„Wszyscy ludzie rodzą się wolni i równi pod względem swej godności i swych praw. Są oni obdarzeni rozumem i sumieniem i powinni postępować wobec innych w duchu braterstwa.“
V 10. storočí boli západoslovanské jazyky do veľkej miery stále jeden jazyk, potom sa začali od seba rozchádzať, ale ešte aj dnes si Poliaci čiastočne rozumejú so Slovákmi i Čechmi. Veľa cirkevných slov je podobných češtine aj z toho dôvodu, že Poliaci prijali kresťanstvo od Čechov. V priebehu storočí poľština prijala veľa slov cudzieho pôvodu (z latinčiny, francúzštiny, nemčiny, češtiny), neprebehla tu žiadna veľká jazyková čistka.
Po poľsky sa hovorí nielen v Poľsku, ale aj na územiach iných štátov s poľskou menšinou - v Česku, na Slovensku, Ukrajine, v Bielorusku, Litve. V dôsledku mnohých vysťahovaleckých vĺn v uplynulých 200 rokoch sa možno stretnúť s poľštinou prakticky všade.
Poľská abeceda obsahuje základnú latinskú abecedu a nasledujúce zvláštne písmenka: ą, ę, ó, ł, ć, ś, ź, ż, ń.
V poľštine neexistujú dlhé samohlásky, každá hláska má rovnakú dĺžku. Prízvuk je, na rozdiel od slovenčiny, takmer vždy na predposlednej slabike.
Nosové samohlásky
ą - Nosové o
napr. mąka /múka/ (ako on v slovenskom slove stonka),
napr. z mamą /s mamou/ (ako v slovenskom slove kombajn)
ę - Nosové e
napr. piętro /poschodie/ (ako v slov. slove renta)
ak sa nachádza na konci slova, tak sa nevyslovuje
napr. widzę kobietę /vidím ženu/ (čítaj „vidze kobiete“)
Samohlásky
Samohlásky i/y sa na rozdiel od slovenčiny veľmi líšia. Poľské mäkké i je rovnaké ako slovenské, ale y je omnoho tvrdšie, ale nemožno si ho mýliť s ruským „jery“ (mnohokrát, hlavne na konci slova, je počuteľné takmer ako e, v žiadnom prípade ho však ako „e“ nemožno vyslovovať. napr. kiedy - wtedy). Taktiež treba pamätať na to, že keď i sa nachádza po spoluhláskach z, s, c, dz, n zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku (napr. zima /zima/ čítaj ako „žima“, nić /niť/ čítaj ako „ňić“ a keď nasleduje po i samohláska, tak sa už nevyslovuje (napr. siadać /sadať/ čítaj ako „śadać“, nie /nie/ čítaj ako „ńe“, v žiadnom prípade to nie je slovenské „nie“).
Samohláska ó sa vyslovuje ako krátke „u“, v žiadnom prípade nejde o slovenské ó (napr. mówię /hovorím/ čítaj „muvie“)
Spoluhlásky
Poľská spoluhláska ł sa vyslovuje ako neslabičné „u“ (napr. był /bol/, łza /slza/ ) ako w po Anglicky
Dvojité w (v poľskej abecede ako „vu“, a slovenské jednoduché v ako nemecké „fau“ nie „vé“) je vyslovované ako slovenské „v“. Poľština používa v len v cudzích slovách. (napr. telewizja /televízia/, ale skratka TV!)
Poľské ń je vyslovované ako slovenské „ň“.
Poľština nepozná rozdiel medzi spoluhláskami h/ch, preto aj pre Slovákov je niekedy ťažké si domyslieť, ktorú spoluhlásku z nich napísať. Väčšinou tieto spoluhlásky bývajú vyslovované neznelo, len v niektorých výrazoch sú znelé (napr. huśtawka /hojdačka/ ako „chuśtafka“, chomik /škrečok/ ako „chomik“, ale napr.: tychże /týchto/ skôr ako „tyhže“).
Hlásky r a l nie sú v poľštine slabikotvorné, napr. slovenské slovo vietor sa delí ako vie-tor a preto sa číta ako dvojslabičné, ale poľské slovo wiatr je vyslovované ako jedna slabika.
Poľština rozlišuje tri rady sykaviek:
c, s, z vyslovujú sa ako slovenské „c, s, z“. (napr. centrum, sad, ząb /centrum, sad, zub/)
cz, sz, ż (sem taktiež patrí rz) sa vyslovujú ako slovenské „č, š, ž“. (S tým môžu mať problém Česi, lebo ich "č, š, ž sú mäkšie ako slovenské a poľské). Napr. szczotka, żona, morze /kefa, žena, more/.
ć, ś, ź sa vyslovujú veľmi mäkko, omnoho mäkšie ako české „č, š, ž“. Správnu výslovnosť dosiahneme tým, že zadnú časť jazyka trochu oprieme o podnebie a snažíme sa vysloviť normálne „č, š, ž“ (napr. ściana čítaj „śćana“, źle čítaj źle /stena, zle/).
Pozor! Často sa stáva, že spoluhláska rz býva vyslovovaná ako české ř, ale poľština ř nepozná (napr. poľské slovo morze (more) nie je v žiadnom prípade moře, ale „može“).