Rudolf IV. (* 1. november 1339, Viedeň, Svätá rímska ríša – † 27. júl 1365, Miláno, Talianske kráľovstvo, Rímsko-nemecká ríša) bol rakúsky vojvoda, syn Albrechta II. Habsburského zvaného Chromý, a Jany z Pfirtu. Na čelo rodu sa dostal v roku 1358.
Životopis
Rudolf bol najstaršie dieťa svojich rodičov. Jeho narodenie bolo veľkým sviatkom, pretože sa polochromému vojvodovi narodilo prvé dieťa až po 15 rokoch manželstva. Také dlhé časové obdobie vyvolávalo klebety, že Albrecht nie je otcom, ale neskôr sa manželom narodilo ešte päť detí.
Ako chlapec bol veľmi učenlivý a vymyslel si vlastné tajné písmo. Deväťročný sa stretol s významným vedcom Konradom von Megenbergom, ktorý mu dal svoju knihu Monastica o etike indivídua. Táto doba, prelom rokov 1348/1349 je známa ako rok katastrof. K epidémii moru sa pridalo silné zemetrasenie a len pri Kärntnertor vo Viedni pochovali 14 tisíc ľudí do masových hrobov. Po krajine začali chodiť kajúcnici, ktorí sa navzájom bičovali, aby utíšili Boží hnev. Následné nepokoje vyvolali krvavé prenasledovanie židov. Rudolf zasiahnutý týmito hrôzami správne pochopil, že úspech a sláva kniežat závisí od spokojnosti a blaha poddaných. Veľmi skoro sa ale u neho začala prejavovať pýcha a prehnaná sebadôvera. Ako desaťročnému mu zemepáni otcovho vojvodstva zložili sľub vernosti.
V roku 1353 sa jeho manželkou stala Katarína Luxemburská, dcéra moravského markgrófa, českého a rímsko-nemeckého kráľa, neskoršieho cisára Karola IV. V osemnástich rokoch spravoval Horné zeme a aj jeho svokor cisár posilňoval jeho postavenie. Po smrti otca prvorodený Rudolf získal pokojnú, bohatú a pevnú krajinu.
Prvá tvrdá rana prišla od Karola IV. v roku 1356. Zlatá bula Karola IV., ktorá určovala, ako má byť volený rímsko-nemecký kráľ, uzákonila výsady kurfirstov a ich zemí. Ale krajiny Habsburgovcov boli väčšie a vplyvnejšie. Vládli štyrom vojvodstvám a Rudolf cisárovi nikdy nezabudol, že ho týmto spôsobom degradoval pod úroveň kurfistov. Karol IV. mal už oddávna na Habsburgovcov ťažké srdce, keď jeho brata pripravil Rudolfov otec Albrecht spolu s bratom Ottom o Korutánsko. Zrada Otta bola o to závažnejšia, že mal za manželku Annu Luxemburskú, sestru Karola IV. Ale pretože spravodlivý cisár nikdy nemal sklony k malicherným odplatám, nemožno jeho odmietnutie habsburského rodu brať ako trest. Skôr múdre rozhodnutie načas pozastaviť rýchly vzostup habsburskej moci. Urazený Rudolf reagoval svojsky. Jeho činnosť sa horúčkovito zvýšila. Rázne upäl svoje sily na vytvorenie komplexnej uzavretej ríše, ktorá by siahala od Horného Rýna až po Uhorsko a Itáliu. Svoje postavenie chcel pozdvihnúť riadnym titulom, ale už na úrovni kráľa. Krajinu povzniesol činmi cisárov: založil univerzitu, dal postaviť katedrálu, vytvoril impozantnú zbierku relikvií. Cisára začal prehovárať, aby ho vyhlásil za kráľa Lombardie, ale kurfisti to odmietli. Sám sa teda vyhlásil za generálneho miestodržiteľa vo Švábsku. V roku 1358 predložil cisárovi na podpis sfalšovaný dokument, tzv. Privilegium maius, ktorým si vynucoval nenáležité pocty, ale Karol IV. listinu odmietol. Po ďalších Rudolfových pokusoch musel cisár zasiahnuť. Donútil Rudolfa vzdať sa titulu vojvoda švábsky a zakázal mu užívať vladárske insígnie. Najväčší problém bol vo vymyslenom titule palatinus archidux, ktorým sa staval na roveň kurfistom. Rudolf si preto vďaka jednej starej korutánskej tradície nárokoval na titul archimagister venatorum, ktorý v tej dobe zastával markgróf meissenský.
Po ďalšom odmietnutí sa Rudolf zameral na gotickú prestavbu viedenského farského kostola svätého Štefana, ktorý dal budovať ako katedrálu. Z dómu je aj jeho prezývka Fundator – Zakladateľ, ktorá je napísaná tajným písmom z jeho detstva vedľa biskupského portálu. Jeho najväčším a trúfalým dielom bolo založenie Viedenskej univerzity, pretože dovtedy bol takýto čin hodný len monarchu. Tirolsko získal Rudolf dedičskou dohodou s jeho vládkyňou Margarétou Tirolskou, sestrinou svokrou. Zisk tejto bohatej a Habsburgovcami už dlhú dobu žiadanej zeme otvoril možnosť zasahovať do pomerov v Hornej Itálii. Takisto aj svadba jeho brata Leopolda III. s dcérou milánskeho vládcu poskytla možnosť presadzovať tu rodové záujmy. V roku 1364 potvrdil cisár právoplatné získanie tejto krajiny, keď ju schválil Rudolfovi ako léno. Vtedy sa obaja muži uzmierili a podpísala sa habsbursko-luxemburská dedičská zmluva. V roku 1361 získali Habsburgovci zmluvné dedičské právo aj na Uhorsko a položili tak základy budúceho mocného habsburského súštátia. Iba 26-ročný, ale cítiaci svoju blížiacu sa smrť, uzavrel so svojimi bratmi zmluvu o nedeliteľnosti zemí v ktorých majú vládnuť muži spoločne, ale pod rukou najstaršieho. Zomrel nečakane v Miláne, pochovaný je vo Viedni.
Odkaz
Rudolf, pozoruhodný panovník, nie je známy len svojou tvrdohlavosťou, ale aj pokrokovou sociálnou politikou, podporou obchodu, remesiel a vôbec celého krajinného hospodárstva. Jeho snaha dať rodu moc nielen cez nové územia, ale aj titulárnu vážnosť, si nemala vyslúžiť Petrarcov posmech, pretože niektoré jeho pokusy presadiť sa voči kurfistom možno pokladať za zúfalé alebo naopak, za neopakovateľne smelé.
Iné projekty
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rudolf IV. (Österreich) na nemeckej Wikipédii.
