Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Luk a tulec so šípmi
Luk je strelná zbraň. Skladá sa z pružného lučišťa, najčastejšie dreveného, a nepružnej tetivy. Strieľajú sa z neho šípy, najčastejšie drevené, ktoré môžu mať na jednom konci operenie, kvôli vylepšeniu letových vlastností a na druhom kovový hrot.
Vynález luku a šípu spadá podľa vedeckých odhadov do staršej kamennej doby, takže vek luku a šípu je asi 50 000 rokov.
Podľa knihy Prvý Američan, ktorá sa zaoberá vývojom ľudstva na americkom kontinente, ktorého počiatok sa datuje asi 15 tisíc rokov pred naším letopočtom, došlo v Severnej Amerike k objavu luku a šípu až v 1. tisícročí pred našim letopočtom. Je teda zaujímavé, že prví „Američania“, ktorí prišli cez „suchú“ Beringovu úžinu z Ázie, si so sebou spolu s inými zbraňami nepriniesli aj luk a šíp, ktoré na „starom kontinente“ už existovali 35 tisíc rokov pred ich migráciou. Názory na to, kedy bol luk objavený sa rôznia a to v rádoch desiatok tisíc rokov (50 – 10 tísíc rokov). Existujú tiež vedecké úvahy, že prechod cez Beringovu úžinu bol možný či najľahší už 40 – 20 tis. rokov pred Kr.
Isté ale je, že luk a šíp sprevádzajú ľudstvo na celej jeho doterajšej púti. Vo význame pre zachovanie a vývoj ľudského rodu je objav luku a šípu zaradený na tretie miesto za objav reči a ohňa. Človek objavil luk pravdepodobne tak, že si všimol silu ohnutého a náhle narovnaného stromčeka. Usúdil, že spojenie dvoch koncov dreva napnutím spájajúcimi vláknami, na ktoré vhodne priloží malý oštep, mu dovolí vymrštiť ho väčšou rýchlosťou a presnosťou po zveri a tak mu zaistí prevahu nad ostatnými živočíchmi. (Toto je iba úvaha, je tiež možné, že najskôr bola pomôcka na zapálenie ohňa trením v tvare luku z ktorej bolo náhodne vymrštené drievko. Luku tiež mohol predchádzať rybársky prút, keď došlo k náhodnému alebo myslenému zakliesnieniu háčika o dolný koniec prútu a tým k vytvoreniu typického tvaru luku. Tiež je otázkou, či bol skôr vynájdený luk alebo primitívny sláčik. Tiež môžeme usúdiť, že prvý výstrel z luku bol pravdepodobne náhodný. Bolo by zaujímavé zistiť ako vtedajší ľudia naozaj luk vynašli, to sa ale nikdy nedozvieme. Bolo to pravdepodobne v dvoch etapách, v prvej bol z nejakých dôvodov vyrobený luk a potom bolo (možno) náhodne zistené, že sa s ním dá niečo vymrštiť – vystreliť). Hlavný význam luku pre prehistorických aj neskorších lovcov bol v možnosti prekonať únikovú vzdialenosť plachých zvierat a tie nebezpečné účinne napadať z určitého odstupu. Šíp nemusel zviera usmrtiť, stačilo aby bolo možné ranenú korisť dostihnúť a ubiť.
Širšie použitie a zdokonalenie luku prišlo o 10 tisíc rokov neskôr ľudmi, ktorí prišli pravdepodobne z Ázie. V tejto dobe sa medzi inými zbraňami objavujú aj pazúrikové hroty šípov. Vynález týchto hrotov asi už nebol vynálezom v pravom slova zmysle, ale iba zmenšením hrotov na oštepy, ktorých výroba bola zvládnutá skôr.
Pravekí umelci, ktorých maľby sú dodnes uchované v rôznych jaskyniach v Škandinávii, Španielsku a Francúzsku, potvrdzujú skutočnosť, že to tak bolo. Hlinková maľba v jaskyni Cueva de los Caballos pri Albocarer v Španielsku, nazvaná „Lov jeleňov“, veľmi dobre znázorňuje spôsob lovu zveri a vyspelosť streľby z luku v tej dobe. Luky dosahovali dĺžky okolo dvoch metrov a časom dosiahla ich výroba vzhľadom na miestne podmienky určitú dokonalosť. Šípy boli dlhé asi 1 meter a špička bola iba zrezaná. V staršej kamennej dobe už človek bežne vybavoval šípy kamennými hrotmi.
Pretože šípy vyrobené iba zrezaním hrotu neboli nikdy nájdené, čo je spôsobené obmedzenou trvanlivosťou dreva, a teda zachovali sa iba hroty šípov, je nutné považovať túto úvahu za špekuláciu. Pravdepodobne je pravda, že dĺžka šípov bola veľká, pretože prvé luky boli skôr vrhačmi oštepov ako ďalekonosnou zbraňou. To bolo predmetom ďalšieho vývoja. Vtedajší lovci nepotrebovali nijak veľký dostrel a mimoriadnu presnosť zásahu tiež nie. Svoju korisť vo väčšom počte obstúpili, kým nebola zahnaná do nejakej prírodnej pasce a potom ju zasypali kameňmi, oštepmi alebo šípmi. Je ale paradoxom, že čím boli zbrane dokonalejšie, tým viac zvierat prežilo, pretože jednou z najúčinnejších metód lovu bolo zahnanie celého stáda, niekedy aj pomocou ohňa, na okraj skalného útesu, pod ktorým všetky zvieratá našli smrť, či zahynuli na následky zranení. Ako potrava pre lovcov bola využitá iba malá časť takto ulovených zvierat. Tento spôsob lovu mohol podľa vedcov viesť až k vyhubeniu niektorých druhov zvierat.
V bronzovej dobe a neskôr v železnej dobe už luky a šípy predstavovali skutočné majstrovské diela. Bol to nástroj, ktorý bol pre človeka rozhodujúci pri obstarávaní potravy ako aj vo vojne. Písomné doklady o používaní luku v staroveku nachádzame najviac v Malej Ázii. Je to bývalá Asýria (Asýrska ríša bola na vrchole v rokoch 858 – 810 pred Kr. – Rím bol v tej dobe na počiatku svojho vývoja, a bola rozvrátená v roku 606 pred Kr. Médmi a Babylončanmi), Babylonská ríša, Fenícia a aj Egypt, kde vo vykopávkach v pyramídach z rôznych dôb, postavených rôznymi vládcami, nachádzame obrazovým aj klinovým písmom do stien vytesané záznamy o používaní luku. Písomným dokladom o používaní luku je aj biblický Starý zákon, v ktorom môžeme na mnohých miestach nájsť citáty o luku, streľbe z neho a o šípoch a toulcoch, takže aj táto schránka na šípy patrila k dávnemu vybaveniu lukostrelcov. Pre niektoré staroegyptské národy sa stal luk posvätným symbolom kráľovskej moci, stal sa sviatosťou a bol aj zasvätený božstvu. Faraón Amenhotep II. mal povesť najlepšieho lukostrelca všetkých čias a strieľal šípy skrze hrubé medené terče z rýchlo idúceho voza. Najvyšší boh Asýrčanov, pán Slnka a Zeme, bol zobrazovaný ako bojovník stojaci uprostred rozžiareného Slnka s lukom v ľavej ruke. Asýrsky kráľ Ažurbanipal (668 – 630/35 pred Kr.) bol veľkým lovcom zveri, ktorú lovil zo svojho voza. Bohyňa Ištar bola znázorňovaná s lukom pripraveným k streľbe s dvoma šípmi pri tetive. Vzadu na ramene mala zavesený tulec. Túto bohyňu uctievali aj Babylončania. Asýrski a babylonskí lukostrelci strieľali v plnej jazde z dvojkolesových bojových vozov. Šípy ukladali po dvadsiatich kusoch do toulcov, zavesených popruhom na ramene. Šípy kráľov a vojvodov boli bohato zdobené.
Gréci a spočiatku aj Rimania streľbou z luku skôr trpeli a lukostrelcov si do svojich vojsk najímali. Lukostrelecké oddiely boli však neskôr súčasťou rímskych légií. Gréci spravili z lukostreľby národný šport a lukostreľba bola jednou z hlavných udalostí olympijských hier, usporadúvaných každé štyri roky k pocte boha Dia. Okrídlený boh Cupido (Eros) či rímsky Amor sa podľa gréckych bájí a povestí snaží raniť svojim šípom tých, ktorí dosiaľ nepoznali lásku a stal sa ich symbolom. Tiež grécka bohyňa lovu Artemis(rímska Diana) je znázorňovaná s lukom v ruke. Orla, ktorý každý deň prilietal trápiť Prometea pripútaného k skale zabil šíp hrdinu Herakla. Hrdina trójskej vojny Achilles bol zabitý zásahom šípu do jediného zraniteľného miesta na tele – päty. Ďalší hrdina, kráľ Odyseus, musel obhajovať svoju kráľovskú a manželskú pozíciu na ostrove Ithaka s lukom v ruke.
O dôležitosti luku a šípu v histórii ľudstva nemožno pochybovať a je asi smutnou pravdou, že touto zbraňou bolo v priebehu vekov zabitých viac ľudí, než všetkými modernými zbraňami dohromady. Ale musíme chápať, že na rozdiel od dneška, keď sa často na lukostreľbu pozerá ako na čosi exotické, archaické a okrajové, pritom bola v dávnych dobách niečím úplne samozrejmým. Dôvod bol prostý: iná tak účinná strelná zbraň jednoducho v tom čase neexistovala.
Skýti, ktorí si podmanili celé národy sa stali aj ich učiteľmi v lukostreľbe. Zaraďovali zdatných mužov týchto národov do svojich vojsk, kde ich vyučili k dokonalej streľbe z luku. Tak podmanené národy ovládli luk a streľbu z neho a často ho potom použili proti svojim podmaniteľom. Skýti používali luk z dreva, zvieracích trakoch a kostí. Tvar luku sa veľmi podobal tradičným lukom, dodnes používaných v dnešnom Mongolsku, Tibete a Kórei.
Vynikajúcu zručnosť vo výrobe a používaní luku dosiahli Turci. Križiaci na svojich vtedajších výpravách veľmi trpeli tureckou (vtedy saracénskou) zručnosťou v streľbe lukom.
Podobne ako americkí Indiáni, obiehali Turci svojich nepriateľov na koňoch a strieľali na nich z krátkych lukov. Tieto krátke turecké luky boli zlepované z viacerých druhov driev a vyznačovali sa dôkladnou výzdobou. Je zaujímavé, že susedné národy Turkov – africké kmene – napriek tomu, že mali po stáročia kontakt s Rimanmi, Grékmi a Turkami, neprebrali nič z ich pokroku v lukostreľbe a dodnes používajú luky a šípy, podobajúce sa omnoho starším lukom. Luky afrických lukostrelcov sú dodnes vyrábané z ohnutých stromčekov alebo vetiev, často bez zárezov na tetivu, ktorá sa zhotovuje z kože, sušených čriev alebo povrázkov a pripevňuje sa iba priviazaním. Hroty šípov sú často napustené jedom a tak zabíjajú zver alebo nepriateľov. Je možné, že práve účinné šípové jedy spôsobili, že zdokonaľovanie a technický vývoj luku neboli považované za dôležité. Stačilo najmenšie zranenie a zvyšok práce vykonal jed…
Aj severoamerickí Indiáni boli veľmi dobrí lukostrelci a výrobcovia lukov. Dĺžka lukov severoamerických Indiánov bola až dva metre. Lučištia boli zhotovované z tisového alebo hicoriového dreva, niekedy aj z cédru. Na kratšie vzdialenosti boli veľmi presné, nemali však veľký dostrel. Je ale zaujímavé, že moderná americká lukostreľba nevznikla na tomto základe, ale bola viac-menej importovaná v roku 1828 z Anglicka do Philadelphie. Určitú dobu obľuba lukostreľby ako športu rástla, ale neskôr náhle ustala.
V roku 1911 liečil americký lekár Saxton Pope chorého indiána z kmeňu Yani, od ktorého sa neskôr naučil strieľať z luku a loviť nim. Jeho kniha „Lov lukom a šípom“ a filmy, ktoré boli o love lukom natočené, vzbudili opäť záujem americkej verejnosti o lukostreľbu. Je pravda, že veľká časť amerických lukostrelcov sa venuje lovu zvierat aj dnes.
Luk indiánov z orinockých pralesov je veľmi dlhý – meria asi 2 metre a takisto dlhé sú aj jeho šípy s otráveným hrotom. Ako je uvedené v poznámke vyššie, luky a šípy sa v Severnej Amerike objavili až v 1. tisícročí pred Kr. Ich predchodcom tam bol jednoduchý vrhač oštepov či kopijí, tzv. atlatl. Tým sa vymršťovali kratšie oštepy a kopije s väčšou účinnosťou, ako keby sa vrhali bežným spôsobom. Na atlatli, ktorý nemá s lukom po technickej stránke nič spoločné, je ale zaujímavé, že vrhacia sila nepôsobí v ťažisku, ale na konci vrhanej kopije alebo oštepu. Tak isto sa deje aj pri luku, resp. šípe. Tento či podobný nástroj na vrhanie oštepov je možné vidieť dodnes pod názvom „vumera“ u primitívnych austrálskych domorodcoch.
V starom Japonsku zhotovovali luky z bambusových stromkov. Vyhotovenie týchto tradičných japonských lukov je zaujímavé. Sú dlhé až 2,20 m a hornú časť majú výrazne dlhšiu než dolnú, t. j. asi 2/3 : 1/3. Šípy sú veľmi dlhé a ich dĺžka sa meria od zvislej osi tela po dĺžke natiahnutej paže v osi ramien, asi 5 cm cez dĺžku prstov. Strieľa sa výhradne inštinktívne. Streľba je tiež ponímaná ako duchovná záležitosť. U ázijských národov sa udržala tradičná lukostreľba až dodnes. Vynikajúcimi lukostrelcami boli Mongoli a Číňania. Dnes je v Mongolsku, Kórei a Tibete lukostreľba národným športom. Luky ázijských národov sú 165 – 175 cm dlhé, majú konce ťažko vysilené a zahnuté. Zloženie listov ramien lukov je pozoruhodné. Sú zložené z troch materiálov a tvarované. V strede listu je bambusová doštička, v predu listu sú napnuté vysušené zvieracie šľachy a na zadnej strane je doštička z kosti. Luk býva potiahnutý hadiou kožou. Tesne nad ohybom špičiek luku sú umiestnené kostené kobylky na zachytenie a udržanie tetivy v strede luku. Luk býva zdobený pestrofarebnými ornamentmi. Sila luku sa pohybuje od 12 do 25 kg. Šípy sú dlhé okolo jedného metra a vážia 100 až 120 gramov. Operené sú celú jednu tretinu dĺžky orlím perím. Väčšina ázijských národov napína tetivu pomocou palca, na rozdiel od väčšiny ostatných národov, ktoré ju napínajú pomocou troch prstov, čo sa využíva i v modernej lukostreľbe. Toto napínanie tetivy pochopiteľne ovplyvňuje aj pridržiavanie šípu pri luku. Preto tradiční lukostrelci ázijských národov prikladajú šíp na pravú stranu luku, čiže na palec. Mieriace znamienka sa nepoužívajú, strieľa sa výhrade odhadom letu šípu.
V stredoveku až do 16. storočia rozkvitalo v Európe lukostrelectvo vo veľkej miere. Vynikajúcimi výrobcami lukov boli Sasi. Briti podľahli v rozhodujúcich bitkách Sasom práve kvôli výbornej streľbe ich lukostrelcov. Luky Sasov boli nevalného vzhľadu, zhotovené z brestu, ale veľmi silné a priebojné na kratšie vzdialenosti. Uvádza sa, že meno „Škót“ vzniklo od staroanglického „sciot“, čo znamenalo lukostrelec. Anglické luky boli značne dlhé a pôvod je priznávaný bojovným Normanom a Vikingom, ktorí streľbou z lukov pod vedením svojho vojvodcu Viliama Dobyvateľa vyhrali viacero bitiek.
Legendárnym lukustrelcom stredoveku sa stal anglický zbojník Robin Hood, ktorý bol obdivovaný i svojimi nepriateľmi. Jeho domovom bol Sherwoodský les a prežil v ňom kráľa Henricha II., Richarda Levie Srdce, Jána Bezzemka a Henricha III. V Kirklerskom opátstve je doteraz hrob, na ktorom je pravé meno tohto zbojníka – Robert, gróf z Huntingtonu. Podľa legendy pred svojou smrťou vystrelil z okna posledný šíp s prianím, aby bol pochovaný tam, kam tento šíp dopadne. Anglický spisovateľ Walter Scott opisuje Robinovu zručnosť v románe Ivanhoe. Existujú však vedecké úvahy, že Robin Hood vôbec neexistoval, alebo že išlo o niekoľko osôb.
Angličania používali luk viac než ostatné národy a ich lukostrelci rozhodli aj niekoľko veľkých bitiek (Bitka pri Kreščaku). Lukostrelci vtedy plnili úlohu akejsi „lukostreleckej prípravy“, t. j. mali za cieľ čo najviac rozvrátiť šíky nepriateľa. Salvám šípov, padajúcich z výšky so značnou prieraznosťou a často aj za ochranné štíty, odolal málokto. Túto funkciu v modernejších dobách prevzalo delostrelectvo.
V Anglicku bola tiež vydaná prvá známa kniha opisujúca spôsob výcviku v streľbe z luku. Bola vytlačená za vlády Henricha VIII. Autor Roger Ashamov bol odmenený ročnou penziou 10 libier. V tejto dobe bolo podľa rozkazu panovníka povinnosťou každého občana cvičiť sa v streľbe lukom. Ešte v rokoch, keď väčšina európskych krajín používala napr. pri námorných bitkách, pri bojoch na kratšiu vzdialenosť pištole, bojovali anglickí námorníci lukmi a šípmi.
Cechy výrobcov lukov boli v stredoveku veľmi početné a ich členovia boli pre svoju zručnosť v zhotovovaní lukov a šípov vo všetkých krajinách váženými občanmi.
