Bitka pri Megide alebo bitka pri Megidde bol vojenský konflikt medzi egyptskými vojskami, na čele s faraónom Thutmosem III. a veľkou kanánskou koalíciou pod vedením kráľa Kadeša. Je prvou známou bitkou dejín ľudstva, o ktorej existujú relatívne hodnoverné informácie.
Presný dátum bitky dodnes nie je jednoznačne určený. Egyptológmi najviac akceptovaný údaj je 9. máj roku 1457 pred Kr., hoci niektoré ďalšie práce datujú konflikt do roku 1482 alebo 1479 pred Kr.
Bitka pri Megide skončila víťazstvom Egypta a zvyšky rozprášeného kanánskeho vojska utiekli do bezpečia hradieb mesta Megido. Ich prenasledovanie následne viedlo k zdĺhavému obliehaniu Megida.
Všetky podrobnosti konfliktu pochádzajú z egyptských zdrojov – hlavne z hieroglyfických nápisov v Sieni kroník Amonovho chrámu v Karnaku, ktorých autorom bol vojenský pisár Tjaneni (Tžaneni?).
Kanaánitská vzbura
Na konci vlády kráľovnej Hatšepsovet sa pokúsili miestni vládcovia v oblasti súčasnej Sýrie zbaviť nadvlády Egypta. Kanaánci sa zjednotili a spojili s kráľovstvom Mitanni na brehoch rieky Eufrat. Hnacou silou za touto vzburou bol kráľ Kadeša. Mohutné opevnenia Kadeša boli zárukou bezpečnosti kráľa aj mesta. Kráľ Megida, ktoré bolo rovnako dobre opevnené, sa k vzbure pridal.
Po smrti svojej tety sa novým faraónom stal Thutmose III., ktorý sa musel so vzburou čo najskôr vysporiadať. Megido totiž ležalo na juhozápadnom okraji Emek Jizreel, tesne za pohorím Karmel a kontrolovalo tak obchodnú cestu medzi Egyptom a Mezopotámiou. Pre svoju vynikajúcu strategickú polohu bolo toto sídlo počas histórie miestom mnohých bitiek.
Egyptská odpoveď
Thutmose III. zhromaždil armádu bojových vozov a pechoty, ktorá mala 10 000 mužov.
Armáda sa zhromaždila v hraničnej pevnosti Tjaru (v gréčtine známa ako Sile) a o 10 dní neskôr dorazila do mesta Gaza, ktoré bolo oddané Egyptu. Po jednodňovom odpočinku pokračovala do vzdialeného mesta Jehem, kde dorazila za ďalších 11 dní. Odtiaľto vyslal faraón prieskumníkov, aby obhliadli terén. Aby mohla armáda pokračovať ďalej na sever, musela prekročiť pohorie Karmel. Za ním ležalo mesto a pevnosť Megiddo, kde sa zhromaždili sily vzbúrencov.
Z Jehemu do Megida viedli tri možné cesty. Severná cesta – cez Zefti – a južná cesta – cez Taanach – umožňovali bezpečný prístup do Jezraelského údolia. Stredná cesta – cez Arunu – bola riskantná; viedla úzkou roklinou a vojaci sa mohli po nej pohybovať iba v rade za sebou. Ak by na konci rokliny čakal protivník, boli by faraónovi vojaci ľahkou korisťou. Velitelia preto odporúčali jednu z dvoch bezpečnejších ciest. Napriek tomu sa Thutmose III. rozhodol riskovať priamu cestu do Megida.
Sám Thutmose viedol svojich mužov do útoku na mesto Aruna. Bolo len slabo chránené a rýchly útok nepriateľských obrancov rozprášil. Jeho armáda potom pokračovala ďalej a bez odporu vstúpila do údolia. Vzbúrenci nechali veľké oddiely pechoty strážiť dve z pravdepodobnejších prístupových ciest k mestu a cestu, ktorou sa vydala faraónova armáda, nechali úplne bez ochrany. Tak získali Egypťania voľný prístup priamo k Megidu, a veľké časti nepriateľskej armády nechali ďaleko na severe a juhu za sebou.
Bitka a obliehanie
Faraón svoju šancu rozpoznal. Vztýčil tábor a pod rúškom noci zoradil svoje sily v blízkosti nepriateľa. Nasledujúce ráno zaútočil. Vzbúrenci boli rozostavení na vyvýšenine pri pevnosti. Egyptské línie boli usporiadané do konkávnej formácie, ktorá ohrozovala obe krídla protivníka. Faraón viedol útok zo stredu. Kombinácia postavenia a počtu, spolu s včasným, odvážnym útokom, zlomili odhodlanie rebelov a ich línie sa prakticky okamžite rozpadli. Tí, ktorí boli v blízkosti mesta, utiekli za jeho hradby, kde sa následne opevnili.
Egyptskí vojaci sa pustili do drancovania protivníkovho tábora. Chaos, ktorý pri tom vznikol, poskytol dostatok času roztrúseným silám rebelov, vrátane kráľov Kadeša a Megida, aby sa mohli pridať k obrancom mesta. Faraón tak prišiel o možnosť rýchleho dobytia mesta.
Egypťania mesto obľahli. Zároveň vyslali vojenské jednotky do krajiny vzbúrencov a rýchlo v nej obnovili nadvládu Egypta. Mesto však ešte nejaký čas vzdorovalo – podľa niektorých odhadov až 7 mesiacov.
Víťazná armáda si domov priviedla 340 zajatcov, 2 041 kobýl, 191 žriebät, 6 žrebcov, 924 bojových vozov, 200 sád brnení, 502 lukov, 1929 kusov dobytka, 22 500 oviec a kráľovské brnenie, bojový voz a stanové podpery kráľa Megida. Mesto a obyvatelia boli ušetrení.
Výsledok bitky
Vďaka tejto výprave sa rozšírilo územie Egypta. Thutmose III. požadoval od porazených kráľov, aby každý z nich vyslal svojho syna na egyptský dvor. Tam obaja dostali egyptské vzdelanie. Neskôr, keď sa vrátili do svojich domovov, obaja vládli k spokojnosti Egypta.
Víťazstvo nad Megidom bolo však len začiatkom pacifikácie Palestíny a Sýrie. Až po viacerých ďalších vojenských výpravách, organizovaných prakticky každoročne, bola vzbura definitívne potlačená.
Zdroje
- Donald B Redford: Wars in Syria and Palestine of Thutmose III, 2003, Vydavateľ: E J Brill, ISBN 90-04-12989-8
- Richard Ernest Dupuy, Trevor N. Dupuy: The encyclopedia of military history from 3500 B.C. to the present, 1993, Vydavateľ: Harper & Row, ISBN 0-06-011139-9
Externé odkazy
