Vlasta Winkelhöferová (* 15. január 1932, Praha – † 22. marec 2022[1]) bola česká japanologička, spisovateľka a prekladateľka.[3]
Po absolvovaní odboru japanológia-koreanistika na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v roku 1955 tu pôsobila najskôr ako asistenka, neskôr ako odborná asistentka so zameraním na modernú japonskú literatúru, moderný jazyk a folklór. V období normalizácie nútene odišla. Uplatnenie našla v Orientálnom oddelení Štátnej jazykovej školy v Prahe.[4][1]
Spolu s Libušou Boháčkovou je spoluautorkou prvých českých dejín japonskej kultúry: Vějíř a meč – Kapitoly z dějin japonské kultury (vydané v roku 1987) a s Miroslavom Novákom dejín modernej japonskej literatúry, Japonská literatura od roku 1868.[1] Do češtiny preložila tvorbu autorov ako: K. Abe, Džun’ičiró Tanizaki, Jasunari Kawabata, Kenzaburó Óe, Jukio Mišima, N. Šiga, O. Dazai, Dž. Kinošita, Haruo Umezaki, T. Takeda. S manželom Janom Winkelhöferom napísala po pobytoch v Japonsku v 60. rokoch cestopis Sto pohledů na Japonsko.[1] Manžel Jan Winkelhöfer bol po roku 1989 veľvyslancom Česka v Japonsku.[2]
Vlasta Winkelhöferová bola členkou nasledujúcich združení: European Association for Japanese Studies, Českej orientalistickej spoločnosti, Obce prekladateľov a Obce spisovateľov. Bola tiež členkou poradného zboru (Rady) organizácie The Asiatic Society of Japan.[5]
Za svoju knihu Dějiny odívání – Japonsko bola v roku 1999 vyznamenaná Hlávkovou cenou. V roku 2012 jej bola udelený Rád vychádzejúceho slnka so zlatými lúčmi a rozetou, čo je druhé najvyššie vyznamenanie Japonska udelované cudzincom.[6] V roku 2013 získala striebornú pamätnú medailu Senátu.[2]