Okres Svidník je okres v Prešovskom kraji na Slovensku. Má rozlohu 549,78 km², žije tu 31 183 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 57 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2023). Správne sídlo okresu je mesto Svidník.
Geografická charakteristika
Poloha
Okres Svidník má rozlohu 549,84 km². Nachádza sa v severovýchodnej časti Slovenska, v Prešovskom kraji, kde sa rozprestiera na území Nízkych Beskýd s 2 celkami Ondavskou a Laboreckou vrchovinou, ktoré podmieňujú rozmanitosť prírodných podmienok a svojimi vlastnosťami determinujú využitie a rozvoj regiónu.
Jeho územie je pretiahnuté v smere sever – juh, pričom severná časť územia je niekoľkonásobne širšia ako južná. Severnú hranicu okresu Svidník tvorí štátna hranica s Poľskom.
Susedí s okresmi Prešov, Vranov nad Topľou, Bardejov a Stropkov. Svidnícky okres má významný prírodný potenciál.
Od 16. storočia autochtónni obyvatelia, ktorí mali určité privilégia klesli na úroveň domáceho poddaného ľudu, čo dosvedčujú aj urbáre. Šoltýs a poddaní v rusínskych dedinách platili ročne od celej usadlosti jeden Zlatý florén a 25 denárov. Šoltýs bol dedičným richtárom. Musel odovzdávať šesť oviec, gazdovia z 20oviec jednu (valašský dvadsiatok), z jahniat a brava desiatok, na Vianoce syr, alebo oštiepok a popruh na sedlo. Šoltýs odovzdával aj zajace a jastraba, prípadne ovcu. Poddaní museli voziť drevo na pílu a vykonávať roboty bez záprahu.
Na konci tohto zložitého procesu boli drasticky obmedzené výsady šoltýsom a poddaných v rusínskych dedinách a nastalo tak prelínanie a splývanie pôvodného domáceho zvykového práva a nemeckého modifikovaného dedinského práva s valašským po obidvoch stranách karpatského oblúka. Karpaty boli takto nielen prirodzenou hranicou deliacou dva štáty – Uhorsko a Poľsko, ale zároveň spájali a formovali svojráznosť rusínskeho obyvateľstva, sústredeného na ich predhoriach.
Postupne splývalo aj zamestnanie obyvateľstva. Popri chove oviec, dobytkárstve, love, drobných remeslách a drevorubačstve bolo poľnohospodárstvo hlavným zamestnaním prevažnej väčšiny miestneho obyvateľstva po celý stredovek, ba až do polovice nášho storočia. Toto determinovalo zvyky, obyčaje, bývanie a sídelnú kultúru tamojšieho ľudu bez rozdielu národnosti alebo vyznania.
V severnej časti dnešného okresu, v hornom Šariši, uskutočňovalo sa osídľovanie na valašskom práve hlavne prostredníctvom rusínskeho obyvateľstva. Písomne je doložené takisto začiatkom druhej polovice 14. storočia, keď Cudarovci z Makovice začali intenzívnejšie osídľovať toto územie.
Vtedy vznikol Svidník, centrum dnešného okresu, ba jeho vznik sa kladie pred 13. storočie. Roku 1434 sa vo Svidníku písomne dokladá valašský (rusínsky) šoltýs Hencza a Šimon a z roku 1478 pochádza údaj o pravoslávnom „baytkovi“ farárovi vo Svidníku. Bagyko de Svidník a bagko (skomolene báťuško, báťko), ako vtedy nazývali pravoslávnych farárov, popov. Svidník nebol v roku 1427 zdanený.[4]
Tieto údaje svedčia o tom, že začiatky Svidníka predsa siahajú do polovice 14. storočia, a to v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve s nemeckým lokátorom. Pravda mohlo tu ísť aj o prelínanie dvoch právnych systémov. V 15. a 16. storočí patrili oba Svidníky k dedinám s výlučne rusínskym obyvateľstvom. (Štátny okresný arhív v Bardejove: Fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 2039).
Od druhej polovice 15. storočia sa používal názov Vyšný Svidník pre dedinu na pravom brehu a Nižný Svidník pre dedinu na ľavom brehu Ladomirky. Koncom 16. storočia pôsobil už vo Vyšnom Svidníku richtár, pretože makovickí zemepáni odkúpili šoltýstvo a mlyn. Nižný Svidník bol väčšou dedinou ako Vyšný Svidník. Tunajší šoltýs mal aj mlyn a pílu. Začiatkom 17. storočia sa tu uvádza deväť sedliackych domov, obydlie šoltýsa, kostol, fara, materské hospodárske stavby a kaštieľ.
V polovici 18. storočia vzrastá význam Svidníka, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. jeho majetky vlastnili vtedy Erdődyovci a Sirmaiovci, ktorí sa k nim dostali deľbou medzi zainteresovanými makovickými feudálmi. Svidník bol aj sídlom slúžnovského okresu.
Osídľovanie na valašskom práve v druhej polovici 15. storočia zhustilo sídliskovú štruktúru a vytvorili sa ďalšie sídliskové jednotky, existujúce v podstate dodnes.
V listine pre šľachticov z Rozhanoviec sa v roku 1470 uvádza viacero nových, dovtedy nikde nespomínaných osád, konštituovaných výlučne na valašskom práve. Ich obyvateľstvo súdne podliehalo valašskému vojvodovi panstva so sídlom v Mestisku. Ten bol pravdepodobne v stredoveku jediným valašským vojvodom na území celého panstva Makovica.
V druhej polovici 15. storočia vznikla Oľšavka a Pstriná. Ďalšie osady, ktoré vtedy vznikali, však neskôr zanikli, pravdepodobne po dobu vpádov poľských vojsk do pohraničia koncom 15. storočia.
Osídľovanie na valašskom práve pokračovalo aj koncom 14. a v prvej polovici 15. storočia, keď po šľachticoch z Rozhanoviec vlastnil makovické domínium od roku 1494 sliezsky šľachtic Schelleberg a neskôr Imrich z Perína. Konsolidáciu tohto spustošeného panstva dokladá donácia z roku 1506. Odvtedy do polovice 16. storčia vznikli Hrabovčík, Hunkovce, Kapišová a Nižný Komárnik, ktorý neskôr spustol. Roku 1559 sa stal vlastníkom panstva Gašpar Šeredy. Štatutačná listina uvádza pritom ďalšie nové dediny: Nižná Jedľová, Svidnička, Nižný Mirošov, Jedlinka, Šemetkovce, Šarišský Štiavnik, Brezovka a Suchá.[5]
V zachovanom historickom dokumente písanom po maďarský od šľachtica-protestanta Juraja Rákociho (išpana-župana Boršodu) z 28. marca roku 1623, je správa, že tento šľachtic obnovil dávne privilégium (zvyšky dávneho Valašského práva), aby duchovný otec Alexander, kňaz zo Šemetkoviec bol uvoľnený z akejkoľvek roboty na panskom, t. j. z roboty, akú museli vykonávať iní poddaní a namiesto prace mal platiť ročne daň 10 florénov.
Vznikom spomínaných osád pred rokom 1618 sa proces osídľovania zavŕšil. Celé toto územie sa definitívne zaľudnilo a sídelná štruktúra sa natrvalo stabilizovala.
Antropologické hľadisko
Stredoveké úradné dokumenty nazývajú novousadzované obyvateľstvo výrazom Ruthenian (plur. Rutheni). Termín Ruthenian je latinským demonymom vzťahujúcim sa v dobových západných písomnostiach na obyvateľstvo východnej Európy, t.j. predovšetkým na obyvateľstvo Kyjevskej Rusi; druhotne, sensu lato na označovanie iných, aj neslovanských etník (napr. Balti).
Karantánsky barón Sigismund von Herberstein (1486-1566) prináša nespochybniteľné svedectvo o etnickej podstate stredovekého ľudu známeho pod označením Rutheni v období, ktoré niekoľkými storočiami predchádza vznik novodobých východoeurópskych etník, akými sú súčasní Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni. Diplomat po návrate z dvoch misií vo východnej Európe (v r. 1517 a 1526), vo svojom diele zverejnenom v roku 1549, objasnil podstatu demonyma Ruthenian. Barón Herberstein v publikácii explicitne uvádza, že obyvateľstvo v západnom svete označované termínom Rutheni, samo seba pomenúva výrazom Russi. Herbersteinove písomnosti, z logiského hľadiska neobsahujú žiadnu zmienku o Bielorusoch, Ukrajincoch, ani Rusínoch.
Berúc do úvahy nevyvrátiteľné Herbersteinovo zistenie, stredoveký demonym Ruthenian nemožno za žiadnych okolností interpretovať uplatňovaním etnonyma Rusín. Napriek tomu, prekladanie historického latinského termínu Ruthenian termínom Rusín je v súčasnosti všeobecne rozšíreným, nacionalisticky a politicky motivovaným trendom, ktorý je v rozpore s historickou skutočnosťou.
Od poddanstva po 20. storočie
Poddanské povinnosti a neutešené sociálne pomery ťažko doliehali na obyvateľstvo. Vyvolávalo to nespokojnosť a odpor poddaných vyjadrovaný rôznymi spôsobmi. Časté boli priame sťažnosti zemepanskej vrchnosti. Najrozšírenejšou formou boja poddanského obyvateľstva proti stupňujúcemu sa útlaku boli úteky z pôdy, čím sa dediny až drasticky vyľudňovali, ďalej odmietanie povinností, násilné privlastňovanie si panskej pôdy, lesa alebo úrody, krádeže, priame fyzické útoky alebo revolty. V roku 1457 – v bratríckom období – vznikali väčšie nepokoje.
Nemalá časť poddaných sa grupovala do zbojníckych družín. Koncom 15. storočia pôsobila v okolí Svidníka zbojnícka družina Fedora Hlavathu. Členmi veľkej protifeudálnej zbojníckej družiny Bajusa a Čupku v polovici 17. storočia boli aj poddaní z Cerniny, Komárnika a Orlíka. Táto družina pôsobila aj na poľskom území, podobne ako družina Andreja Savku a Petra Pončáka-Hudáka. Začiatkom 18. storočia prichádzajú zbojnícke družiny zo Zakarpatska (Beca, Pyňata, Pysklyvyj) podnietené protihabsburským povstanímFrantiška Rákociho II. Nepokoje a povstania v 17. a 18. storočí viedli k vyľudňovaniu pohraničného vidieka.
Koncom 18. storočia sa majiteľom Svidníka a okolitých dedín stal zemepán Sirmai, ktorý tu dal v roku 1795 vybudovať kaštieľ (dnes sídlo Galérie Dezidera Millyho Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku).
Kultúrne pomery na území Svidníckeho okresu boli ovplyvňované východnými tradíciami, ktorých korene siahajú až do veľkomoravských čias. Tunajší kultúrny vývin sa sformoval najmä pod cirkevným vplyvom z Ukrajiny a Ruska.
Je to vidieť z intenzívneho dovozu bohoslužobných kníh z Kyjeva a Haliče, písaných v staroslovienčine. Tie sa neskôr prepisovali v kláštoroch, napríklad v gréckokatolíckom (pôvodne pravoslávnom) monastieri na Bukovej hore vo Veľkom Bukovci (dnes Bukovec, okr. Stropkov). Tu bola kláštorná škola pre prípravu kantorov-učiteľov a bohatá knižnica, ktorá bola neskôr zničená. Na jej zničení sa podieľali rody Drugethovcov z Humenného, ktorých príslušníci boli vyznávačmi latinského obradu. Súčasné sa šíri ikonopisectvo. Jeho zachované pamiatky patria dodnes ku klenotom európskeho umenia.
Rodina Drugethovcov veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 na absburskom sneme „Cuius regio, talis religio“, (koho moc, toho i náboženstvo). 13-ročný Juraj IV. Drugeth na svoje meniny, za účasti svojej matky Anny Jakušičovej – Drugethovej (Anna/Katalin Jakussith de Orbova) a jágerského latinského biskupa Juraja Jakušiča de Orbanov zorganizovali v roku 1646 podpísanie Užhorodskej unie, kde 63 pravoslávnych farností vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastiera a prešlo pod jurisdikciu rímskeho pápeža. Hlavnou príčinou tejto konfesionálnej zrady pravoslávnych duchovných bolo nadobudnutie ekonomických výhod.
Bodružalská cerkov na pohľadniciCerkov z Ladomirovej
Ikony zo 17. a 19. storočia sú vyhľadávanými exponátmi na výstavách umenia po celom svete. Zachované drevené chrámy - „cerkvi“ boli v roku 1968 zaradené do súboru národných kultúrnych pamiatok. Ide o jedenásť ľudových drevených stavieb sakrálneho typu a ľudových galérií v prírode pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Nachádzajú sa v pohraničnom pásme: Bodružal z roku 1658, Ladomírová z roku 1742, Dobroslava z roku 1755, Miroľa z roku 1770, Príkra z roku 1777, Hunkovce koniec 18. storočia, Šemetkovce z roku 1752, Korejovce z roku 1761 a Nižný Komárnik z roku 1938, Krajné Čierno z konca 18. storočia. V roku 1986 bola do svidníckeho skanzenu prevezená cerkva z Novej Polianky, ktorá bola postavená v roku 1766. Od 8. júla do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO sú zapísané cerkvi z Bodružala a Ladomirovej.
Hoci v minulosti išlo o príslovečne kultúrne nevyvinutú oblasť, predsa existujú správy o existencii školstva. Roku 1515 sa v Stropkove spomína mestská latinská cirkevná škola. V 16. storočí sa nachádzali cirkevné školy spravidla v sídlach fár východného a latinského obradu Vyšnom a Nižnom Komárniku, Bodružali, Príkrej, Miroli, Šarbove, Krajnej Bystrej, Krajnej Porúbke, Pstrine, Radome. Roku 1611 sa spomína škola vo Svidníku s učiteľom I. Zápotockým. Z roku 1732 pochádzajú údaje o školách v Korunkovej z okresu Stropkov. Koncom 19. storočia sa počet škôl v obciach rozširuje, ale stupňujú sa maďarizačné tendencie.
Po vzniku Česko-Slovenskej republiky bola v roku 1932 vo Svidníku otvorená štátna meštianska škola. Vtedy existovala v každej obci štátna alebo cirkevná ľudová škola s vyučovacím jazykom slovenským, respektíve rusínskym nárečím (tzv. ruské školy), v ktorých vyučovali učitelia z Podkarpatskej Rusi a Haliče. Vyvíjali veľmi aktívnu kultúrno-osvetovú prácu. Zakladali sa spevácke zbory a ochotnícke divadelné súbory. Roku 1934 premietali vo Svidníku filmy, organizovali vychádzky do okolia a rôzne oslavy.
Zemepisná poloha okresu v pohraničnom pásme predurčovala jeho obyvateľstvo na to, aby sa neraz ocitlo vo víre „zlomových „ udalostí. Väčšinou pokojný Dukliansky priesmyk, slúžiaci povozom kupcov a obchodníkov iba ako obchodný tranzit, ukazoval občas svoju odvrátenú tvár. Po jeho cestách hrmeli vojenské vozy so zbraňami a vojskom. Nie je div, že už Jozef II. tu nariadil vybudovať „Jozefínku“ – vojenskú cestu.
A tak na jar 1799 prechádzali Duklianskym priesmykom a Svidníkom vojaci ruského vojenského zboru, pochodujúceho cez východné Slovensko do Severného Talianska pod vedením generála G. L. Rebindera. V marci 1800 prechádzali Svidníkom a Duklou k hraniciam Ruska kozáci pod velením Ivana Morozinského, ktorí tvorili súčasť Suvorovho vojska. Pamätná tabuľa s reliéfom na budove Okresného výboru vo Svidníku zas pripomína, že v januári 1806 prechádzal cez Svidník smerom na Duklu slávny ruský vojvodca Michail I. Kutuzov.
V decembri 1848 prenikol rakúsky podmaršal F. H. Schlick so svojím vojskom cez Dukliansky priesmyk na Slovensko. V marci 1849 prechádzal cez Stropkov, Svidník a Duklu so svojou armádou podmaršal Vogla, v polovici júna 1849 zas opačným smerom – cez Dukliansky priesmyk, Svidník a Stropkov – na Košice vojská ruského arcikniežaťa Konštantína, ktoré potom pri Világoši porazili maďarskú revolúciu.
19. storočie bolo voči miestnemu obyvateľstvu naozaj kruté. Po neúrodných rokoch 1830 – 1831 vypukla vo Svidníku a okolí cholera, trvajúca poldruha roka. Vyžiadala si nemálo obetí, podobne aj v mimoriadne hladovom roku 1852.
V dôsledku veľmi nepriaznivých hospodárskych a sociálnych pomerov, stupňujúceho sa maďarizačného útlaku a narastajúcej preľudnenosti vidieka začalo sa v poslednej tretine 19. storočia hromadné vysťahovalectvo na Dolnú zem, ale i do zámoria. Vysťahovalectvo síce negatívne ovplyvnilo ďalší život mnohých obyvateľov, malo však aj svoje pozitívne stránky. Čiastočne zmiernilo neutešenú hospodársku situáciu a pomohlo kultúrnemu uvedomovaniu aj doma. I keď časť vysťahovalcov zostala v cudzine natrvalo, mnohí sa vrátili domov spravidla z kultúrne vyspelejšieho prostredia a pozitívne ovplyvňovali zmýšľanie tunajšieho ľudu.
Aj po 100 rokoch sú v bodružalskom chotári, v lesnom poraste nad Koprimným zreteľné stopy po zákopoch.
Takého pomery pretrvali až do prvej svetovej vojny a tá ich ešte zhoršila. V septembri 1914 Dukliansky priesmyk prekročili bojové jednotky ruských vojsk. V Nízkych Beskydách a Východných Karpatoch vôbec prebiehali ťažké, zničujúce boje, kde neraz sa ocitol muž proti mužovi. Výrazne sa tu prejavilo slovanské cítenie obyvateľstva a sympatie voči bojujúcim vojakom 8. ruskej armády generála A. A. Brusilova. Situácia sa ešte zhoršila, keď v Stropkove vypukol medzi rakúsko-uhorskými vojakmi zničujúci mor. Ustupujúce jednotky cisársko-kráľovskej armády Františka Jozefa I. podpálili Svidník. V okolí Svidníka, na Čiernej hore sú dodnes zreteľné stopy ťažkých bojov z rokov 1914.
Po skončení prvej svetovej vojny a po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniklo Česko-Slovensko, ktoré s veľkou úľavou privítalo obyvateľstvo regiónu. Obyvatelia sa začali politicky aktivizovať. Do čela politického hnutia vstúpil miestny učiteľ Ivan Polyvka, ktorý bol vedúcim predstaviteľom okresnej národnej rady. V decembri 1918 do Svidníka prišli vojaci Československej republiky. V roku 1920 bol za senátora zvolený Juraj Lažo zo Svidníka spolu s Andrejom Vaňugom, spoluzakladateľom potravinového družstva Svätá trojica vo Svidníku. Do roku 1924 to bol jediný zástupca Rusínov v zákonodarnom zbore. Andrej Vaňuga bol za Rakúsko-Uhorska väznený za panslavistické názory. Od roku 1922 bol spoluzakladateľom a propagátorom pravoslávneho hnutia. Ako tlačiar a vydavateľ mal hlavný podiel na vzniku a prevádzke cirkevnej tlačiarne vo Svidníku a neskôr v Ladomirovej.
V roku 1932 boli organizované v okrese hladové pochody nezamestnaných a maloroľníkov. 11. mája 1932 usporiadali demonštráciu maloroľníci v obci Mlynárovce. Z tejto demonštrácie bola vyslaná deputácia v ktorej boli sformované požiadavky roľníkov a predložené na obvodný notársky úrad do Hrabovčíka. Podobné demoštrácie sa konali v Miroli, Kožuchovciach, Krajnej Poľane, Pstrine a Mestisku. V priebehu roka sa do hnutia zapojilo v okrese deväť obcí. Požadovali zníženie daňového bremena, zastavenie exekúcií a vytvorenie nových pracovných príležitostí. V rokoch 1933 – 1938 boli protestné akcie na pílach v krajnej Poľane, a Kapišove. Nová republika za svoju krátku existenciu sociálne pomery nezlepšila. Priemysel v okrese nebol žiadny ani sa nerozvíjal. Okres naďalej patril medzi najzaostalejšie a najbiednejšie v Česko-Slovensku. Pomoc vojnou postihnutým obciam bola nedostatočná a obyvateľstvo sa ocitlo vo finančnej tiesni. Okres zachvátila vysťahovalecká horúčka, boli odhalené veľké podvody pi kolkovaní peňazí z obdobia monarchie. V obciach sa rozvíjalo košikárstvo, podomový obchod a ďalšie drobné živnosti na obživu nepostačovali. Nízke výnosy a celkovo extenzívny charakter poľnohospodárskej výroby, hlavného zamestnania obyvateľstva, negatívne odrazili v jeho zdravotnej situácii. Prudko sa šírili infekčné choroby. V roku 1936 obyvateľstvo zasiahla epidémia škvrnitého týfusu. Veľmi vysoká bola dojčenská úmrtnosť. Jej priemerná výška 166 promile v rokoch 1922 – 1936 vysoko prekračovala celoštátny a celoslovenský priemer. V okrese bol kritický nedostatok zdravotníckych pracovníkov, nenachádzal sa tu žiaden liečebný ústav. Roku 1926 tu pôsobili iba dvaja lekári, v roku 1935 štyria. Tento stav pretrval až do oslobodenia. Obyvateľstvo sužovali časté požiare, najmä v tridsiatych rokoch (Okres Svidník, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1989)
Nedostatok nerastného bohatstva nepriaznivo ovplyvnil aj sociálne pomery. Väčšina píl bola počas vojnových operácií v rokoch 1914 – 1915 zničená, alebo ťažko poškodená. Drevárske podniky vo Svidníku (P. Sofrommer, parná píla Vyšný Svidník) a v Miroli (I. Piranovský, parná píla) svoju činnosť už neobnovili, píla v Kapišovej začala pracovať až v roku 1922. Bola prerušená aj činnosť firmy Bratři Thonetové, ředitelství velkostatku a píly v Krajnej Poľane a na píle v Ladomirovej. V roku 1919 začala pracovať píla v Krajnej Poľane a v Príkrej, no pracovnú príležitosť tam našlo len 25 robotníkov. V rokoch 1927 – 1929 síce vznikli drevárske závody v niektorých obciach – Nižný Mirošov (Jan Thir (Tchir), motorový mlyn a píla, 1927), Šarbov (Československá drevoobrábajúca spoločnosť Schrzinger a spoločnosť parný píla, 1928). V týchto spoločnostiach bolo v priemere zamestnaných po desať robotníkov a neposkytovali lepšie zárobkové možnosti, navyše v čase hospodárskej krízy prestali fungovať. K nim treba pripočítať aj menšiu pílu J. Machatý a Jokl, parná píla v Kečkovciach.
Ťažkým bremenom pre obyvateľstvo boli dane a poplatky, ktoré splácalo často oneskorene, začo obvodní notári požadovali aj nezákonné prirážky. Napríklad obvodný notár v Hunkovciach žiadal za oneskorené platenie daní ďalších päť percent prirážky. Násilné vymáhanie daní 12. apríla 1926 v Roztokoch vyústilo do otvorenej zrážky, keď vdove Márii Pajzinkovej chceli zobrať za nezaplatené dlhy na daniach poslednú kravu. Podobná zrážka sa odohrala aj u roľníka Michala Bilého.
Pomník vojakom na vojenskom pohrebisku z 1. svetovej vojny v Bodružali.
Hospodárska zaostalosť a z nej vyplývajúca sociálne štruktúra obyvateľstvo neutvárali priaznivé podmienky na kultúrny rozvoj. V školstve za prvej Československej republiky sa dosiahol oproti monarchii pokrok, ktorý však nebol výrazný. Príslovečná bieda, zaostalosť, chudoba a alkoholizmus boli živnou pôdou pre konzervativizmus a apatiu, povery a tmárstvo. Nič na tom nezmenilo ani rozbitie Česko-Slovenskej republiky a vytvorenie slovenského štátu.
Vojnové cintoríny padlým obetiam v 2. svetovej vojne okrem Dukly a Svidníka sú Hunkovciach, kde je 2 918 pochovaných Nemcov. Investorom výstavby bol Nemecký národný zväz pre starostlivosť o vojnové hroby, z finančných zdrojov Spolkovej republiky Nemecko. Starostlivosť o údržbu cintorínov prevzala Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku, k tomu účelu zriadená a financovaná nemeckou stranou.
↑Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
↑Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov : § 36 ods. 2 [online]. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008-12-20, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online.
↑BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. 328 s. S. 232.
↑ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 210, 300, 214, 116-117, 316, 314-315, 42, 298.
Pop Ivan: Dejiny Podkarpatskej Rusi v datech ; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005
Pravek východného Slovenska, Košice 1966
SLEPCOV, I.: Miznúce stopy histórie, In: Dukla, č. 7, VIII. Ročník, Svidník, 11. februára 1998, str. 5
SLEPCOV, I. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70.
Slepcov Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy Ruských vojsk v rokoch 1914 -1915, In.: Vojenská história 2/2000, ročník 4 str.5
ŠUMICHRAST PETER: Nemecké vojnové hroby na území Slovenska 1.časť In: VOJENSKÁ HISTÓRIA, 3/2010, str. 88
Turik Radoslav: Vedecká konferencia na tému Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch; (www.kvhbeskydy.sk, 12.12.2007); Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné ;
VARSIK, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny : s osobitným zreteľom na celé východné Slovensko a horné Potisie. Vyd. 1 Zväzok III. Bratislava : Veda, 1977. 584 s.
VARSIK, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1964. 476 s.
.jpg)
