Augustín Malár sa narodil do rodiny živnostníka Michala Malára a jeho manželky Eleny, rodenej Vrábelovej. Rodina v tom čase žila v hornorakúskej obci Reitern, no čoskoro sa vrátila na Slovensko, konkrétne do obce Stará Turá pri Trenčíne, kde Augustín Malár býval až do roku 1906, keď ukončil štúdiá na Ľudovej škole a odišiel študovať na gymnáziu v Skalici, odkiaľ neskôr prestúpil na gymnázium v Šoproni.
Maturoval v roku 1914 a pôvodne sníval, že sa stane kňazom. V čase po maturite sa však v krčme nelichotivo vyjadril o zabitom následníkovi trónu, čo mu v kombinácii so spievaním piesne „Hej Slováci“ vynieslo trestné oznámenie za poburovanie. Jeho kariéra kňaza sa napokon skončila 4. októbra1914. Za svoje postoje v prospech Dohody a Srbov bol zatknutý a následne odsúdený na sedem mesiacov žalára.[1][2]
V rakúsko-uhorskej armáde
Po odpykaní trestu bol Malár v máji 1915 prepustený, no okamžite bol v maďarskom meste Köszeg na základe mobilizačnej vyhlášky odvedený do armády. Narukoval ako tzv. jednoročný do 72. pešieho pluku c. a k. armády v Bratislave a 26, mája1915 bol odvelený k 64. pešiemu pluku c. a k. armády vo Viedni. Stal sa frekventantom školy pre výchovy dôstojníkov v zálohe. Školu ukončil v auguste 1915 ako kadet-ašpirant a 1. októbra1915 nastúpil ako veliteľ čaty. 1. novembra bol povýšený do hodnosti kadeta ako veliteľ čaty 15. poľnej roty odišiel 1. decembra na východný front. Malárov pluk pôdobil na východnom fronte až do konca marca, keď bol odvelený na taliansky front. 1. apríla1916 bol Malár povýšený do hodnosti práporčíka, pričom vykonával funkciu pobočníka pri štábe III. práporu pešieho pluku č 64. 10. októbra1916 padol do talianskeho zajatia.[1]
Dňa 22. októbra1916 bol Malár premiestnený zo zajateckého tábora Barnaria Arsa do zajateckého tábora pri Matere. V tomto tábore sa nachádzalo veľa Čechov a Slovákov a tu nasiakol Malár ideou česko-slovenskej štátnosti. 4. decembra1916 sa prihlásil do formujúcich sa československých légií, avšak Taliani spočiatku záujem o vznik cudzieho vojska nemali a tak Malár pobudol aj v ďalších zajateckých táboroch, v ktorých šíril ideu československej štátnosti.
Od 11. februára.1918 prešiel k pracovnému práporu česko-slovenských zajatcov č. 7 ako veliteľ čaty v tábore Padude. No už nie ako zajatec, ale ako nadšený agitátor a organizátor légií. Hneď na druhý deň vstúpil do československých légií a 13. februára bol povýšený do hodnosti poručíka.
Dňa 10. apríla zložil prísahu a 24. mája 1918 nastúpil ako poručík légií k československému pešiemu pluku č. 33 vo funkcii veliteľa čaty 7. roty. Od 18. júna1918 nastúpil ako veliteľ čaty 9. roty u československého pešieho pluku č. 34. V polovici augusta 1918 sa jeho pluk ako súčasť 6. československej divízie presunul na front.
Malár sa zúčastnil bojov o kótu 703 „Doss Alto“ nachádzajúcu sa v horskom masíve Monte Baldo v severnom Taliansku. Kóta bola kľúčovým bodom obrany 1. talianskej armády. Česko-slovenskí legionári si počínali chrabro a Malár bol sa svoje zásluhy 1. októbra 1918 povýšený do hodnosti nadporučíka-legionára.
V polovici októbra 1918 bola 6. divízia stiahnutá z frontu, aby sa pripravila na záverečnú ofenzívu talianskych vojsk na rieke Piava. 3. novembra1918 však bolo s Rakúskom-Uhorskom podpísané prímerie a 11. novembra1918 sa 1. svetová vojna oficiálne skončila.
V tom čase už príslušníci česko-slovenských.légií boli informovaní o vzniku československého štátu a chceli sa čím skôr vrátiť domov a pomôcť pri obsadzovaní Slovenska, kde bola situácia veľmi neprehľadná. 8. decembra1918 sa v Padere konala vojenská prehliadka československých légií a 18. decembra1918 odišli z Talianska smerom do Česko-Slovenska prvé transporty s legionármi.[1]
V boji o Slovensko
Transport III Malárovho 34. pluku dorazil 24. decembra1918 na stanicu v Kyjove na Morave. Tvorilo ho 25 dôstojníkov a 647 vojakov. Malár sa vybral do Skalice na prieskum, aby zistil, ktoré okresy sú československé, a ktoré obsadili Maďari. Jeho cesta však úspech nepriniesla.
Od 30. decembra (27. decembra) nastúpil Malár na spravodajské oddelenie k veliteľstvu 7. pešej divízie tzv. talianskeho armádneho zboru. Vďaka znalosti maďarčiny a taliančiny robil aj tlmočníka. Úlohou talianskeho zboru pod velením generála Luigi Piccioneho bolo obsadenie prvej demarkačnej línie medzi slovenským územím a územím, ktoré patrilo Maďarsku. Malárova 7. pešia divízia mala obsadiť západný úsek od Devína po Pincinú. Od 1. januára1919 obsadzovala južné okresy Slovenska, kde bolo podľa Malárových slov potrebné pacifikovať maďarské obyvateľstvo a zabrániť rabovaniu.
Vo februári 1919 bol Malár menovaný do komisie na vyšetrenie krvavého československo-maďarského incidentu na rieke Ipeľ a v apríli až do začiatku mája 1919 pracoval na štábe svojej divízie, kde sa konali prípravy na obsadenie II. demarkačnej línie. Malár ako spravodajský dôstojník mal zaistiť prechody cez Novohradské vrchy. 1. mája bol povýšený do hodnosti kapitána pechoty.
Koncom mája a v júni 1919 sa situácia na slovensko-maďarskom fronte zmenila. Na Slovensko vpadli vojská maďarskej červenej armády Maďarskej republiky rád. Československé vojsko v stave reorganizácie najskôr bezhlavo ustupovalo od Šurian smerom na Nitru. Za tejto situácie Malár vošiel na štáb divízie, ktorý sa chystal odísť do Trnavy a vymohol si, aby mohol ostať v Nitre, dokiaľ tam bude jediný československý vojak. Malár mal výrazný podiel na zastavení bezhlavého ústupu a zorganizovaní obrany pred Nitrou. Zreorganizované československé jednotky Nitru udržali až do príchodu brigády generála Louisa Kieffera.
Malár bol prevelený na štáb tejto brigády, ktorá začala opätovný postup na Levice a 11. júna obsadila železničnú stanicu v Leviciach, ale ďalej kvôli odporu nepriateľa nepostúpila. Malárovi a Kiefferovi sa podarilo zorganizovať ešte jeden útok. Ten však nebol úspešný, brigáda utrpela veľké straty a začala ustupovať. Malár spoločne so skupinou vojakov ustúpil ku Kalnej nad Hronom, kde sa mu za enormného vypätia všetkých síl podarilo zorganizovať obranu a uhájiť strategický železničný most.
Po tomto výkone bol kapitán Malár stiahnutý z prvej línie a mal vykonávať funkciu spojky. S tým však nebol veľmi spokojný, pretože sa 23.júna dobrovoľne prihlásil k výpadu improvizovaného pancierového vlaku. Tomu sa pri obci Hul podarilo preraziť maďarskú líniu a postúpiť k obci Radava. Na dlhý čas to bola posledná Malárova bojová akcia.
Po skončení bojov a ústupe maďarských vojsk z územia Slovenska ostal Malár v československej armáde. Najskôr bol v hodnosti kapitána pechoty pridelený k Zemskému četníckemu veliteľstvu v Užhorode na Podkarpatskej Rusi a vo februári 1920 prešiel do Bratislavy na Zemské vojenské veliteľstvo pre Slovensko. Medzitým si podal žiadosť o prijatie za profesionálneho vojaka a 30. apríla1920 bol aktivovaný ako kapitán z povolania.
Štúdiá a skúšky
od decembra 1921 do 17..júla 1922 štúdium na škole École spéciale militaire de Saint-Cyrve vo Francúzsku.
Po návrate do vlasti absolvoval skúšky zo služobného jazyka, československých dejín a občianskej náuky. Skúšky si zopakoval aj v apríli 1924.
kurz pechoty pri jazdeckom pluku číslo 5 v Košiciach
od 1. októbra1925 do 30. septembra1927 – pôsobenie u peších plukov dislokovaných v Košiciach vo funkciách inštruktora a veliteľa roty ašpirantov v škole pre výchovu dôstojníkov v zálohe
od 1. októbra1930 – náčelník 1. organizačného a 4. etapného oddelenia na veliteľstve 9. divízie v Bratislave
od 1. januára1931 – preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu
Po návrate z Rumunska bol Malár pridelený do Prahy na Ministerstvo národnej obrany, kde ho zastihli aj správy o vyhlásení slovenskej autonómie.
Z dôvodu svojej pozície armádneho dôstojníka s vyššou hodnosťou a slovenským pôvodom sa aj Augustín Malár stal objektom záujmu predákov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Hlavným dôvodom bolo to, že aj počas dlhodobého pôsobenia v českom prostredí dával Malár najavo svoje proslovenské postoje a stále rozprával po slovensky. Ďalším dôvodom bolo to, že do Malára ako evanjelika boli vkladané nádeje, že pomôže prelomiť nedôveru evanjelikov v Hlinkovu gardu a Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu, čo sa napokon aj podarilo. Významným dôvodom bolo aj to, že Malárovi ako inštruktorovi na vojenskej škole pre dôstojníkov v zálohe prešlo rukami veľa nádejných veliteľských kádrov budúcej slovenskej armády.
Augustín Malár bol medzi piatimi dôstojníkmi so slovenským pôvodom pôsobiacich na Mninisterstve národnej obrany, ktorých slovenská autonómna vláda chcela mimoriadne povýšiť. Česká strana však na rokovaní konanom 1. marca1939 návrh zamietla.
Od 9.-13. septembra1938 bol Malár ako vojenský expert členom česko-slovenskej delegácie pri rokovaniach s Maďarmi o vysporiadaní maďarských územných požiadaviek.
Augustín Malár, aj napriek svojmu slovenskému vlastenectvu, stále veril myšlienke spoločného štátu. Ferdinand Čatloš ho hodnotil ako umierneného čechoslovakistu. Malárov podpis sa nachádza aj pod memorandom proti rozbitiu Česko-Slovenska, ktoré podpísalo 11 významných slovenských osobností a bývalých legionárov, napríklad gen. Rudolf Viest, Janko Jesenský, či Jozef Gregor-Tajovský, ktoré bolo 14. marca1939 doručené do Slovenského snemu. Jeho legionárska minulosť, postoje v prospech zachovania spoločného štátu sa stali dôvodom, prečo bol po rozbití Česko-slovenska Malár oslovený vedúcimi predstaviteľmi vznikajúcej tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, aby viedol slovenskú vetvu tejto organizácie.[1]
V armáde Slovenského štátu
Po vyhlásení Slovenského štátu14. marca1939 prevzal Augustín Malár v hodnosti podplukovníka od divízneho generála Ondřeja Mézla velenie nad VI.zborom so štábom v Spišskej Novej Vsi. Z pozície veliteľa zboru musel riešiť kritický pokles personálneho stavu ako na veliteľstve zboru, tak aj u jednotlivých plukov, spôsobený vynúteným odchodom vojakov a obslužného personálu českého pôvodu. Malár sa tento problém snažil riešiť oslovením českých kolegov, ktorí mali kladný vzťah k Slovensku, alebo s ním boli spojení iným spôsobom, aby zostali a pomohli pri obrane a vybudovaní armády. Na Malárov príhovor reagovalo kladne 20 českých dôstojníkov. [1][4]
Dňa 23. marca1939 v popoludňajších hodinách, keď bolo jasné, že maďarské jednotky zo strany Karpatskej Ukrajiny prenikli na územie Slovenska, dostal Malár od ministra obrany Čatloša rozkaz ku všeobecnému protiútoku za využitia všetkých dostupných síl.
Malár vyplnil rozkaz ministra len čiastočne: do protiútoku, ktorý sa začal 24. marca o 4:30 hod., nesústredil všetky svoje sily a v okolí Prešova nechal zálohy. Slovenský protiútok sa spočiatku vyvíjal dobre, ale postupne sa zastavil a takmer zmenil na katastrofu, ktorej zabránil až Malárov zásah, nový veliteľ zemplínskej skupiny a príchod obrnených automobilov a tankov. Boje boli zastavené 25. marca a 26. marca bolo podpísané prímerie. Po vojne popularita Malára stúpla a za svoje zásluhy bol povýšený na plukovníka. Naďalej ostal na východnom Slovensku a jeho VI. zbor bol v máji toho istého roku pretransformovaný na Vyššie veliteľstvo 3 (VV3).[1]
Vo vojne proti Poľsku
1. strana Hlásenia Vyššieho veliteľstva 3 vo veci mobilizácie záložníkov, Hlásenie zaslal veliteľ plk. Augustín Malár.
Dňa 29. augusta1939 bol Augustín Malár menovaný za veliteľa 3. divízie s krycím menom „Rázus“. Divízia bola súčasťou poľnej armády, zriadenej pre účasť vo vojne proti Poľsku a podriadená vyššiemu veliteľstvu „Bernolák“. Začiatkom septembra 1939 zaslal Malár z pozície veliteľa divízie na veliteľstvo Bernolák hlásenie o problémoch s malým počtom mobilizovaných brancov, ktorí sa hlásia v útvaroch spadajúcich pod Vojenské velenie 3.[5]
Malárova 3. divízia mala brániť východné Slovensko od čiary Nowy Sącz – Stará Ľubovňa až po maďarské hranice. Do svojich postavení sa jednotky 3. divízie presunuli už 26. augusta, V prvých dňoch konfliktu podnikali Malárove jednotky len prieskumné výpady na poľské územie, pri ktorých dochádzalo k častým stretom s poľskými jednotkami.
9. septembra sa Malárov štáb presunul do Medzilaboriec a 10. septembra začala jeho 3.divízia postupovať v smere Medzilaborce – Sanok. Počas postupu sa Malár prejavil veľmi iniciatívne a snažil preniknúť čo najhlbšie na poľské územie. 11. septembra bojová činnosť slovenských jednotiek ustala a zastavil sa aj postup Malárovej divízie.
Malár ostal veliť VV3 do konca roka 1939. Od januára 1940 sa stal veliteľom 1. pešej divízie v Trenčíne a onedlho aj prvým veliteľom Vysokej vojenskej školy otvorenej 16. februára1940. Súčasne sa stal aj inšpektorom všetkých vojenských škôl.
Po prekročení hraníc bol Augustín Malár veľmi bol prekvapený z vrelého prijatia, ktoré sa vojakom dostalo v ukrajinskom mestečku Drohobyč a na ďalších miestach západnej Ukrajiny.
16. júla1941 mali Malár spoločne Turancom stretnutie s gen Čatlošom. Obidvaja velitelia peších divízii navrhovali reorganizáciu slovenského kontingentu, no k tej došlo až po bitke pri Lipovci. Malár najskôr odmietol prevziať velenie nad Rýchlou divíziou a 15. augusta bol menovaný veliteľom Zaisťovacej divízie sformovanej z 2. pešej divízie. No velenie nad divíziou prevzal až 15. septembra nakoľko bol na zdravotnej dovolenke. Podľa historika Mičianka mal svoje zdravotné problémy len predstierať a jeho hlavným dôvodom bolo vyhnúť sa nasadeniu na východnom fronte. Až po dôraznom napomenutí zo strany predsedu vlády Vojtecha Tuku odcestoval na východný front a prevzal velenie divízie.
V tom čase ešte rozsiahle partizánske hnutie na okupovanom území neexistovalo, takže situácia bola pokojná a ku stretom s partizánmi nedochádzalo. Malár dôrazne naliehal, aby vojaci udržiavali dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom, čo sa napokon aj podarilo dosiahnuť. 1. novembra1941 navštívil divíziu prezident Jozef Tiso a Malár sa pripojil ku prezidentovmu sprievodu.
19. novembra1941 prijal Malár velenie nad Rýchlou divíziou. K jednotke dorazil 26. novembra a 27. novembra prevzal jej velenie. Pod jeho velením čelila divízia v nasledujúcich dňoch opakovaným sovietskym útokom. Kritický bol útok v noci z 25. – 26..decembra, keď sa Malárovi podarilo zaceliť prielom v obrane Rýchlej divízie. V tom čase sa už divízia bránila na rieke Mius.
Malár ako veliteľ často navštevoval svojich vojakov v prvej línii. Povzbudzoval ich a svojim psychologickým vplyvom udržiaval morálku jednotky na vysokej úrovni. Zaviedol aj odznak Rýchlej divízie.
Za výkony pri obranných bojoch bol Malár Ministerstvom národnej obrany s účinnosťou od 1. januára1942 povýšený do hodnosti generála II.triedy. 6. februára1942 obdržal aj Rytiersky kríž Železného kríža, ktorý udeľoval Adolf Hitler.
V septembri 1942 bol Malár vymenovaný za vojenského a leteckého atašé na slovenskom veľvyslanectve v Berlíne. Do tejto funkcie bol zaregistrovaný aj na veľvyslanectve v Budapešťi a Ríme. Naďalej zostal vo funkcii veliteľa Vysokej vojenskej školy.
Počas svojich návštev Ríma sa okrem Karola Sidora stretával s ľuďmi od spojencov a tak už v roku 1943 nadobudol presvedčenie, že porážka nacistického Nemecka je neodvratná.
V roku 1944
Na jar 1944 sa generál Malár vrátil na Slovensko a začiatkom júla 1944 prevzal velenie nad poľnou, tzv. Východoslovenskou armádou. Pravdepodobne koncom júna 1944 bol zasvätený do plánov ministra obrany Čatloša na protinemecké ozbrojené povstanie. Tajná schôdzka, ktorej sa zúčastnil aj Malár sa na MNO odohrala 1. augusta1944 a Malár na nej ponúkol Čatlošovi mjr. Lisického ako pilota kuriérneho lietadla, ktoré malo k sovietom dopraviť tzv. Čatlošovo memorandum.[1][6]
O Malára javilo záujem aj ilegálne Vojenské ústredie v Banskej Bystrici, ktorému velil pplk. gšt. Ján Golian. Stretnutie Malára a Goliana plánované na 26. augusta sa však neuskutočnilo. Na Štrbské Pleso dorazil len Malár. Golian síce preferoval Malára na funkciu povstaleckého veliteľa, avšak konečné rozhodnutie mali mať ľudia s prostredia československého exilového ministerstva obrany, ktorí zostávali voči Malárovi opatrní.
Malár sa ako veliteľ Východoslovenskej armády začal stýkať aj s predstaviteľmi odboja, predovšetkým občianskeho a demokratického. 16. augusta1944 mu člen Slovenskej národnej radyJán Ursíny v dôvernom rozhovore naznačil, že sa chystá rozsiahle ozbrojené povstanie a opýtal sa ho, či by bol ochotný sa podriadiť už určenému veliteľovi povstania. Malár súhlasil. Kontakty politikov Slovenskej národnej rady s veliteľom Východoslovenskej armády, ktoré sa konali poza chrbát Golianovho Vojenského ústredia, však vyvolávali nevôľu jeho vedenia, nakoľko zasahovali do kompetencií a zloženia ilegálneho vojenského velenia chystaného povstania.[7]
Okrem toho sa Malár stýkal aj s predstaviteľmi vznikajúcich partizánskych skupín, ktorých sa snažil presvedčiť, aby tlmili svoje aktivity. Stalo sa tak aj 29. augusta, keď sa v Livovskej Hute stretol so zástupcom štábu skupiny Alexander Nevskij.
V súvislosti so začiatkom okupácie Slovenska nemeckými jednotkami od ranných hodín 29. augusta vyslal minister obrany Čatloš na východ Slovenska špeciálne lietadlo s rozkazom, aby sa Malár okamžite dostavil do Bratislavy. Malár si večer vypočul Čatlošov prejav a do Bratislavy odletel až nasledujúci deň ráno s medzipristátim v Poprade, kde prehovoril k vojakom miestnej posádky, aby nič nepodnikali.
Po prílete do Bratislavy Malár okamžite odišiel do prezidentského paláca odkiaľ sa približne o 11:00 hod. spojil so svojím bratrancom Jánom Malárom, v tom čase veliteľom posádky v Topoľčanoch a dohováral mu, že akákoľvek ozbrojená akcia je predčasná. Svedkom týchto slov mal byť osobný tajomník prezidenta Tisa dr. Karol Murín, ktorý ich mal tlmočil nemeckému veľvyslancovi Ludinovi so slovami, že je potrebné generála Malára okamžite zatknúť.
Vo večerných hodinách vystúpil Malár v rozhlase a vojakov oslovil slovami:
„Mládenci, kamaráti!! Hovorím vám ako váš starší kamarát, úprimný priateľ váš, ako i nášho drahého Slovenska. Keď vám môžem úprimne radiť, tak volám: Stáť! Čelom späť! Pochod do materských posádok k svojim jednotkám! Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, a doposiaľ vojnovou zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť tam, kde ho nechceme mať, to je do vojnovej vravy (...) Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať? Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa.“[1][2]
Malár bol najskôr internovaný v Prešove, odtiaľ bol eskortovaný do zajateckého tábor Kaisersteinbruch a odtiaľ do pevnosti Königstein v Sasku. Nemci rozbehli vyšetrovanie jeho podielu na povstaní. Najviac mu mala uškodiť výpoveď kpt. Staněka, ktorý podrobne opísal kontakty Malára a Čatloša pri príprave povstania. Následne bol Malár presunutý do Berlína, kde ho prevzal Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti. Boli mu odobrané vyznamenania a uniforma a stal sa z neho obyčajný väzeň. Ocitol sa v spoločnosti ďalších slovenských generálov Goliana, Viesta a Jurecha. V marci 1945 sa Malár aj ďalší slovenskí generáli mali nachádzať v koncentračnom tábore Flossenbürg.
Augustín Malár bol ženatý dvakrát, Jeho prvá manželka sa volala Vlasta Kubešová. Malár sa s ňou zoznámil počas štúdií v Prahe a 29. júla1929 sa zosobášili. Ich manželstvo sa 13. februára1932 skončilo rozvodom. Jeho druhá manželka Margot (rod. Grosse) pracovala ako zubárka v Novom Meste nad Váhom. Syn Borivoj Malár (* 4. november1944 – † 25. apríl2016) v roku 1974 emigroval do Spolkovej republiky Nemecko a zmenil si meno na Claus Brust.[1][8]
Augustín Malár ovládal niekoľko jazykov. Okrem slovenčiny hovoril veľmi dobre po maďarsky, čiastočne rozprával aj francúzsky, nemecky, srbsky a rumunsky.
↑ abcdefghijklmP. JAŠEK, B, KINČOK, M.LACKO,. Slovenskí generáli 1939-1945. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Augustín Malár, s. 190-243.
↑ abVITÁKOVÁ, Alena. Oblíbený velitel. Válka extra - Vojska, Armáda Slovenského štátu 1939-1945 (Brno, Česko: Extra publishing s.r.o.), 20.leden 2016, čís. 20, s. 12-15. ISSN1805-7187.
↑MALÁR, Augustín. Osobné rozpomienky na boje s maďarskými boľševikmi na Slovensku. Zborník Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, 1936.
↑V. BYSTRICKÝ, M. MICHELA, M. SCHVARC, Jozef. Rozbitie, alebo rozpad?. [s.l.] : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola J. Bystrický: K niektorými súvislostiam vzniku a počiatkov výstavby slovenskej armády, s. 488-505.
↑Hlásenie Vyššieho veliteľstva 3 vo veci nástupu záložníkov. Dokument z archivú Vojenského historického ústavu.
↑JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend: dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. S. 136-147.
↑NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. [s.l.] : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. S. 238.
