existenciu morálky; podľa Dostojevského postavy Ivana Karamazova v diele Bratia Karamazovovci „ak Boh neexistuje, potom je všetko dovolené“. Tento argument naznačuje, že ak zmizne náboženská viera, nastane chaos. Pre humanistov je teizmus skôr prekážkou morálky než jej predpokladom. Podľa humanistov je konanie len zo strachu, dodržiavanie dogiem a očakávanie odmeny skôr sebeckou motiváciou než morálkou. Humanisti poukazujú na subjektivitu údajne objektívnych Božích príkazov odkazom na Euthyphrovu dilemu, ktorú pôvodne položil Sokrates: „Prikazuje Boh niečo, pretože je to dobré, alebo je niečo dobré, pretože to prikazuje Boh?“ Ak je dobro nezávislé od Boha, ľudia môžu dosiahnuť dobro bez náboženstva, ale relativizmus vyvoláva, ak Boh dobro vytvára. Ďalším argumentom proti tejto náboženskej kritike je človekom vytvorená povaha morálky, a to aj prostredníctvom náboženských prostriedkov. Výklad svätých písiem takmer vždy zahŕňa ľudské uvažovanie; rôzni vykladači dospievajú k protichodným teóriám.

Náboženstvo

Humanizmus sa všeobecne považuje za protiklad náboženstva. Filozof náboženstva David Kline sleduje korene tohto nepriateľstva od renesancie, keď humanistické názory dekonštruovali predchádzajúci nábožensky definovaný poriadok. Kline opisuje niekoľko spôsobov, ako sa tento protiklad vyvíjal. Konštatuje, že vznik

sebavedomého poznania vytvoreného človekom, ktoré bolo novým spôsobom epistemológie, odpudzovalo cirkev z jej autoritatívneho postavenia. Používa paradigmu nehumanistov Koperníka, Keplera a Galilea, aby ilustroval, ako vedecké objavy prispeli k dekonštrukcii náboženského príbehu v prospech poznania vytvoreného človekom. To v konečnom dôsledku oddelilo osud ľudí od božskej vôle, čo podnietilo spoločenské a politické zmeny. Vzťah štátu a občanov sa zmenil, keď sa objavili občianske humanistické princípy; ľudia už nemali byť podriadení nábožensky založeným monarchiám, ale mohli sledovať svoje vlastné osudy. Kline poukazuje aj na aspekty osobnej viery, ktoré prispeli k nepriateľstvu medzi humanizmom a náboženstvom. Humanizmus bol spojený s významnými mysliteľmi, ktorí obhajovali existenciu Boha pomocou racionalistických argumentov. Kritika teizmu pokračovala v humanistických revolúciách v Európe, ktoré na racionálnom základe spochybňovali náboženský svetonázor, postoje a povery - táto tendencia pokračovala až do 20. storočia.

Podľa Stephena Lawa humanistické vyznávanie sekularizmu postavilo človeka do rozporu s náboženstvom, najmä s národne dominantnými náboženstvami, ktoré sa usilovali udržať si privilégiá získané v posledných storočiach. Worth poznamenáva, že nábožensky založení ľudia môžu byť sekularistami. Law poznamenáva, že sekularizmus je kritizovaný za potláčanie slobody prejavu náboženských osôb, ale takéto obvinenie rozhodne odmieta; naopak, hovorí, že sekularizmus chráni tento druh slobody, ale stavia sa proti privilegovanému postaveniu náboženských názorov.

Podľa Andrewa Copsona humanizmus nie je nezlučiteľný s niektorými aspektmi náboženstva. Poznamenáva, že zložky ako viera, prax, identita a kultúra môžu koexistovať, čo umožňuje jednotlivcovi, ktorý sa hlási len k niekoľkým náboženským doktrínam, aby sa zároveň identifikoval ako humanista. Copson dodáva, že náboženskí kritici zvyčajne stavajú humanizmus do pozície nepriateľa náboženstva, ale väčšina humanistov je zástancami náboženskej tolerancie alebo prejavuje zvedavosť o vplyve náboženstva na spoločnosť a politiku.

Zmysel života

V 19. storočí sa spolu s úpadkom náboženstva a jeho teleológie dostala do popredia otázka zmyslu života. Na rozdiel od náboženstiev humanizmus nemá jednoznačný názor na zmysel života. Humanisti bežne tvrdia, že ľudia zmysel skôr vytvárajú, než objavujú. Kým filozofi ako Nietzsche a Sartre písali o zmysle života vo svete bez bohov, dielo Alberta Camusa našlo odozvu a formovalo humanizmus. V Camusovom dielo Mýt o Sizyfovi cituje grécky mýtus, v ktorom má absurdný hrdina Sizyfos vytlačiť ťažký kameň na kopec; kameň sa mu však skĺzne späť a on musí úlohu zopakovať. Sizyfos popiera bohov a vopred dané významy života, ale tvrdí, že život má hodnotu a význam a že každý jednotlivec je schopný vytvoriť si svoj význam života. Camus tak zdôrazňuje dôležitosť osobného konania a sebaurčenia, ktoré ležia v centre humanizmu.

Osobné humanistické interpretácie zmyslu života sa líšia od hľadania šťastia bez ľahkomyseľnosti a excesov až po účasť na ľudských dejinách a spojenie s blízkymi, živými zvieratami a rastlinami. Niektoré odpovede sú blízke odpovediam náboženského diskurzu, ak sa prehliadne odvolávanie sa na božstvo. Podľa humanistického profesora Petra Derksa sú prvkami, ktoré prispievajú k zmyslu života, morálne hodnotný cieľ života, pozitívne sebahodnotenie, porozumenie svojmu okoliu, byť videný a chápaný inými, schopnosť citovo sa spojiť s inými a túžba mať zmysel života. Humanistický profesor Anthony B. Pinn kladie zmysel života do hľadania toho, čo nazýva „komplexná subjektivita“. Pinn, ktorý sa zasadzuje za neteistické, humanistické náboženstvo inšpirované africkými kultúrami, hovorí, že hľadanie nikdy nedosiahnuteľného zmyslu života prispieva k blahobytu a že rituály a obrady, ktoré sú príležitosťou na zamyslenie, poskytujú príležitosť na posúdenie zmyslu života, čím sa zlepšuje blahobyt.

Referencie

1. IHEU Minimum Statement on Humanism - Humanists International. Humanists International. Dostupné online [cit. 2024-03-10]. (po anglicky)
2. KRISTELLER, Paul Oskar. Humanism. Minerva, 1978, roč. 16, čís. 4, s. 586–595. Dostupné online [cit. 2024-03-10]. ISSN 0026-4695.
3. humanism | Search Online Etymology Dictionary [online]. www.etymonline.com, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online.
4. KRAYE, Jill. The Cambridge Companion to Renaissance Humanism. [s.l.] : Cambridge University Press, 1996-02-23. Google-Books-ID: Nyi9_Y4375YC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-43624-3. S. 1-2. (po anglicky)
5. DAVIES, Tony. Humanism. [s.l.] : Psychology Press, 1997. Google-Books-ID: KhrwPhYqjm8C. Dostupné online. ISBN 978-0-415-11052-5. S. 3-5. (po anglicky)
6. KURTZ, Paul. The Humanist Alternative: Some Definitions of Humanism. [s.l.] : Pemberton, 1973. Google-Books-ID: 40IbAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-87975-013-8. S. 31-33. (po anglicky)
7. KURTZ, Paul. The Humanist Alternative: Some Definitions of Humanism. [s.l.] : Pemberton, 1973. Google-Books-ID: 40IbAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-87975-013-8. S. 35-37. (po anglicky)
8. FOWLER, Jeaneane D.. Humanism: Beliefs and Practices. [s.l.] : Sussex Academic Press, 1999. Google-Books-ID: H9_uAQAACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-898723-70-7. (po anglicky)
9. COPSON, Andrew; GRAYLING, A. C.. The Wiley Blackwell Handbook of Humanism. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2015-06-02. Google-Books-ID: 8BotCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-119-97717-9. S. 6-24. (po anglicky)
10. SPITZECK, Heiko. Humanism in Business. [s.l.] : Cambridge University Press, 2009-02-26. Dostupné online. ISBN 978-0-521-89893-5. S. 26. (po anglicky)
11. LAMONT, Corliss. The Philosophy of Humanism. [s.l.] : Continuum, 1990. Google-Books-ID: JOpLPVHccEEC. Dostupné online. ISBN 978-0-8044-6379-9. S. 34-35. (po anglicky)
12. COPSON, Andrew; GRAYLING, A. C.. The Wiley Blackwell Handbook of Humanism. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2015-06-02. Google-Books-ID: 8BotCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-119-97717-9. S. 124-125. (po anglicky)
13. LAMONT, Corliss. The Philosophy of Humanism. [s.l.] : Continuum, 1990. Google-Books-ID: JOpLPVHccEEC. Dostupné online. ISBN 978-0-8044-6379-9. S. 34-35. (po anglicky)
14. COPSON, Andrew; GRAYLING, A. C.. The Wiley Blackwell Handbook of Humanism. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2015-06-02. Google-Books-ID: 8BotCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-119-97717-9. S. 87. (po anglicky)
15. academic.oup.com, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online.
16. unesdoc.unesco.org, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online.
17. GOODMAN, Lenn E.. Islamic Humanism. [s.l.] : Oxford University Press, 2005-11-24. Google-Books-ID: sjzy7lZED1cC. Dostupné online. ISBN 978-0-19-988500-8. S. 155. (po anglicky)
18. COPSON, Andrew; GRAYLING, A. C.. The Wiley Blackwell Handbook of Humanism. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2015-06-02. Google-Books-ID: 8BotCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-119-97717-9. S. 153-156. (po anglicky)
19. The Oxford Handbook of Humanism. [s.l.] : Oxford University Press, 2019-10-04. DOI: 10.1093/oxfordhb/9780190921538.001.0001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-092154-5. S. 1. (po anglicky)
20. The Oxford Handbook of Humanism. [s.l.] : Oxford University Press, 2019-10-04. DOI: 10.1093/oxfordhb/9780190921538.001.0001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-092154-5. S. 4. (po anglicky)
21. KRAYE, Jill. The Cambridge Companion to Renaissance Humanism. [s.l.] : Cambridge University Press, 1996-02-23. Google-Books-ID: Nyi9_Y4375YC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-43624-3. S. 14-15. (po anglicky)
22. KRAYE, Jill. The Cambridge Companion to Renaissance Humanism. [s.l.] : Cambridge University Press, 1996-02-23. Google-Books-ID: Nyi9_Y4375YC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-43624-3. S. 8. (po anglicky)
23. The Oxford Handbook of Humanism. [s.l.] : Oxford University Press, 2019-10-04. DOI: 10.1093/oxfordhb/9780190921538.001.0001. Dostupné online. ISBN 978-0-19-092154-5. S. 1. (po anglicky)
24. KRAYE, Jill. The Cambridge Companion to Renaissance Humanism. [s.l.] : Cambridge University Press, 1996-02-23. Google-Books-ID: Nyi9_Y4375YC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-43624-3. S. 8-14. (po anglicky)
25. LAMONT, Corliss. The Philosophy of Humanism. [s.l.] : Continuum, 1990. Google-Books-ID: JOpLPVHccEEC. Dostupné online. ISBN 978-0-8044-6379-9. S. 248. (po anglicky)
26. COPSON, Andrew; GRAYLING, A. C.. The Wiley Blackwell Handbook of Humanism. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2015-06-02. Google-Books-ID: 8BotCgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-119-97717-9. S. 421-422. (po anglicky)

Pozri aj

• Racionalizmus
• Sociálna psychológia
• Transhumanizmus
• Pragmatizmus
• Sekularizmus

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Humanizmus
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Humanizmus (ľudomilnosť)

Externé odkazy

• Škoda, Rastislav: Rád vysvetlím, kto sú humanisti. Učiteľské noviny roč. 54/2004, č. 44 – 45.
• Kurtz, Paul: Humanistické zásady. Zakázané ovocie – Etika humanizmu, 1998, edícia K teórii a praxi humanistickej výchovy, Vydavateľstvo Rastislav Škoda. Z anglického originálu Forbidden Fruit: The Ethics of Humanism, 1988, ISBN 80–967906–5–X.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Humanism na anglickej Wikipédii.