Nicolae Ceaușescu a jeho žena Elena Ceauşescu s Čouom počas ich návštevy v Číne v júni 1971
Čou En-laj (čín.周恩來, pchin-jin: Zhōu Ēnlái; * 5. marec1898, Chuaj-an, Ťiang-su, Čína – † 8. január1976, Peking) bol čínskyštátnik, diplomat a revolucionár. Bol prvým premiérom Čínskej ľudovej republiky (1949 – 1976). Slúžil pod predsedom Mao Ce-tungom a pomohol komunistickej skupine upevniť moc. Neskôr sa podieľal aj na posilnení kontroly nad Čínou a na rozvinutí čínskej ekonomiky. V najvyšších funkciách ostal aj po reorganizácii vládnych orgánov v roku 1954 ako predseda vlády až do svojej smrti. Bol tiež ministrom zahraničných vecí (1949 – 1958) a podpredsedom Komunistickej strany Číny (1956 – 1969).[1] Keď sa Maovo zdravie začalo zhoršovať v rokoch 1971 a 1972, a po smrti Lin Piaa, bol Čou zvolený 10. februárovým ústredným výborom v roku 1973 na uvoľnené miesto prvého podpredsedu komunistickej strany, a bol tak označený ako Maov nástupca (zanedlho ale umrel).
Čou počas kultúrnej revolúcie prežil čistky najvyšších predstaviteľov. Zatiaľ čo Mao väčšinu svojich neskorších rokov venoval politickému boju a ideologickej práci, Čou bol jednou z hlavných hybných síl štátnych záležitostí po väčšinu trvania kultúrnej revolúcie. Jeho pokusy o zmiernenie škôd páchaných Červenými gardami, a jeho úsilie chrániť ostatných pred ich hnevom, ho urobili populárnym a váženým v neskorších fázach kultúrnej revolúcie.
Život
Mladosť
Čou En-laj sa narodil v Chuaj-ane, v provincii Ťiang-su dňa 5. marca 1898, ako prvorodený syn rodiny Čou. Jeho rodná matka Wan zomrela v roku 1907, keď mal 9 rokov, a jeho adoptívna matka Čchen v roku 1908, keď mal 10 rokov.[2] Čou En-laj mal iba rok, keď sa jeho otec, slušne platený cisársky úradník, zapojil do tzv. povstania boxerov. To zúrilo od jesene 1899 do leta 1901 len preto, aby sa Čína zbavila „morských diablov“. Ako diabli boli v kvetnatej čínskej reči pritom myslení európski okupanti. Povstalcom sa však nedarilo a svetové veľmoci boxerov (hovorilo sa im tak kvôli symbolu zaťatej päste) postupne zničili. Čou En-lajov otec bol dokonca zmrzačený. Keď navyše zomrela Čou En-lajova matka, bol Čou takmer odsúdený na to, aby sa ako detská pracovná sila zapojil do práce na poli či v bani. Na jeho šťastie založil Čang Po-ling v severočínskom Tchien-ťine školu pre mimoriadne nadané deti z celého cisárstva a Čou bol na túto školu, v ktorej ako vychovávateľ krátko pôsobil aj Čankajšek, vyslaný.
Vzdelanie
V roku 1913 bol Čouov strýko prevedený do Tchian-ťinu, kde Čou vstúpil na slávnu strednú školu Nan-kchaj. Čou sa stal aktivistom na plný úväzok. Jeho politické aktivity sa naďalej rozširovali a on a niekoľko ďalších študentov sa dohodli na založení „Spoločnosti prebudenia“, malej skupiny, ktorá mala nie viac ako 25 členov.[2] Pri vysvetľovaní cieľov a účelu „Spoločnosti prebudení“ Čou vyhlásil, že „čokoľvek, čo je nezlučiteľné s pokrokom v súčasnej dobe, ako je militarizmus, buržoázia, vládcovia strán, byrokrati, nerovnosť mužov a žien, zastarané myšlienky, zastarané morálky, stará etika, by malo byť zrušené, alebo reformované“ a potvrdil, že účelom Spoločnosti bolo šíriť toto povedomie medzi čínskym ľudom.[3]
Historici sa nezhodujú ohľadom jeho účasti na Májovom hnutí (4. jún 1919). „Oficiálna“ čínska biografia Čoua uvádza, že bol vodcom študentských protestov v Tchien-ťine, ale mnoho historikov sa domnieva, že je nepravdepodobné, že by sa Čou vôbec zúčastnil, pretože chýbajú priame dôkazy medzi zachovanými záznamami z tohto obdobia.[3]
Stranícka kariéra
V Číne panoval v 20. rokoch 20. storočia opatrný optimizmus. Vládla v nej všeľudová národná strana Kuomintang, zosobnená prezidentom Sunjatsenom. Ten v roku 1924 privítal späť aj mladých krajanov, ktorých pred rokmi vyslal na skúsenú do Európy. Čouovi osobne potriasol pravicou a zakrátko ho menoval náčelníkom politického oddelenia Vojenskej akadémie Chuang-pchu v juhočínskom Kantone. Sunjatsen, ktorý názorovo stál skôr naľavo, nemal problém s tým, aby sa 26-ročný Čou stal tajomníkom výboru Komunistickej strany Číny. Rýchlym postupom si však mladý muž urobil nepriateľa na život a na smrť z kľúčového Sunjatsenovho spolupracovníka generálaČankajška. Roku 1934 sa Čou zúčastnil dlhého pochodu spolu s Mao Ce-tungom a Teng Siao-pchingom.[4] Roku 1936 sa zapojil do vojny proti Japonsku, ktoré postupne začalo ovládať celé Tichomorie. Po skončení druhej svetovej vojny sa roku 1946 stal predsedom delegácie strany.
Vrchol
Keď bolo v roku 1945 zničené japonské nebezpečenstvo, rozhorela sa v Číne nanovo občianska vojna. Po štyroch rokoch bojov komunisti výdatne podporovaní Moskvou obsadili celú krajinu a 1. októbra1949 vyhlásili Čínsku ľudovú republiku. Mao sa stal hlavou štátu a Čou získal funkciu predsedu vlády a ministra zahraničných vecí (do roku 1958). Ako minister zahraničia podpísal roku 1950 zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci so ZSSR a s indickým politikom Džaváharlálom Néhrúom podpísal roku 1954 zmluvu, známu ako Panča šíla. V roku 1958 začal Mao Ce-tungVeľký skok vpred, ktorého cieľom bolo zvýšiť úroveň produkcie Číny v priemysle a poľnohospodárstve pomocou nerealistických cieľov. Čou počas skoku udržal svoju pozíciu a bol popísaný minimálne jedným historikom ako „pôrodná asistentka“ Veľkého skoku vpred,[5] ktorá premieňa Maovu teóriu na realitu v procese spôsobujúcom milióny úmrtí. Roku 1966 rešpektoval kultúrnu revolúciu, hoci ju nikdy aktívne nepodporoval. Neskôr ale tiež pripravil a zorganizoval historicky prvú návštevu prezidenta USA v Číne. Vo februári 1972 sa počas nej Richard Nixon (1913 – 1994) nechal okrem iného presvedčiť, aby prehodnotil svoj postoj k vojne vo Vietname (1964 – 1975). Rok po tom, čo Nixon rokoval s Čou En-lajom, opustili zničenú ázijskú krajinu posledné americké jednotky.
Čou bol v roku 1974 hospitalizovaný pre nález rakoviny močového mechúra. S vedomím, že umiera, sa rozhodol svojej krajine venovať celistvejší pohľad na rakovinu. Inicioval teda jeden z najväčších a najdôkladnejších vedeckých výskumov v histórii. Zhruba 650 000 vedcov zapisovalo schémy úmrtnosti niekoľkých typov rakoviny v rokoch 1973 až 1975.
Čou však nezostal politicky nečinným, úrad premiéra viedol z nemocnice. Zomrel ráno 8. januára 1976, osem mesiacov pred Mao Ce-tungom a mnoho rokov pred dokončením tohto výskumu.
Po Čouovej smrti Mao nevydal žiadne vyhlásenie, v ktorom by uznal jeho úspechy[6] a dokonca zakázal nosiť čierne smútočné pásky. Či by sa Mao zúčastnil, alebo nie, Čouovho pohrebu, ktorý sa konal vo Veľkej sieni ľudu, zostáva otázkou, pretože Mao sám bol v tom čase v zlom zdravotnom stave. Poslal však na pohreb veniec.[7]
Čouovo telo bolo spopolnené a popol bol rozptýlený z lietadla, tak ako si to Čou prial.
Mnoho štátov vnímalo Čouovu smrť ako veľkú stratu, po jeho smrti bolo organizovaných niekoľko protestov. Vzišli z toho aj Udalosti 5. apríla, historická paralela k Hnutiu 4. mája. Demonštrácia bola potlačená a Teng Siao-pching bol už druhýkrát zbavený moci.[4]
Referencie
↑OBUCHOVÁ, Ľubica. Číňané 21. století: dějiny, tradice, obchod.. Praha : Academia, 1999. 287 s. ISBN 80-200-0641-9.
↑ abLEE, Chae-Jin. Zhou Enlai : the early years. Stanford : Stanford University Press, 1994. 241 s. ISBN 0-8047-2302-8.
↑ abBARNOUIN, Barbara. Zhou Enlai: a political life. Hong Kong : Chinese University Press, 2006. 397 s. ISBN 962-996-244-6.
↑ abFAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9.
↑DIKÖTTER, Frank. Mao's great famine: the history of China's most devastating catastrophe, 1958-62. London : Bloomsbury, 2010. 420 s. ISBN 978-0-7475-9508-3.
↑SPENCE, Jonathan. The search for modern China. New York : W.W.Norton, 1999. 728 s. ISBN 0-393-97351-4.
↑SHORT, Philip. Mao: A Life. London : Hodder & Stoughton, 1999. 782 s. ISBN 0-340-60624-X.
..jpg)
