PROFILBARU.COM

	Plótinos
	Západná filozofia; Staroveká filozofia
Biografické údaje
Meno	Plotinos
Narodenie	asi 203 – 205, Lykopolis, Egypt
Úmrtie	270, Kampánia, Itália
Dielo
Škola/tradícia	novoplatonizmus
Oblasť záujmu	platonizmus, metafyzika, mystika
Význačné myšlienky	Jedno, emanácia, nús
	Ovplyvnený Platón, Ammonios Sakkas, Filón Alexandrijský, Numenios z Apameie, Alexander z Afrodízie a stredný platonizmus, pytagoreizmus, iránska filozofia, indická filozofia ;
	Ovplyvnil Pseudo-Dionýzios, Augustín z Hippa, Ján Scotus Eriugena, Tomáš Akvinský, Mikuláš Kuzánsky, Porfyrios, Iamblichos z Chalkidy, Iulianus Apostata, Hypatia, Hierokles z Alexandrie, Proklos, Simplikios, Boethius, Bonaventura, Georgios Gemistos Plethon a kresťanstvo, gnosticizmus, renesančný platonizmus ;
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Plótinos; (plné texty diel autora)
	Plótinos; (multimediálne súbory na commons)
	Biografický portál

Plótinos (iné názvy: Plótínos, Plotinos, Plotín; gr. Πλωτῖνος; * cca 203 – 205, Lykopolis, Egypt – † cca 269 – 270, Minturnae, Kampánia) bol antický poklasický filozof, hlavný predstaviteľ novoplatonizmu, panenteista.

Plotinos sa výrazne inšpiroval Platónovou filozofiou, neprevzal však myšlienku o dvoch principiálne odlišných svetoch, zmyslovom a ideálnom. Všetky formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýva Jedno: Jedno je absolútne, dokonalé, je to základ každej existencie a Plotinos o ňom hovorí ako o kráse, dobre a pravde.

Z Jedného emanujú (vyžarujú) jednotlivé jestvujúcna tak, že možno rozpoznať stupnicu emanácie od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.

Jedno nie je prístupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedného si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy. Je to mystická skúsenosť.

Životopis

Plotinos sa narodil medzi rokmi 203 – 205 n. l. v egyptskom meste Lykopolis (lat. Lyco). Vzhľadom na miesto narodenia sa vytvorili špekulácie o jeho pôvode a usudzuje sa, že by mohol byť rodený Egypťan, alebo potomok helenizovaného Egypťana. Každopádne jeho materčinou bola gréčtina. Plotinos nikdy nezverejňoval svoj presný dátum narodenia, ani informácie o detstve a svojom pôvode, pretože sa chcel vyhnúť poverčivej úcte voči svojej osobe. Uprednostňoval vzdávanie úcty Platónovi a Sokratovi, pričom rád oslavoval spolu so svojimi učeníkmi ich narodeniny.

Približne ako 27-ročný v roku 232 odišiel študovať filozofiu do Alexandrie. Bol však veľmi sklamaný zo všetkých filozofických systémov, s ktorými sa pri štúdiách stretol. Po filozofickej stránke nenašiel žiadne názory hodné nasledovania ani u kresťanských filozofov, ani v samotnej Biblii, ani u židovských mysliteľov. Bol však nespokojný, len kým nepristúpil k myšlienkam Ammónia Sacca. V jeho diele sa Plotinos úplne našiel a ihneď si ho obľúbil. Ammónius Sacus (Ammonios Sakkas; 175 – 242 n. l.) sa tak stal jeho učiteľom a mal naňho značný vplyv najmä svojou snahou všetko odvodzovať od Boha, vychádzajúc z gréckeho platonizmu. Plotinos sa neskôr túžil bližšie oboznámiť s indickou a perzskou filozofiou, preto sa dobrovoľne pridal v rokoch 242 – 243 n. l. k vojenskej výprave, ktorú viedol rímsky cisár Gordián III. do Mezopotámie proti Perzii. Ťaženie však bolo neúspešné a Plotinos sa ocitol na nepriateľskom území sám. Musel vynaložiť značné úsilie, aby sa dopravil do bezpečia, ktoré našiel v Antiochii.

V roku 245 Plotinos prichádza do Ríma, kde založil svoju vlastnú filozofickú školu. V Ríme strávil následne väčšinu ďalšieho života. Vo svojej škole oslovil svojimi myšlienkami mnoho žiakov, pričom medzi jeho poslucháčov patrili aj členovia rímskej aristokracie a Senátu. Plotinos vyučoval v duchu platónskej tolerancie aj ženy. Prednášal vo forme rozhovorov. V rámci nasledovania Platóna chcel podľa istej legendy prebudovať opustenú usadlosť v Kampánii, v ktorej by bol realizovaný projekt Platónovho ideálneho štátu (tzv. mesto filozofov Platónopolis). Keďže cisára poradcovia presvedčili, aby financiami neprispel, projekt sa nepodarilo uskutočniť.

Plotinos mal krehké zdravie, ale dodržoval prísnu životosprávu. Nikdy sa neoženil. Jeho charakter sa popisuje často vyzdvihovaním mnohých predností – bol láskavý, pokorný a organizoval rozsiahlu charitatívnu činnosť, o čom svedčí aj skutočnosť, že sa staral o osirelé deti a bol ich ochrancom.

Svoje spisy začal písať až vo svojich päťdesiatich rokoch, kedy mal už slabý zrak. Jeho najnadanejší žiak Porfýrios jeho dielo v podode 54 spisov usporiadal do šiestich zväzkov po deväť úvah, čím vznikli veľmi vplyvné Enneady. Toto dielo neobsahuje argumenty v bežnom zmysle slova – je to skôr učenie prepojené s mystikou. Vďaka nemu sa však Plotinovi dostalo veľkej úcty a slávy.

Plotinos zomrel okolo roku 270 v Kampánii.

Učenie Plotina

Je nová a veľmi dobre premyslená syntéza idealistických prúdov gréckej filozofie:

prvotným prameňom všetkéh existujúceho je nevýslovne dokonalý božský princíp, ktorý možno označiť ako jedno alebo dobro. Z podstaty tohto božského princípu vyžaruje od večnosti svetový rozum (súhr všetkých ideí), z rozumu je odvodená svetová duša, ktorá je organizujúcim a formujúcim princípom sveta hmotného, časopriestorového.

Vesmír je stupňovitý celok, v ktorom každý nižší stupeň súcna (hypostáza) je nevyhnutným produktom stupňa vyššieho, bez toho však, že by sa menila podstata vyššieho stupňa. Závislosť nižších hypostáz od vyšších je nadčasová; vesmír je večný a odstupňovane dokonalý. Na jednom póle stojí absolútne dokonalé jedno, na druhom je hmota ako zdroj mnohosti, rôznosti, nedokonalosti a zla. Každá nižšia hypostáza však túži pripodobniť sa dokonalosti vyššej hypoztázy. Vesmír ako celok smeruje k onomu nevýslovnému jednu – dobru.

Pre človeka je vrcholom poznania a šťastia, ak dospeje k bezprostrednému nazeraniu tohto božského princípu.^[1]

Dielo

Enneady (slov. Deviatky)

Prvá enneada (deväť úvah, kapitol) hovorí o etických problémoch (cnosť, šťastie a pod.), druhá a tretia enneada sa venuje témam z fyziky (pohyb, hviezdy, matérie, svet a pod.), štvrtá enneada sa zaoberá psychologickými témami (duša, esencia duše, nesmrteľnosť, zostup duše do tela a pod.), piata enneada je o metafyzike (duch, idey, myslenie, hypostázy a pod.) a predmetom šiestej enneady sú opäť metafyzické témy (tento raz najvyšší princíp a dobro).

Proti gnostikom

Zaradenie filozofa

Plotinos je v pravom zmysle tvorcom systematického výkladu novoplatonizmu, pričom pôvod jeho systému možno zaradiť do alexandrijsko-rímskej novoplatónskej školy, ktorej zakladateľom je spomínaný Ammónius Sacus. Plotinos sa tak stáva hlavným predstaviteľom antického novoplatonizmu 3. storočia n. l.

Pozri aj: Novoplatonizmus

Filozofia

Jedno

Ústredným pojmom Plotinovej filozofie je pojem Jedného. Plotinos uvažuje, že každé partikulárne jestvujúcno sa skladá z určitého počtu rozlíšiteľných zložiek, častí alebo aspektov. Platí to vďaka ich vnútornej konzistencii determinovanej konkrétnou mierou. Nielen materiálne jestvujúcna majú takúto mieru, a teda sú istým spôsobom štruktúrované, ale podľa Plotina i duše majú v sebe rozlíšiteľné prvky (myslenie, chcenie, vnímanie), hoci samotnú mieru nemajú. Všetky prvky štruktúrovaných jestvujúcien sú charakteristickým spôsobom zjednotené, a práve táto jednota dáva jestvujúcnu konkrétnu podobu. Plotinos ukazuje, že čím bude jednota prvkov užšia, o to dokonalejšie jestvujúcno touto jednotou vznikne. A práve pri úsilí hierarchizovať jestvujúcna na základe miery ich partikulárnej jednoty sa filozof dostáva k pojmu Jedného, ktorý ako Absolútna jednota je skutočným a pravým božstvom.

Označenie Jedno alebo Jeden (gr. hen) je pre Plotina celkom výstižné, keďže realitou Jedného je dokonalá jednota, ktoré nemá štruktúrované zložky, a teda je imateriálne a istým spôsobom nekonečné. Plotinos takéto božstvo predstavuje tiež ako niečo Prvé, Večné, Najvyššie. Je to v platónskom kontexte Dobro. Jedno popisuje aj ako jestvujúcno úplne pojmovo nepostihnuteľné, ktoré prevyšuje a transcenduje všetko, čo sa vo svete nachádza. Preto aj cesta k nemu nemôže viesť cez intelekt, ale len cez mystickú extázu, ktorá nezávisí od zmyslovej skúsenosti. Jedno ako jednota je úplne jednoduché a bez akejkoľvek potenciality či zmeny. I preto je božské Jedno neporovnateľné s človekom. Plotinos v tejto súvislosti podotýka, že Jedno nie je ani sebauvedomený Stvoriteľ sveta (ako napr. v kresťanskom zmysle).

Plotinos však upozorňuje, že Jedno nie je ani súčtom partikulárnych jestvujúcien, keďže tieto jestvujúcna potrebujú vysvetlenie a uvedenie svojej príčiny. Preto Plotinova filozofia nie je typickým spôsobom panteistická, hoci rozvíja myšlienku tzv. emanácie sveta z Jedného.

Emanácia

Hlavný článok: Emanácia Jestvujúcna ako komplexné štruktúry s mierou tak, ako každé väčšie číslo pozostáva z jednotiek, je vytvorené z Jedného. Jestvujúcna vyplývajú, vyžarujú, emanujú z Jedného. Takáto emanácia je však nevyhnutným fenoménom, pretože prisúdiť Jednému možnosť slobodnej stvoriteľskej vôle by bolo podľa Plotina pripustenie zmeny. Veci teda emanujú z božského Jedného spôsobom, akým svetlo vychádza zo slnka, ako voda prúdi z prameňa. Takto zdroj zostáva samým sebou a emanácia sa javí len ako jeho prirodzenosť. Ide teda o nutnú emanáciu ex Deo v kontraste s kresťanským slobodným stvorením ex nihilo („Najvyššia bytosť akoby preteká a jej prekypujúca plnosť tvorí všetko ostatné.“ – Piata enneada, Druhá úvaha). Treba však dodať, že aktivitu vnútri Jedného Plotinos koncipuje ako slobodnú, iba aktivita navonok je „nutným chcením“.

Emanácia (z lat. emanare – vytekať; gr. aporroia) prebieha stupňovito, čím sa vytvára hierarchia rôznych sfér bytí podľa ich blízkosti k Jednému. Celý proces emanácie sa deje mimo čas. Emanovaná hierarchia pozostáva z týchto jestvujúcien:

božský duch – rozum,
duša sveta,
partikulárne duše,
hmotný svet.

Nekonkrétnemu a božskému Jednému je hierarchicky najbližšie božský duch. Ide o realitu rozumu (gr. nous) ako súhrnu mysleného bytia – ideí. Prechod od Jedného k rozumu je prechod iracionálny a mystický. Je to prechod z nezávislého do závislého, od najplnšieho k obmedzenému, od jedného k mnohému. Božský duch ako rozum je „predsieňou Dobra“. K sebauvedomeniu v rozume dochádza po emanovaní vlastného obrazu z Jedného, kde následne v rámci reflexie dôjde k spätnému obráteniu k svojmu prameňu. Takéto nestotožnenie božského ducha so samotným Bohom je príbuzné aj myšlienkam Filóna Alexandrijského. Rozum je ako mysliaci subjekt konkretizovaný do podoby večného božského ducha a ako myslený substrát je konkretizovaný v ideách.

Ďalším emanovaným jestvujúcnom je svet duševna, duchovná substancia – svetová duša. Rozum je zameraný na seba (tzv. sebanazeranie), zatiaľ čo duša sveta je orientovaná navonok. Plotinos v duši rozlišuje dva aspekty:

1. Hľadí nahor k rozumu (božskému duchu) a kontempluje idey.

2. Hľadí nadol a dáva vznik rozumovým procesom, čím spája idey vecí s prirodzeným poriadkom.

Činnosť duše je základom pre fenomén času.

Medzi svetovou dušou a hmotným svetom sa nachádzajú partikulárne duše ľudí. Ľudská duša je tak emanáciou z duše sveta a tiež v nej možno podľa Plotina rozlíšiť dva aspekty:

1. Hľadiac hore má účasť na rozume.

2. Hľadiac dole sa spája s telom, ale s telom sa nestotožňuje.

Takto Plotinos potvrdzuje Platónovu náuku o preexistencii duše a o „páde duše do zrodenia“ – uvrhnutí duše do tela, v ktorom bude zdrojom racionality, vitality a zmyslovosti.

Posledný emanovaný stupeň bytia je hmota, ktorá je úplným protikladom Jedného. V zmysle Platónových myšlienok je i u Plotina vnímaná ako zlo, ba ako nebytie, nepravá a falošná realita. Hmotný svet je najzákladnejší substrát mnohosti, ku ktorému sa, hľadiac dole, obracia ľudská duša. Veci sú jednotou látky a formy – formy, ktorú poskytuje svetová duša, čím sa každá vec stáva oduševnenou a aspoň do istej miery vitálnou. Keďže hmota je zlom a nešťastím, tak aj ľudské telo je iba krutým väzením duše. Takýto hmotný svet je priam negáciou Jedného, je v podstate nebytím, pretože skutočným bytím je Jedno, prípadne idey jeho emanovaného rozumu. Plotinos prirovnával hmotu (látku) dokonca k najtemnejšiemu svetlu, ktoré sa nachádza na samej hranici medzi svetlom a tmou.

Tento proces emanácie Plotinos prirodzene chápe ako cestu od najvyššieho a najlepšieho k najnižšiemu a najhoršiemu. Ale postupovať je možné aj „zdola nahor“, kedy sa ľudská duša kognitívno-mystickou cestou vymaňuje z područia zlej hmoty a vracia sa späť k Jednému. Tento návrat je predmetom Plotinovej morálnej filozofie.

Etika

Problém zla

Princípom zla je matéria (hmota), čo je spôsobené tým, že sa nachádza na samom okraji emanácie a má najnižší stupeň dokonalosti. Podľa Plotina takto zlo nie je reálnou devastujúcou mocou (v kresťanstve konkretizovaný trebárs v diablovi), nejestvuje ani ustavičný zápas medzi silami dobra a zla, svetla a tmy, ako tvrdí perzský zoroastrizmus. Zlo je v zmysle emanácie len nedostatok dokonalosti. Zlo „nie je niečo“, ale je chýbajúci poriadok v dôsledku „veľkej vzdialenosti“ emanovaného substrátu (hmoty) od svojho prameňa – Jedného. Je možné teda povedať, že prameňom zla je Jedno, je to nutný dôsledok jeho nutnej emanácie, v ktorej sa nutne delí o svoju dokonalosť. Zlo je vlastne tienistá stránka obrazu, ktorá však paradoxne zväčšuje jeho krásu.

Plotinos sa vyjadruje aj k problému morálneho zla. Morálne zlo je dôsledkom spojenia ľudskej duše a hmotného tela. V tomto dočasnom zväzku musí racionalita duše zápasiť s telom, ktoré je zdrojom žiadostí a vášní. Zlo potom spočíva v rozdielnosti medzi dobrými intenciami duše a aktuálnym správaním tela.

Cesta spásy

Kľúčom k pochopeniu Plotinovho konceptu blaženosti (gr. eudaimonia) je mystika. Životná cesta človeka má mystický charakter a jej cieľom je zjednotenie sa s Jedným. Plotinos cestu zjednocovania opisuje ako ťažkú a bolestnú úlohu. Človek na ceste k blaženosti a šťastiu musí pomôcť sebe ako duši oslobodiť sa od svojej telesnej individuality, čomu dopomôže postupné nadobúdanie mravných a intelektuálnych cností, ako i askéza. Tak sa duša môže dostať k poznaniu poriadku celého sveta, pretože práve v sebe nachádza podstatu svetovej duše – ľudská duša je vlastne individualizovaná svetová duša. Človek ako takáto duša následne pochopí, že cesta smeruje dovnútra k sebe, k ponoreniu do samého seba, čiže do toho božského, čo je v ňom. Je to intenzívne sebanazeranie, ktoré vedie k návratu do svetovej duše. Bez tohto návratu je duša po smrti tela „uväznená“ zas v inom, ďalšom tele, čím sa stáva súčasťou kolobehu (pozri aj reinkarnácia). Rozumovým nazeraním duša postihne svoju spolupatričnosť so svetovou dušou. I svetová duša cestou extatickej mystickej vízie nahliadne božský rozum, ktorý sa následne zjednocuje rovnakou cestou s Jedným. Duša v mystickej extáze pri zjednocovaní so svetovou dušou zanecháva vedomie a spomienky, čím sa úplne vnorí do božského Jedného (tzv. sebazapomínajúce odovzdanie). Toto zjednotenie je vlastnou podstatou blaženosti človeka.

Vplyv

Plotinos sa sám identifikoval ako stúpenec Platóna a nevnímal sa ako novoplatonik, ktorý by začínal niečo nové (pojem novoplatonizmus sa ujal až v európskej renesancii). Jeho systém je vyjadrením túžby po vzkriesení pohanskej filozofickej tradície, ktorá v období 3. storočia pod vplyvom čoraz viac rozmáhajúceho sa sektárstva a kresťanstva začala upadať. Filozof sa usiloval ukázať, že súdobí nasledovníci Platóna a žiaci Platónovej Akadémie nepochopili skutočné úmysly a myšlienkové bohatstvo Platóna. Svoj systém predstavuje ako jeho pravú interpretáciu a pravdivo relevantné rozvinutie jeho myšlienok.

Plotinov novoplatonizmus sa teda formuloval ako pohanská alternatíva ku kresťanstvu a gnosticizmu. Napriek tomu však jeho zložitý filozofický systém do hĺbky ovplyvnil konkurenčné kresťanstvo, ktorého filozofickí stúpenci sa inšpirovali pri vysvetľovaní biblickej náuky práve Plotinovými Enneadami. Medzi prvými boli najmä Pseudo-Dionýzios Areopagita a Augustín. Extatické nazeranie Boha je koncipované v spojitosti s Plotinom aj u stredovekých scholastických filozofov, pričom jeho novoplatonizmus ovplyvnil aj Jána Scota Eriugenu, stredoveký islam a šíril sa i v Egypte a v Perzii. Istý vplyv mal Plotinos aj na Tomáša Akvinského a značný vplyv možno badať v mystike „posledného scholastika“ Mikuláša Kuzánskeho.

V rámci tzv. dialektického teizmu sa hovorí aj o jeho nepriamom vplyve u novovekých filozofov ako Leibniz, Hegel, Whitehead a Heidegger.

Referencie

↑ FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Pozri aj

Literatúra

Dragúň, Emil; Dříza, Jan (1998), Dejiny filozofie, 1, Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, ISBN 8080501785
Horyna, Břetislav; Štěpán, Jan; Blecha, Ivan; Šaradín, Pavel (2002) [1995] (cs), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 8071820644
kolektív autorov (2000), Rodinná encyklopédia svetových dejín: Mená, dátumy a udalosti, ktoré utvárali náš svet (1 vyd.), Bratislava: Reader's Digest Výber, ISBN 8088983061
Kubík, Peter (2000), Dejiny filozofie: Starovek, Trnava: Dobrá kniha, ISBN 8071412945
Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004