V rokoch 1969 – 1976 študoval na Cyrilometodějskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach. Na kňaza ho vysvätil 26. júna1976 v Prahe banskobystrický biskup Jozef Feranec[1]. V roku 1977 podpísal Chartu 77 a o rok neskôr bol jedným zo 17 zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu a od 22. mája do 22. decembra 1979 bez súdu väznený (obvinený z rozvracania republiky). V rokoch 1980 – 1989 pracoval ako kurič a zememeračský figurant, zároveň však pôsobil tajne ako kňaz a podieľal sa na tvorbe katolíckeho samizdatu. Rok bol hovorcom Charty 77 (13. januára 1981 – 7. januára 1982). Od roku 1988 bol členom Československého helsinského výboru.
Verejne známym sa stal počas zamatovej revolúcie v roku 1989, kedy moderoval veľké ľudové zhromaždenia, napríklad zhromaždenie trištvrte milióna ľudí na Letenskej pláni 25. novembra či niekoľko zhromaždení na Václavskom námestí. Bol spoluzakladateľom a prvým hovorcom Občianskeho fóra.
V rokoch 1990 – 1996 pôsobil ako kňaz v Prahe, 1. decembra 1996 bol menovaný za kanonika Metropolitnej kapituly u sv. Víta, 3. decembra ho pápežJán Pavol II. menoval za titulárneho biskupa marcelliánskeho a pomocného biskupa pražského. Vysvätený bol 11. januára 1997. Jeho biskupské heslo znie Pokora a pravda.
Okrem práce v Cirkvi tiež cestuje do krajín, v ktorých sa vyskytujú politickí väzni. Navštevuje ich rodiny a snaží sa ich psychicky podporiť. Spisuje petície a nenásilnou formou bojuje proti tamojším režimom. S týmto cieľom navštívil Bielorusko, Moldavsko, Kubu, Čínu, Sudán a Irán.
Roku 1998 mu bol prepožičaný Rád T.G. Masaryka III. triedy, je aj nositeľom Čestnej medaily Tomáša Garrigua Masaryka za vernosť jeho odkazu (14. septembra 1997). Dňa 8. marca 2012 sa stal prvým laureátom Ceny Arnošta Lustiga. Roku 2024 mu slovenská prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. stupňa za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českom a SR.[2]
Literatúra
Čelákovický farár Richard Scheuch, Václav Malý a Michael Slavík v Přerove nad Labem
HANUŠ, Jiří. Malý slovník osobností českého katolicismu 20. století s antologií textů. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2005. 308 s. ISBN 80-7325-029-2.
Kdo je kdo : 91/92 : Česká republika, federální orgány ČSFR. Díl 1, A–M. [s.l.] : Kdo je kdo, 1991. 636 s. ISBN 80-901103-0-4. S. 573.
Kdo je kdo = Who is who : osobnosti české současnosti : 5000 životopisů / (Michael Třeštík editor). 5. vyd. Praha : Agentura Kdo je kdo, 2005. 775 s. ISBN 80-902586-9-7. S. 397.
Osobnosti - Česko : Ottův slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. 823 s. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 432.
TOMEŠ, Josef, a kol. Český biografický slovník XX. století : II. díl : K–P. Praha ; Litomyšl : Paseka ; Petr Meissner, 1999. ISBN 80-7185-246-5. S. 326.
