Šoltýs (iné názvy: škultét[1], fojt[1], lokátor[2], šoltés[3]) je zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce na základe nemeckého a valašského práva. Pri kolonizácii podľa valašského práva sa nazýval tiež kenéz.[4]
Na základe písomnej zmluvy so zemepánom získal šoltýs na založenie novej alebo osídlenie starej, spustnutej osady výsady, ktoré mu zabezpečovali výhodné majetkové pomery a dedičné richtárstvo s určitou súdnou a správnou právomocou. Pozýval osadníkov, rozdeľoval pôdu a bol výkonnou zložkou medzi zemepánom a poddanými. Od konca 17. storočia sa pojmom šoltýs označoval aj richtár, ktorý nemal nijaké výsady.[4]
„Šoltýz (…) bol podnikateľ kolonizácie, ktorý so zemepánom uzavrel zmluvu, že zaľudní určité pusté, neobývané, ináč však na obrábanie vhodné územie. Tento zakladateľ dedín, akýsi kolonizačný agent (…) neskoršie dostal aj šľachtické práva, dohodol sa vopred so zemepánom o hraniciach prepusteného územia a o právach i povinnostiach tak svojich vlastných, ako i nových kolonistov. Pre splnenie dohody hľadal potom spoločníkov. Zbieral pre nové dielo doma i v zahraničí takých ľudí, ktorí mali slobodu sťahovania. Keď ich zozbieral, začal so stavbou dediny na vyznačenom mieste. Rozparceloval chotár a vymeral miesto pre novú obec. Časť pozemkov pripadla jemu, časť ostala na stavbu kostola a fary. Pretože zo začiatku obrábanie zeme šlo ťažko, nová obec bola po istý čas oslobodená od platenia akéhokoľvek nájmu. Po uplynutí tohto času kolonisti platili zemepánovi nájom (census), zmluvne natrvalo stanovený. Funkcia šoltýsa prechádzala v rodine zakladateľa z otca na syna a bola takým vzácnym právom, že sa dala aj za peniaze predať.“[5]
Po urbárskej regulácii za Márie Terézie inštitúcia šoltýstva úplne zanikla.[4]
Etymológia
Slovo šoltýs pochádza z nemeckého Schultheiß (v strednej hornej nemčine „rozkazovač k vyrovnaniu podlžnosti“ < Schuld - podlžnosť, dlhované plnenie + heißen - rozkázať, vyzvať, primäť) a označovalo súdno-výkonné právomoci šoltýsa. V slovenskej, nemeckej alebo latinskej podobe je základom mnohých priezvisk - Šoltýs, Šoltis, Šoltés, Šulc, Schulz(e), Škultéty, Škult a pod..
Referencie
Ďalšia literatúra
- Schultheiß. In: Lexikon des Mittelalters. Bd. 7. Planudes – Stadt (Rus'). Stuttgart; Weimar : J. B. Metzler, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 1591 – 1592.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šoltýs
