Protesty v Bielorusku v rokoch 2020 – 2021 sú reťazové demonštrácie, ktoré boli usporiadané na odvolanie Alexandra Lukašenka z funkcie prezidenta Bieloruskej republiky. Protesty začala organizovať Bieloruská demokratická opozícia. Prvé demonštrácie boli usporiadané v máji, avšak najviac ľudí sa ich zúčastnilo v auguste, respektíve po (údajne) zmanipulovaných prezidentských voľbách, ktoré podľa výsledkov už po šiestykrát vyhral Lukašenko.
9. mája sa v Minsku na počesť 75. výročia od víťazstva v druhej svetovej vojne konala vojenská prehliadka, na ktorej sa podľa zdrojov aj napriek nárastu nakazených koronavírusom SARS-CoV-2 zhromaždilo niekoľko tisícok ľudí.[6][7]
19. júna bola Češka Veronika Kiruščankov v Bielorusku násilím unesená na ministerstvo vnútra. Na ministerstve ju držali 3 hodiny. Zaujímali sa najmä o to, či nie je novinárka. Veronikin manžel kontaktoval české veľvyslanectvo, ktoré sa pokúsilo kontaktovať bieloruské ministerstvo vnútra.[8]
31. mája boli počas demonštrácie zadržaní opoziční aktivisti, ktorí zbierali podpisy na podporu opozičných kandidátov na vtedy blížiace sa prezidentské voľby. Jeden zo zadržaných bol aj Statkevič, kandidát na prezidenta. O deň neskôr bol odsúdený na 15 dní odňatia slobody, následne na ďalších 15 dní.[10][11] Jeho kandidatúra na prezidenta Bieloruska bola odmietnutá.
30. júla sa v Minsku usporiadal ďalší protest, na ktorom ľudia vyjadrili podporu Sviatlane Cichanovskej, kandidátke na prezidentku. Protestujúci taktiež vyjadrili rozhorčenie nad zatknutím Statkeviča a Cichanovského, dvoch odmietnutých kandidátov.[11]
V deň prezidentských volieb, teda 9. augusta, sa začali prvé hromadné augustové demonštrácie.
10. augusta opozičná kandidátka Sviatlana Cichanovská utiekla do Litvy. Obávala sa, že by mohla byť zatknutá.[12] Počas demonštrácii vytvorili ľudia v Minsku rady solidarity, aby ich policajti nevedeli rozohnať.[13] Demonštranti po uliciach pochodovali s transparentmi ako Odíď! (mierené Lukašenkovi), niektorí zas vyjadrili rozhorčenie nad policajným násilím. Vypovedali o tom nápisy ako Nie násiliu! a Už žiadne mučenie![14] Viacerí bieloruskí moderátori podporili protesty tým, že podali v štátnych televíziách výpoveď. Vzbury sa zúčastnilo aj viac robotníkov po celom Bielorusku.[13] Niektorí z nich varovali Lukašenka Počas demonštrácií sa naskytli aj prípady, keď policajti odhodili svoje štíty a uniformy a nechali ľudí protestovať.[13] Niektoré ženy začali policajtov objímať a rozdávať im kvety.[15]
16. augusta protestovalo v Minsku proti Lukašenkovi 200 až 220-tisíc ľudí. Veľké demonštrácie sa v Minsku konali aj 23. augusta[16], na ktorých sa podľa miestnych médii mohlo zúčastniť 100 až 150-tisíc demonštrujúcich.[17] Vláda taktiež pohrozila tým, že protesty nebude potláčať polícia, ale armáda.[17]
Alexandr Lukašenko taktiež požiadal ruského prezidenta Vladimira Putina, aby mu pomohol potlačiť protesty.[18]
6. septembra 2020 bola Maryja Aľaksandravna Kalesnikavová, jedna z vodkyní protestov, neznámymi mužmi unesená mikrobusom.[19] Údajne ju odniesli na ukrajinské hranice. Bieloruské úrady tvrdia, že bola zadržaná po tom, ako sa so svojimi dvoma kolegami pokúšala dostať na územie Ukrajiny a roztrhala si cestovný pas. Maryja však túto verziu popiera.[20] Napokon bol unesený aj ďalší člen vedenia koordinačnej rady, Maksim Znak.[21]
Neunesená ostala už len jedna členka koordinačného výboru, a to Sviatlana Aľaksandravna Aleksijevičová, bieloruská spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny. Vysoko postavení politici ju údajne strážili vo dne aj v noci, aby ju Lukašenkovi ľudia nemohli uniesť, ako aj predošlých predstaviteľov opozície.[22]
Vladimir Putin, prezident Ruska, prisľúbil Lukašenkovi 1,5 miliardovú pôžičku na obranu voči nebezpečentsvám organizácie NATO.[23]
Bieloruská vláda oznámila, že si demonštrácie vyžiadali zatiaľ 3 obete. Niektoré zdroje uvádzajú, že si policajné násilie vyžiadalo aj viac obetí, no bieloruská vláda takéto informácie odmietla.[25]