Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
od 15. storočia: sústavne napádané Turkmi (Osmanskou ríšou), ktorí koncom 16. storočia skoro celú krajinu obsadili (neobsadený západ patril k tzv. Kráľovskému Uhorsku, ktorého jadro tvorilo Slovensko, neobsadená Dalmácia Benátkami)
prvá polovica 19. storočia: sformovali sa chorvátske národné hnutia, požadujúce plnú autonómiu Chorvátska a vystupujúce s programom jazykového, kultúrneho a politického zjednotenia južných Slovanov (ilyrizmus)
1848 – 1849: v čase revolúcie narazili národné požiadavky Chorvátov na maďarizačnú politiku uhorskej revolučnej vlády, v dôsledku čoho sa chorvátska politická reprezentácia (na čele s bánom J. Jelačičom) postavila na stranu Habsburgovcov (Rakúska) a pomáhala jej potlačiť revolúciu vo Viedni a v Maďarsku
1867 – 1918: Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 patrí vlastné Chorvátsko v rámci Rakúska-Uhorska spolu napr. so Slovenskom do Zalitavska; Dalmácia je súčasťou Predlitavska
1868 – 1918: vlastné Chorvátsko má na základe tzv. chorvátsko-uhorského vyrovnania (1868) čiastočnú vnútornú, cirkevnú, školskú a súdnu autonómiu v rámci (veľkého) Uhorska. Na čele Chorvátska stojí bán.
koniec 19. stor.: V chorvátskom politickom tábore sa vytvorili dva smery; jeden juhoslovanský, usilujúci sa o spoluprácu a okrem iného aj o štátne politické zjednotenie všetkých južných Slovanov, a druhý (od 60-tych rokov 19. stor.) veľkochorvátsky, nacionalistický a ostro protisrbsky zameraný, žiadajúci vytvorenie tzv. Veľkého Chorvátska v rámci trialisticky prebudovaného Rakúsko-Uhorsku.
1918: Keďže Prvá svetová vojna vytvorila podmienky pre víťazstvo juhoslovanského, protihabsburského smeru, stalo sa 1. decembra 1918 vlastné Chorvátsko a Dalmácia súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu.
1939 – 1941: V rámci Juhoslávie existuje autonómna chorvátska bánovina, zahŕňajúca aj Dalmáciu
Mapa z roku 1941
1941 – 1945: Nezávislý štát Chorvátsko (Nezavisna Država Hrvatska), satelitný štát Nemecka vytvorený chorvátskymi fašistami po napadnutí Juhoslávie nemeckou, talianskou a maďarskou armádou v apríli 1941 na neobsadenom teritóriu
1945: Chorvátsko jednou zo zväzových republík Juhoslávie
apríl: vo voľbách zvíťazila strana HDZ (Chorvátska demokratická jednota) Franja Tudjmana, ktorý bol menovaný predsedom štátneho predsedníctva (prezidentom)
august: premenovanie na "Chorvátska republika"
1991 – 1995: občania sa v referende rozhodli o odpojení od Juhoslávie a 25. júna 1991 bola vyhlásená Chorvátska republika (krajinami sveta uznaná až v roku 1992), čo vyvolalo občiansku vojnu až do roku 1995 (pozri Dejiny Juhoslávie), v rámci ktorej Srbi obsadili východ, stred a stredozápad Chorvátska. Na tomto území vyhlásili nikým neuznaný štát:Republika srbská Krajina. Chorvátsko napokon v roku 1995 Srbov porazilo. Vojna zasadila ranu tunajšiemu cestovnému ruchu, ale v súčasnosti je Chorvátsko druhá najvyspelejšia krajina bývalej Juhoslávie.
1997: autoritatívny Tudjman bol opäť zvolený za prezidenta
1999: zomrel Tudjman a krajina prešla od roku 2000 liberálnymi reformami
2004: Chorvátsko sa stalo oficiálnym kandidátom na členstvo v EU
V roku 1797 sa Dalmácia stala súčasťou Rakúska, no už v roku 1808 obsadil NapoleonDubrovnícku republiku. Po Napoleonovej porážke pripadol Dubrovník Rakúsku. V polovici 19. storočia sa sformovalo chorvátske národné hnutie. Počas revolúcie v rokoch 1848 – 49 podporovali Chorváti Habsburgovcov.
Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do Juhoslávie. Chorvátsko vyhlásilo samostatný štát NDH (Nezavisna država Hrvatska), do ktorého patrilo aj územie Bosny. Na čele tohto nacistického Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelić, ktorý mal titul vodca (poglavnik). Zvyšok územia Juhoslávie okupovali Nemci, Taliani, Bulhari a Maďari. Mladistvý kráľ ušiel do exilu do Londýna. Jeho prívrženci v krajine spolupracovali s okupantmi. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom.
Vláda komunistov
Juhoslávia sa pod Titovým vedením sama osamostatnila, vďaka čomu nebola závislá na Sovietskom zväze. Tito zaviedol vlastnú formu socializmu, tzv. titoizmus. Vďaka tomu bola Juhoslávia najbohatší štát východného bloku. Vďaka politike nezávislej od Sovietskeho zväzu si Tito znepriatelil Stalina. Napriek tomu je obdobie Titovej vlády hodnotené ako obdobie pokoja a mieru, čo je pre túto časť Balkánu veľmi nezvyčajné.
Po druhej svetovej vojne bola zrušená monarchia a 29. novembra1945 vznikla Federatívna Ľudová republika Juhoslávia, ktorú tvorilo šesť zväzových republík: Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna Hora a Macedónsko. Chorvátsko bolo druhou najrozvinutejšou zväzovou republikou (po Slovinsku), preto doplácalo na chudobnejšie republiky (napr. Macedónsko).
V roku 1963 sa Tito stal doživotným prezidentom a v skutočnosti to bol on, kto držal Juhosláviu pohromade. Keď v roku 1980 v Ľubľane zomrel, nastala v krajine hlboká hospodárska kríza. Zaviedlo sa tzv. rotujúce prezidentstvo. Prudko vzrástol nacionalizmus a začali sa prejavovať rozpory medzi Chorvátmi a chorvátskymi Srbmi.
V prvých slobodných voľbách po páde komunistického systému v roku 1990 zvíťazila v Chorvátsku strana Chorvátske demokratické spoločenstvo (Hrvatska demokratska zajednica, HDZ) na čele s Franjom Tudmanom, ktorý sa stal prezidentom. Premiérom sa v máji 1990 stal Stjepan „Stipe“ Mesić. Pôvodným cieľom tejto vlády nebolo úplné osamostatnenie sa, ale len získanie väčšej nezávislosti od Juhoslávie.
V júni 1990 bol vyhlásený Suverénny štát Chorvátsko. Naproti tomu prijali chorvátski Srbi Deklaráciu suverenity a autonómie srbského ľudu. V auguste 1990 rezignoval Stjepan Mesić na post premiéra, aby mohol prijať post prezidenta Juhoslávie v rámci rotujúceho prezidentstva. V lete 1990 sa Srbi z hornatých oblastí vzbúrili a vyhlásili Autonómny okres Srbská Krajina, neskôr premenovaný na Republiku Srbská Krajina. Chorvátska vláda vyslala jednotky aby situáciu zmiernili, ale tieto jednotky boli porazené Juhoslovanskou ľudovou armádou (JLA). To prinútilo Chorvátsky parlament vyhlásiť úplnú samostatnosť krajiny, o ktorej sa 19. mája1991 konalo referendum. V ňom sa 94% voličov vyslovilo za osamostatnenie a tak chorvátsky parlament vyhlásil 25. júna1991 samostatnú Republiku Chorvátsko.
Mesiac po osamostatnení obsadili srbské jednotky 1/3 územia Chorvátska. V auguste 1991 začali Srbi obliehať hraničné mesto Vukovar, ktoré nakoniec po tuhých bojoch v novembri toho istého roku dobyli. V máji 1992 boli na území bývalej Juhoslávie rozmiestnené jednotky OSN, ktoré mali zabezpečiť mier v oblasti. V roku 1993 sa uskutočnila operácia „Medakove vrece“, ktorá mala odstrániť srbské obyvateľstvo z Republiky Srbská Krajina, ale operácia bola neúspešná a poškodila prestíž krajiny.
V roku 1993 začali v Bosne a Hercegovine bojovať proti sebe Chorváti, Srbi a Bosniaci (moslimovia žijúci v Bosne a Hercegovine). Prezident Tudjman sa osobne zúčastnil mierových rozhovorov medzi Chorvátmi a Bosniakmi, výsledkom ktorých bola v roku 1994 Washingtonská dohoda. Dohodou bola vytvorená oblasť Herceg-Bosny, ktorá je predchodcom dnešnej chorvátsko-bosniackej časti Bosny a Hercegoviny a ktorej názov je Federácia Bosny a Hercegoviny.
Na začiatku mája 1995 dobyla chorvátska armáda v operácii Záblesk späť veľkú časť územia v západnom Slavónsku. V auguste uskutočnila armáda operáciu Búrka, v ktorej sa podarilo získať väčšinu územia Republiky Srbská Krajina. Za teror, ktorý chorvátska armáda spáchala na Srboch, boli po operácii obvinení niektorí generáli, medzi nimi aj Ante Gotovina.
V novembri 1995 bola Juhosláviou, Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou podpísaná Daytonská mierová zmluva v Daytone v USA, ktorá zabezpečila mier. Po skončení vojny sa začala obnova zničeného Chorvátska. Najviac postihnuté oblasti boli Dalmácia a východná Slavónia, východná Slavónia bola daná do správy.
Avšak obdobie prezidentovania Franja Tudjmana malo aj tienistú stránku. Hoci vyhral prezidentské voľby v roku 1992 a 1997, bol veľmi autoritatívny. Národnostné otázky boli dôležitejšie ako demokracia. Bola obmedzovaná sloboda tlače a Chorvátsko spolupracovalo s Medzinárodným tribunálom pre bývalú Juhosláviu iba veľmi obmedzene.
Od roku 1995 po súčasnosť
V novembri 1996 sa stalo Chorvátsko členom Rady Európy a v januári 1998 bolo Chorvátsku vrátené územie východnej Slavónie, ktoré prešlo po operácii Búrka pod správu OSN v rámci misie UNTAES (United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia, Baranja and Western Sirmium).
V decembri 1999 zomrel prezident Tuđman vo veku 77 rokov. Na jeho miesto dočasne nastúpil predseda parlamentu Vlatko Pavletić, no v prezidentských voľbách vo februári 2000 vyhral bývalý premiér Stjepan Mesić. Mesić pôvodne začínal v HDZ, neskôr založil strany Hrvatski nezavisni demokrati (HND) a Hrvatska narodna strana - Liberalni Demokrati (HNS).
Parlamentné voľby v tom istom roku vyhrala stredo-ľavá koalícia, ktorá sa skladala z Chorvátskej ľudovej strany (HSS), Liberálnej strany (LS), Chorvátskej národnej strany – Liberálnych demokratov (HNS) a Istrijského demokratického kongresu (IDS). Premiérom sa stal Ivica Račan. Na konci novembra 2000 sa Chorvátsko stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
V roku 2003 sa konali v Chorvátsku predčasné parlamentné voľby. Vyhrala ich reformovaná HDZ na čele s Ivom Sanaderom, ktorý sa stal premiérom. Vláda, zložená z HDZ a Demokratického centra (DC) síce nemala v parlamente nadpolovičnú väčšinu, ale opierala sa o podporu Chorvátskej strany dôchodcov (HSU) a Nezávislej demokratickej srbskej strany (SDSS).
V júni 2004 získalo Chorvátsko status kandidátskeho štátu EÚ. Krajine na ceste do EÚ veľmi pomohlo chytenie generála Gotovinu v decembri 2005, avšak táto udalosť vyvolala v krajine zmiešané pocity.
V prezidentských voľbách v roku 2005 vyhral Stjepan Mesić, ktorý v druhom kole porazil Jadranku Kosor z HDZ a stal sa staronovým prezidentom.
.svg)
