Súradnice: 48°09′49″S 17°08′40″V / 48,163562°S 17,144444°V / 48.163562; 17.144444
Pravda (v rokoch 1920 – 1924 a 1932 – 1935: Pravda chudoby) sú slovenské noviny vychádzajúce od 15. septembra 1920 dodnes (okrem rokov 1935 až 1944). V rokoch 1925 – 1929/1930 a od roku 1945 vychádzajú ako denník.[1][2][3][4]
V rokoch 1921 – 1935 boli tieto noviny tlačovým orgánom KSČ na Slovensku, v rokoch 1944 – 1990 boli ústredným tlačovým orgánom KSS[2]; v rokoch 1945 – 1990 ich vydávalo Vydavateľstvo Pravda. V rokoch 1990 – 1991 ich vydával nástupca Vydavateľstva Pravda, štátny podnik Apollopress (resp. od leta 1991 SLOVAKOPRESS). Od októbra 1991 do roku 2021 ich vydávala spoločnosť P E R E X, a. s., ktorú spočiatku vlastnili redaktori Pravdy, potom od roku 1995 tzv. Harvardské fondy Juraja Širokého, od roku 2006 bola jej stopercentným vlastníkom skupina Daily Mail and General Trust (konkrétne najprv spoločnosť Northcliffe International Limited so sídlom v Londýne a potom A&N International Media Limited so sídlom v Londýne), potom od roku 2010 Florena, a.s. so sídlom v Prahe (ktorej 100 % vlastníkom bol Karol Biermann) a nakoniec od roku 2018 spoločnosť OUR MEDIA SR a.s. so sídlom v Bratislave. V roku 2021 spoločnosť P E R E X, a. s. zanikla zlúčením so spoločnosťou OUR MEDIA SR a.s. a vlastníkom Pravdy sa teda stala priamo spoločnosť OUR MEDIA SR a.s. Vlastníkom spoločnosti OUR MEDIA SR a.s. bola najprv (od roku 2017) spoločnosť OUR MEDIA a.s. so sídlom v Prahe a potom od roku 2020 spoločnosť Synot Invest Limited so sídlom na Cypre, pričom vlastníkom oboch týchto spoločností je (najmä) moravský podnikateľ Ivo Valenta.[4][5][6][7][8][9][10]
Do roku 1990 zastávala Pravda krajne ľavicové názory, keďže bola orgánom komunistickej strany (pozri vyššie). Po roku 1990 bola Pravda ešte dlho (už nie krajne) ľavicovým denníkom, zhruba po roku 2006 bola istý čas skôr pravicovým denníkom a v rokoch 2010 – 2018 bola liberálnym a mierne ľavicovým denníkom.[11][12]
Priemerný tlačený náklad Pravdy v roku 2019 bol 42 435 výtlačkov, priemerný predaný náklad 28 324 výtlačkov. Priemerne si vydanie denníka prečíta približne 265-tisíc čitateľov, čo predstavuje 6 % populácie SR vo veku 14 – 79 rokov (čítal posledné vydanie). Pravda existuje aj v on-line podobe na pravda.sk, pričom obsah v súčasnosti nie je spoplatnený.[13] Portál mal podľa AIM v máji 2020 mesačne 2 131 572 reálnych používateľov.
Titul Pravda bol inšpirovaný ruským denníkom Pravda, ktorý riadil Vladimír Iľjič Lenin už od roku 1912. Na Slovensku sa titul prvýkrát objavil 15. septembra 1920,[14] keď začal v Ružomberku pod názvom Pravda chudoby vychádzať týždenník Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (ČSSDSR) na Slovensku. Z ČSSDSR sa v roku 1921 odčlenila marxisticko-leninská frakcia, ktorá založila Komunistickú stranu Československa (KSČ). Prvé číslo Pravdy chudoby bolo teda vydané o týždeň skôr ako české Rudé právo, ktoré prvýkrát vyšlo 21. septembra 1920. (V roku 1920 vznikla aj Slovenská pravda, ktorá bola tlačovým orgánom Slovenskej ľudovej strany.)
V roku 1920 až do 10. februára 1921 vychádzali noviny každý štvrtok, čiže raz týždenne. Nasledovali dve sobotné vydania, a to 19. februára a 26. februára. V rokoch 1921 až 1923 vychádzal dvakrát týždenne – vo štvrtok a v nedeľu. Od 4. septembra 1924 skrátili noviny svoje meno na Pravda. Od 1. októbra 1925, už ako tlačový orgán KSČ na Slovensku, sa Pravda stala denníkom. V polovici dvadsiatych rokov 20. storočia dosahuje náklad 1 500 až 2 000 kusov.
V rokoch 1922 – 1926 mala Pravda nedeľnú prílohu Proletárska nedeľa, v ktorej uverejňovala svoje príspevky mladá slovenská komunistická inteligencia, napríklad Ján Poničan, Eduard Urx, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ a i.
Vo februári 1930 sa redakcia pre problémy s vtedajšou vládou presťahovala z Prahy do Bratislavy, avšak noviny sa tlačili naďalej v Prahe. V polovici júla 1934 bolo vydávanie na pol roka prerušené a redaktori prešli do nového periodika s názvom Ľudový denník. V čase vojnovej Slovenskej republiky bol pokračovateľom týchto novín ilegálne vychádzajúci Hlas ľudu. Od 9. septembra 1944 krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania začala vychádzať v Banskej Bystrici povstalecká Pravda. Po oslobodení začala najprv vychádzať ako regionálna Východoslovenská Pravda a Stredoslovenská Pravda.
V rokoch 1948 až 1989 bola Pravda tlačovým orgánom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Na Slovensku mal denník výsadné postavenie. Cenzuroval a interpretoval spravodajstvo v súlade s ideologickou líniou KSČ. Štátne podniky museli denník povinne odoberať.
V 80. rokoch v redakcii pôsobilo veľa mladých tridsiatnikov, ktorí pracovali v atmosfére „vylepšovania socializmu“. Rozhovor s Fedorom Gálom (vtedy prognostikom SAV) a analýzy Augustína Mariána Húsku z roku 1988 sa dnes môžu prezentovať ako prvé pokusy o glasnosť v komunistickom denníku.
So šéfredaktorom Štefanom Bachárom zasiahlo Pravdu aj revolučné obdobie Novembra 1989. Na začiatku decembra 1989 sa členovia redakcie vzbúrili proti šéfredaktorovi. Redaktori Peter Sitányi a Juraj Halas požiadali Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska o odvolanie šéfredaktora, pohrozili štrajkom – a výbor im takmer okamžite vyhovel. V tajnej voľbe prešla právomoc v redakcii do rúk nového šéfredaktora Petra Sitányiho a jeho zástupcov Jozefa Krška a Juraja Halasa, povereného zodpovedať za obsah novín. Bývalé vedenie bolo odvolané. Bachár bol dokonca vylúčený zo základnej organizácie KSS a redakcia Pravdy vydala vyhlásenie, v ktorom sa prihlásila k zmenám v spoločnosti. Nový redakčný kolektív sa verejným stanoviskom – síce neskoro, ale predsa – pripojil k študentom a pedagógom z katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského, ktorí žiadali vyšetrenie policajného zákroku proti študentom na Národnej triede v Prahe.
Na poste šéfredaktora Pravdy po vojne sa vystriedali[15]
Od 1. januára 1959 vychádzal denník Pravda vo svetovom veľkolistovom Broadsheet formáte, ako prvé slovenské noviny. V tomto formáte vychádzal až do roku 1989. Od 1. novembra 1968 má prílohu Pravda na víkend (weekend) a od 8. januára 1971 vychádza Nedeľná Pravda.
V roku 1990 prestala byť Pravda orgánom ÚV KSS. V rokoch 1990 – 1991 Pravdu vydával nástupca Vydavateľstva Pravda, štátny podnik Apollopress (resp. od leta 1991 SLOVAKOPRESS). Od októbra 1991 Pravdu vydávala (v tom čase zamestnanecká) akciová spoločnosť P E R E X, a. s. V tomto období sa zmenil formát novín na berlínsky.
Od roku 1995 bol majoritným vlastníkom Perexu podnikateľ Juraj Široký a jeho Harvardská investičná spoločnosť. Široký v júli 2006 predal celý podiel vo vydavateľstve Perex anglickej spoločnosti Northcliffe International, ktorú vlastní anglická mediálna skupina Daily Mail and General Trust.[25]
Od 18. novembra 2008 denník Pravda vychádza vo formáte tabloid.[26]
V roku 2010 Perex kúpila od Daily Mail & General Trust česká spoločnosť Florena, a. s., Praha.[27] Spoločnosť Florena vlastnia klienti skupiny J&T, ktorá transakciu sprostredkovala.[27] Ako vlastník je uvádzaný Karol Biermann, ktorý sa stal generálnym riaditeľom Perexu.[28] Karol Biermann je brat filmového producenta Rudolfa a bol aj riaditeľom letiska Bratislava.
V marci 2018 Perex kúpila spoločnosť OUR MEDIA SR a. s., dcéra českej spoločnosti OUR MEDIA.[29] OUR MEDIA a.s. vlastní český podnikateľ a senátor Ivo Valenta spolu s mediálnym magnátom Michalom Voráčkom.[29]
15. júna 2020 sa vydavateľstvo Perex dostalo pod dočasnú súdnu ochranu pred veriteľmi. Využilo tak možnosť zavedenú v reakcii na negatívne ekonomické dopady koronakrízy. Podľa vyjadrenia člena predstavenstva spoločnosti Jana Svobodu, Perex požiadal o ochranu hlavne pre, podľa ich názoru, neodôvodnenú a neprimeranú výšku odškodného, ktoré súd teraz priznal istému advokátovi. „Súd navyše rozhodol, že žalujúcej strane musíme zaplatiť de facto okamžite, inak vydavateľstvu hrozí exekúcia.“[30][31]
V roku 2021 spoločnosť Perex zanikla zlúčením so spoločnosťou OUR MEDIA SR a.s. a vlastníkom Pravdy sa teda stala priamo spoločnosť OUR MEDIA SR a.s.
25. januára 2022 došlo k zmene na poste predsedu predstavenstva. Ján Svoboda po troch rokov vo vydavateľstve končí, lebo sa stal novým šéfom TA3. V pozícii predsedu predstavenstva ho nahradí Michal Dvouletý. Na pozíciu členky predstavenstva OUR MEDIA SR nastúpila Katarína Agnerová, ktorá naďalej pokračuje v pozícii riaditeľky vydavateľstva pre kontroling a účtovníctvo. Ladislav Ollé, ktorý pôsobí v spoločnosti ako obchodný riaditeľ, ostal aj na pozícii člena predstavenstva. Šéfredaktorom zostal Jakub Prokeš. Spoločnosť OUR MEDIA SR je nielen vydavateľom denníka Pravda, ale aj prevádzkovateľom portálov Pravda.sk, Varecha.sk, Mediaklik.sk a Ahojmama.sk[32] a Birdz.sk.
Denník okrem pravidelných príloh vydáva ročne vyše 60 mimoriadnych príloh s rôznym zameraním. Napríklad: Daňové zákony, Vzdelávanie, Automobil, Dovolenka, Kalendár pre podnikateľov a živnostníkov, Školský kalendár, Kvalitné potraviny, Kniha roka, MS v hokeji atď.
Pravda je okrem toho dlhodobým partnerom aj ďalších športov na Slovensku (hokej, volejbal, tenis...).
Fiktívna redaktorka Pravdy Dana Piskorová v roku 1987 kritizovala brožúru ekologických aktivistov Bratislava nahlas[36] tak, že ani raz neuviedla jej skutočný názov a ich aktivitu spájala s protištátnym konaním.
V roku 1988 zverejnila Nedeľná Pravda negatívny profil Františka Mikloška ako organizátora nepovolenej plánovanej Sviečkovej manifestácie, aby ho skompromitovala tesne pred jej konaním naplánovaným na piatok 25. marca 1988. V tom istom vydaní na prvej stránke, v článku podpísanom fiktívnym menom, odrádzala od účasti na tejto manifestácii.
V novembri 2011 denníky Pravda, Nový Čas i televízia TA3 priniesli naraz odhalenie, že Vojenské obranné spravodajstvo (VOS) riadené ministrom za SaS Ľubomírom Galkom odpočúvalo telefonické rozhovory novinárov z Pravdy a bývalého riaditeľa TA3 Michala Gučíka niekoľko mesiacov v roku 2011. 21. novembra 2011 Generálna prokuratúra a polícia začali vo veci konať.[37] VOS 22. novembra 2011 priznala, že odpočúvanie malo za cieľ zistiť „stykovú bázu“ troch novinárov, avšak nasadenie informačných technických prostriedkov schválil aj sudca.[38]
21. novembra 2011 tiež niektoré denníky[39] zverejnili, že z prepisu rozhovoru redaktorky Pravdy Vandy Vavrovej a podpredsedu strany SMER-SD Robert Kaliňáka vyplynulo, že Kaliňák podsúval redaktorkám témy a snažil sa zasahovať do obsahu novín. „Rád by som videl tie štyri titulky, Bejby,“ píše sa v prepise rozhovoru, ktorý sa vtedy šíril internetom.[39]
Článok o odpočúvaní priamo v Pravde uvádza: „V rozhovoroch Kaliňák Vavrovej väčšinou vyčíta, že Pravda nerobí niektoré kauzy a tvrdí, že v Sme mu vychádzajú v ústrety viac.“[40] Redaktorka mala slúžiť ako Kaliňákov „komunikačný prostriedok“ k šéfredaktorke Nore Sliškovej.[39] Kaliňák v rozhovoroch tlačil na Vavrovú, aby písala o rýchlej jazde služobného auta s exministrom Galkom. Hovoril jej, že nikto ich nebude podozrievať, keďže písali aj o Kaliňákovej rýchlej jazde.[39] Aktéri údajného telefonátu nepotvrdili ani nevyvrátili jeho autenticitu.[39]
V roku 2015 prokurátor Jozef Čentéš rozhodol zastaviť trestné stíhanie za údajné zneužívanie právomoci riaditeľom VOS Pavlom Brychtom. Dôvodom odpočúvania Vavrovej malo byť, že vo februári 2011 poslala na ministerstvo obrany otázky, z ktorých bolo evidentné, že má vnútri VOS informátora (z logiky celého prípadu vyplýva, že jej informátorom mohol byť práve R. Kaliňák, čo prekážalo Galkovi, ktorý bol súčasťou vlády Ivety Radičovej). Predvolaný Kaliňák vo svojej výpovedi tvrdil, že tajné informácie o odpočúvaní našiel u seba v pošte a odovzdal ich prokuratúre.
Celá kauza bola spravodajským súbojom vtedajšej opozície a koalície, reprezentovanými Kaliňákom a Galkom. Galko bol z postu ministra odvolaný už 23. novembra 2011 práve pre podozrenia z odpočúvania novinárov[41] a celá vláda padla v apríli 2012. Naopak po parlamentných voľbách 2012 bol Kaliňák opäť vymenovaný za podpredsedu vlády a ministra vnútra. Vo funkcii ministra skončil v marci 2018. Vanda Vavrová koncom apríla 2017 odišla do predčasného dôchodku.[42]
Za zneužitie právomoci verejného činiteľa, nie však za odpočúvanie novinárov Pravdy, ale za zostávajúce prípady, súdia bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu a štyroch jeho vtedajších podriadených. Vojenskí tajní údajne odpočúvali okrem troch novinárov denníka Pravda aj bývalých spravodajských dôstojníkov, podnikateľa blízkeho SaS, Galkovu sekretárku, bývalého riaditeľa televízie TA3 a ďalších. Samotný Galko obvinený nikdy nebol. Bol však podozrivý, že ešte v novembri 2011 prezradil utajované informácie, keď v SaS hovoril o tom, kto všetko bol odpočúvaný. Polícia začala trestné stíhanie pre podozrenie zo zločinu ohrozenia utajovanej skutočnosti v auguste 2016, nie však voči Galkovi, ale len vo veci. O dva mesiace skonštatovala, že skutok sa nestal. Generálna prokuratúra trestné stíhanie obnovila,[43] neskôr však vyšetrovanie prípadu odložila s výsledkom, že spáchanie skutku sa nepotvrdilo.
V marci 2024 avizovali Boris Zala (ľavicový politik, filozof, publicista a niekdajší ideológ strany SMER-SD) a Peter Weiss (ľavicový politik, bývalý predseda SDĽ a veľvyslanec SR v Maďarsku a Česku) ukončenie spolupráce s denníkom pre konanie vedenia redakcie, ktoré vnímajú ako cenzúru: „Tento týždeň nás oboch postihla „nemilá udalosť“. Riaditeľ obsahu denníka Pravda, pán Ľuboš Kamenistý, najprv odmietol publikovať pravidelný utorňajší komentár Petra Weissa a následne piatkový komentár Borisa Zalu žiadal upraviť v podstatných pasážach. Preto, lebo sme si dovolili kriticky sa vyjadriť k politike alebo vyhláseniam premiéra Róberta Fica. V prípade Petra Weissa išlo o opakované zabránenie zverejneniu článku. Prvýkrát sa tak stalo tesne pred voľbami tiež z dôvodu kritiky predsedu strany Smer za jeho protiukrajinskú politiku. To pokladáme za prejav cenzúry, ktorý nemôžeme akceptovať a preto sme sa rozhodli našu spoluprácu s denníkom Pravda ukončiť.“[44]