Prvá čečenská vojna predstavuje ozbrojený konflikt medzi Ruskou federáciou a čečenským regiónom vtedy známym ako Čečenská republika Ičkéria. Prebiehal medzi decembrom 1994 a augustom 1996 a podľa oficiálnych údajov si vyžiadal vyše 5500 mŕtvych na strane ruských síl a pravdepodobne 3000 až 15 000 mŕtvych na strane čečenských povstalcov. Rôzne zdroje odhadujú počet civilných obetí na 30 000 až 100 000, ďalších viac ako 500 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy.
Predohra
Vojnovému konfliktu predchádzal pokus čečenského regiónu o osamostatnenie sa od Ruskej federácie. Už v r. 1991 počas rozpadu Sovietskeho zväzu prevzali kontrolu nad regiónom militanti pod vedením bývalého generála sovietskeho letectva Džochara Dudajeva. Ten sa vyhlásil za prezidenta a v roku 1993 bez súhlasu Moskvy deklarovalo Čečensko pod jeho vedením úplnú nezávislosť pod názvom Čečenská republika Ičkéria. Nová republika však nebola jednotná a prebiehal v nej občiansky konflikt medzi Dudajevovými príslušnikmi a opozíciou, ktorých časť navyše žiadala opätovné pripojenie k Ruskej federácii. V pomerne chaotickej situácii medzi rokmi 1991 až 1994 trpelo najmä nečečenské etnické obyvateľstvo (hlavne Rusi, Ukrajinci a Arméni), ktoré bolo vystavované silnej diskriminácii a etnickému násiliu. Množstvo z nich preto v tomto období z krajiny utieklo.
Bojové operácie
Hoci spočiatku reagovalo vedenie v Moskve na situáciu v Čečensku pomerne vlažne (hlavne kvôli mnohým iným problémom novovzniknutej Ruskej federácie), po vzrastajúcom napätí na čečensko-ruských hraniciach sa prezident Boris Jeľcin rozhodol obnoviť federálnu kontrolu nad regiónom. Už 1. decembra 1994 začali ruské sily s intenzívnym bombardovaním Čečenska a 11. decembra priamo vstúpili na jeho územie aj pozemné vojská. Počiatočná ruská ofenzíva bola pomerne rýchla a vyvrcholila zničujúcim bojom o hlavné mesto Groznyj, ktoré ruské vojská po ťažkých pouličných bojoch definitívne dobyli v marci 1995 (kontrolu nad centrom mesta však prevzali už 19. januára). Keď sa však ruské federálne sily pokúsili získať kontrolu aj nad hornatými časťami krajiny, narazili na silný partizánsky odpor čečenských povstalcov, ku ktorým sa navyše začalo pridávať aj mnoho zahraničných islamských bojovníkov, ktorí vnímali konflikt hlavne ako náboženskú záležitosť.
Ruský vrtuľník zostrelený čečenskými militantmi
Počas vojny bolo zaznamenaných mnoho prípadov ťažkého porušovania ľudských práv a páchania vojnových zločinov, a to ako ruskými tak aj čečenskými povstaleckými silami. Ruské sily boli veľmi kritizované pre časté bombardovanie civilných oblastí, ale aj pre násilnosti páchané voči civilnému obyvateľstvu, obzvlášť v odľahlých horských oblastiach. Za jeden z ich najhorších vojnových zločinov počas konfliktu sa považuje usmrtenie minimálne 103 civilistov pri dobýjaní dediny Samaški zo 7. apríla 1995. Čečenskí povstalci zas boli často obviňovaní z mučenia a vraždenia zajatých ruských vojakov, neskôr sa začali uchyľovať aj k terorizmu proti ruským civilistom. Známa je rukojemnícka kríza z júna 1995, keď čečenský poľný veliteľ Šamiľ Basajev so svojimi militantmi obsadil nemocnicu v meste Buďonnovsk a zobral viac ako 1500 ľudí za rukojemníkov, z nich vyše 120 zahynulo. K podobnej závažnej rukojemníckej kríze došlo aj v januári 1996, keď čečenskí militanti pod vedením Salmana Radujeva (zať Džochara Dudajeva) obsadili dagestanskú dedinu Kizľar (viac ako 2000 rukojemníkov).
Dohra
Povstalecký odpor v horách sa aj napriek značnej početnej a materiálnej prevahe ruských vojsk nepodarilo prekonať a vojna sa začala naťahovať, čo vyústilo do všeobecnej demoralizáciu ruských síl a tiež silného odporu ruskej verejnosti ku konfliktu. To viedlo vládu Borisa Jeľcina k zastaveniu bojov v auguste 1996 a podpísaniu mierovej zmluvy s čečenským predstaviteľom Aslanom Maschadovom o rok neskôr. Hoci status Čečenska oficiálne ostal otvorenou záležitosťou, Čečenská republika Ičkéria sa po stiahnutí ruských vojsk fakticky stala nezávislým štátom.
