Titulná strana prvého kvatra Sna noci svätojánskej.Puk a víly.Spor Oberona a Titanie od Josepha Noela Patona.Prebudenie Titanie od Johanna Heinrich Füssliho.Ďalší zo série Füssliho obrazov inšpirovaný Snom noci svätojánskej.
Hra rozpráva o dobrodružstvách štyroch mladých aténskych zaľúbencov a skupiny ochotníckych hercov so skupinou víl a škriatkov, ktorí žijú v tmavom lese za mestom. Sen noci svätojánskej patrí medzi Shakespearove najobľúbenejšie komédie a často sa hráva na celom svete.
Vznik a prvé uvedenie
Presný dátum zrodu hry je neznámy. Predpokladá sa však, že hra nemohla vzniknúť skôr ako na jeseň roku 1594. Nachádzame v nej totiž narážku na udalosť, ktorá sa stala 30. augusta1594 na krstinách princa Henricha, syna budúceho kráľa Jakuba I. a tlač ju zaznamená až v októbri toho istého roku. Počas hostiny sa mal objaviť voz, ktorý mal ťahať lev, no pretože by v hosťoch mohol vyvolať strach, nahradila ho iná atrakcia.[1] Na ponuku tkáča Klba, že bude v interlúdiu hrať leva, reaguje postava tesára Väzbu slovami: „Ty by si reval až priveľmi a naľakala by sa kňažná aj ostatné dámy. Aj tie by sa potom rozrevali – a knieža by nás dalo za to všetkých povesiť.“[2]
Ďalšími indíciami sú správy o prevrátenom počasí z rokov 1594 až 1596. Istý Simon Forman si o lete roku 1596 poznamenal: „June and July were very wet and wonderful cold like winter“(„jún a júl boli veľmi daždivé a podivuhodne chladné mesiace podobné zime“).[3] Jeho slová sa nápadne premietli do jednej z replík Titanie: „(…) Zima aj leto bláznia! Nastal chaos / v poradí sezón. Bielohlavý mráz / omacal čerstvý purpur v lone ruže, / bradatá stará zima na posmech / nasadila si venček z letných púpät / na sluchy s riedkym srieňom (…)“[4]
Sen noci svätojánskej bol zapísaný do Nakladateľského registra (Register of the Stationers Company) 8. októbra1600 – zapísal ho tam londýnsky nakladateľ Thomas Fisher. Podľa vedcov sa prvé kvatro opieralo o neautorizovaný pôvodný text. Prvé zmeny sa objavili až vo fóliovom vydaní z roku 1623.
Titulná strana prvého kvatra vraví, že hra bola „niekoľkokrát odohraná“ (sundry times publicly acted) pred rokom 1600. Predpokladá sa, že prvé uvedenie hry sa uskutočnilo na svadbe, keďže ide o svadobnú hru. Prvé potvrdené uvedenie hry sa uskutočnilo 1. januára1604 na kráľovskom dvore.[5]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!
V hre sa nachádzajú tri do seba zapadajúce dejové línie, ktoré spája oslava svadby aténskeho kniežaťa Tezea a kráľovnou AmazoniekHippolytou.
V úvodnej scéne, sa Hermia odmieta podriadiť želaniu jej otca, aby si vzala Demetria, ktorého jej on sám vybral za manžela. Egeus jej pripomína staré aténske právo, podľa ktorého sa dcéra musí podriadiť otcovi a vziať si toho pytača, ktorého jej určí otec alebo si bude musieť vybrať medzi smrťou a doživotnou cudnosťou ako mníška bohyne Diany.
Hermia a jej milý, Lysander, sa rozhodnú počas noci utiecť do neďalekého lesa. Hermia sa zdôverí svojej najlepšej priateľke, Helene, ktorá miluje Demetria, ale ten ju odmieta. Rozhodne sa ho získať a tak mu prezradí Hermiin plán. Demetrius, poslušne nasledovaný Helenou, naháňa po lese Hermiu, ktorá však hľadá Lysandra.
Adaptácie
Hudba
Scénická hudba: Nemecký skladateľ Felix Mendelssohn skomponoval v roku 1826predohru inšpirovanú hrou. Neskôr, v roku 1843, bol požiadaný, aby zložil kompletnú scénickú hudbu pre nemeckú inscenáciu z toho istého roku. Mendelssohnova hudba bola následne použitá vo väčšine uvedení hry v druhej polovici 19. storočia.
Balet: Mendelssohnovou hudbou sa inšpirovali aj choreografoviaGeorge Balanchine a Marius Petipa, ktorí pripravili adaptácie hry pre baletné uvedenie. V januári 2006 mala premiéru v Slovenskom národnom divadle inscenácia baletu Sen noci svätojánskej v choreografii Etienna Freya a s pôvodnou hudbou slovenského skladateľa Petra Zagara. Zagarova hudba bola nominovaná na cenu DOSKY za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2005/2006. [1]
1982: Nazvaná ako Sex noci svätojánskej (A Midsummer Night's Sex Comedy) v réžii Woodyho Allena. V hlavných úlohách sa predstavil samotný Allen a Mia Farrow. Nejde o paródiu, ale pôvodný dej ani Shakespearove dialógy neboli vo filme zachované. [4]
