PROFILBARU.COM

Dátum	14. február 1919 – 18. marec 1921
Miesto	stredná a východná Európa
Výsledok	víťazstvo Poliakov a podpísanie Rižského mieru

Poľsko-boľševická vojna
	; Definitívne hranice určené vojnou.
Dátum	14. február 1919 – 18. marec 1921
Miesto	stredná a východná Európa
Výsledok	víťazstvo Poliakov a podpísanie Rižského mieru
Protivníci
Ruská socialistická federatívna sovietska republika; Ukrajinská socialistická sovietska republika	Poľsko; Ukrajinská ľudová republika
Velitelia
Lev Trockij; Michail Tuchačevskij; Alexandr Jegorov; Semion Boďonnyj	Józef Piłsudski; Edward Rydz-Śmigły; Simon Petľura
Sila
1919:; 50 000 mužov; 1920:; 800 000 mužov	1919:; 50 000 mužov; 1920:; 738 000 mužov
Straty
150-200 000 mŕtvych; 80-150 000 zajatých	47 500-96 250 mŕtvych; 51 351 zajatých
	nezistené
	Historický portál

Poľsko-boľševická vojna (iné názvy: sovietsko-poľská vojna alebo poľsko-sovietska vojna; rusko-poľská vojna alebo poľsko-ruská vojna) bol ozbrojený konflikt od februára 1919 do marca 1921 medzi Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou a po prvej svetovej vojne obnoveným Poľskom. Stretli sa tu snaha sovietskeho Ruska ovládnuť bývalé súčasti cárskeho impéria so snahou Poľska získať späť veľké časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli jeho súčasťou na začiatku 18. storočia.

Situácia v roku 1919

Po skončení prvej svetovej vojny a obnovení poľského štátu sa stal jeho hlavným predstaviteľom Józef Piłsudski. Ten sa od víťazných štátov Dohody domáhal uznania hraníc Poľska z doby pred Delením Poľska, ale v prípade východnej hranice požadoval rozsiahle územia v Litve, v Bielorusku a na Ukrajine tiahnuce sa od Baltského k Čiernemu moru. Na Versaillskej konferencii pre nich bol Piłsudski neprijateľný ako persona non grata a o východnej hranici Poľska sa nerozhodlo. Poľsko využilo pokračujúcu občiansku vojnu v Rusku a v polovici marca 1919 dala poľská vláda rozkaz k pochodu na Litvu a do Bieloruska, v máji toho roku vtrhli poľské vojská i na Ukrajinu. Boli obsadené rozsiahle územia, ktoré si Poľsko postupne zaistilo. V decembri roku 1919 bola na základe Rady Dohody vytýčená tzv. Curzonova línia, ktorá bola de facto etnickou hranicou medzi Bieloruskom, Ukrajinou a Poľskom. Na východe od tejto línie tvorili Poliaci v rôznych oblastiach 5 - 30% obyvateľstva (väčšinu tu nemali Rusi ale Bielorusi či Ukrajinci, ktorým bol vlastný štát odopretý). Koncom januára 1920 sa konala v Helsinkách konferencia, tá však nepriniesla žiadne výsledky.

Boje v roku 1920

Dňa 25. marca vtrhli poľské vojská do Ruska, v ktorom stále prebiehala Ruská občianska vojna. Do konca marca 1920 ovládli veľkú časť Ukrajiny a Bieloruska a 7. mája dobyli Kyjev. Koncom mája začala Červená armáda protiútok a do 16. júna zatlačila Poliakov na líniu z konca apríla 1920. V júli lord G. N. Curzon predložil opäť svoj návrh hranice medzi Poľskom a Ruskom a začiatkom augusta došlo k dvom bezvýsledným jednaniam medzi zástupcami oboch znepriatelených strán. Červená armáda zahnala medzitým poľské sily až k Varšave. Lenin a Tuchačevskij vyhlásili, že ich cieľom je zničenie kapitalistického Poľska, zavedenie diktatúry proletariátu a nakoniec spojenie s maďarskými, nemeckými a francúzskymi komunistami a oslobodením pracujúcich v Európe. Otázka reálnosti tohto cieľa je dodnes diskutovaná, viac-menej nikdy nemohla byť ovorená v praxi, lebo vojská vedené Tuchačevským boli v bitke pri Varšave (13. - 25. august 1920) porazené a skoro celé zničené. K prehre Červenej armády prispeli nielen chyby ruského velenia či útoky bielogvardejských vojsk, ale tiež priama i nepriama pomoc, ktorú Poľsku poskytovalo Spojené kráľovstvo a najviac Francúzsko. Pri porážke zohral významnú úlohu Stalin, ktorý v rámci svojho urýchleného ťaženia na Ľvov v kritickom okamihu Tuchačevskému svojvoľne odobral elitnú Buďonného jazdeckú armádu a v najnevhodnejšom okamihu tak tragicky oslabil jeho ľavé krídlo. Po bitke pri Varšave sa sovietsky front zrútil a Poliaci zahnali zvyšky Červenej armády hlboko za hranice Ukrajiny a Bieloruska. Červená armáda podnikla ešte jeden strategicky významný pokus poľské sily zastaviť, lenže po ďalších ťažkých prehrách na rieke Nemen musela Ruská sovietska federatívna socialistická republika požiadať o mier.

Výsledok

Vojnové akcie boli zastavené 18. marca 1921. I keď štáty Dohody stále žiadali vznik poľsko-ruskej hranice na Curzonovej línii, Józef Piłsudski 13. marca 1921 kategoricky vyhlásil, že neuzná žiadnu inú hranicu s Ruskom, len takú, ktorá existovala v roku 1772. Rižský mier, podpísaný 18. marca 1921 potvrdil Poľsku prakticky všetky požadované územia na Ukrajine a v Bielorusku.