Pichliač bielohlavý[1] (lat. Cirsium eriophorum)[2] je statná dvojročná bylina z rodu pichliač (Cirsium) z čeľade astrovité (Asteraceae). Má nápadne veľký úbor a guľovitý, pavučinato belavý zákrov. Obľubuje výslnné stráne a areálom jeho prirodzeného rozšírenia sú mierne oblasti Európy.[3][4][5]
Opis
Pichliač bielohlavý je statná dvojročná bylina vysoká 50 až 160 cm s nápadne veľkým úborom a guľovitým, pavučinato belavým zákrovom. Byľ je priama, hrubá, rozkonárená, bezkrídlatá a bez ostňov.[3][4] Listy sú v obryse podlhovasto vajcovité. Prízemné sú stopkaté, perovito strihané, segmenty sú kopijovité, na okraji podvinuté, s koncovým 5 až 15 mm dlhým ostňom, často sú vzpriamené. Byľové listy sú uškato sediace, nezbiehavé, všetky na líci krátko štetinkovito chlpaté, na rube tenko pavučinaté až bielo plstnaté.[4]
Úbory na konci konárikov sú jednotlivé, veľké 4 až 7 cm. Zákrov je guľatý, dlhý 3 až 5 cm a pavučinato vlnatý. Zákrovné prostredné listene sú na konci rozšírené do kopijovitého prívesku s 1 až 4 mm dlhým mäkkým koncovým ostňom.[4][5] Obojpohlavné kvety sú rúrkovité a purpurovej farby. Koruna pozostáva z rúrky dlhej 23 – 44 mm, ktorá sa rozširuje do nerovnako dlhých päťlaločných výbežkov. Tyčiniek je päť, sú dlhé 14 – 17 mm. Peľnice sú spojené do valca dlhého 9,5 – 10 mm. Nažky sú veľké 5 až 6 mm. Chocholec na nažkách je lesklý, perovito brvitý, dlhý 20 až 30 mm a slúži na rozširovanie vetrom.[4][6][5]
Priemerná hmotnosť nažiek (bez chocholca) sa pohybuje od 7,9 do 10,3 mg na 100 kusov. Počet nažiek vyprodukovaných na rastlinu je veľmi variabilný a líši sa od rastliny k rastline v rámci populácie a medzi populáciami. Jedno súkvetie dokáže vyprodukovať asi 300 semien. V čase ich dozrievania sa však semenami živia larvy hmyzu. Pozorovaním sa zistilo, že jeden úbor obsahuje v priemere 9 lariev, ktoré skonzumujú viac ako 80% semien. Nažky, ktoré sú pripevnené k chocholcu, sa často od neho oddelia ešte predtým, ako opustia úbor. Dokonca aj v prípadoch, keď to tak nie je, väčšina semien pristane od rastliny iba vo vzdialenosti niekoľkých metrov. Pri experimentálnom overovaní boli maximálne vzdialenosti rozptylu 60,5 m. Klíčenie semien je rýchlejšie v tme a prvé známky klíčenia sa objavia pri 20 °C už po 3 dňoch. Semená skladované 12 mesiacov vykázali klíčivosť ešte 81%. V prírode klíčenie väčšinou prebieha na jeseň, aj keď niektoré semená môžu vyklíčiť nasledujúcu jar.[6]
Predlžovanie stonky zvyčajne začína v polovici júna a prvé kvetné púčiky sa objavujú koncom júna alebo začiatkom júla. Prvé kvety sa zvyčajne otvárajú v polovici júla a semená sa tvoria v auguste alebo začiatkom septembra. Menšie púčiky v dolných pazuchách listov môžu kvitnúť neskôr v sezóne (september).[6]
Rozšírenie
Pichliač bielohlavý je pôvodný druh prevažne v strednej a západnej Európe. Na severe zasahuje do severného Anglicka a (ako náhodný) do juhovýchodného Škótska. Chýba v Dánsku, Nórsku, Švédsku a Rusku. Na východe zasahuje do Rumunska, Albánska, Gréckaa na juhu do Španielska a severného Talianska. Limity jeho distribúcie sú do značnej miery dané teplotou. To môže byť príčinou jeho absencie v Írsku, kde sú letá chladnejšie. Juhoeurópska hranica však naznačuje, že vysoké letné teploty a sucho môžu obmedziť jeho distribúciu v oblasti Stredozemného mora. Záznamy o jeho introdukcii mimo prirodzený areál nie sú k dispozícii.[6]
Ekológia
Pichliač bielohlavý obľubuje výslnné stráne, svetlé kroviny, okraje lesov, rúbaniská a pasienky. Často sa vyskytuje pozdĺž ciest a tratí.[4] Uprednostňuje pôdy aspoň so stredným obsahom živín a najčastejšie sa vyskytuje v narušených oblastiach s druhmi, ako je žihľava dvojdomá (Urtica dioica) alebo v drsných trávnatých spoločenstvách udržiavaných buď periodickou pastvou alebo kosením. Typickými spoločníkmi sú kostrava červená (Festuca rubra), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata) a na najdrsnejších porastoch ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius).[6]
Rastliny sa zvyčajne vyskytujú v skupinách niekoľkých jedincov, často tam, kde došlo k nejakému zjavnému narušeniu povrchu. Väčšie rastliny majú vyvinutý silný koreň, takže sú odolné voči suchám, na rozdiel od semenáčov, ktoré sú na ne oveľa citlivejšie.[6] Pichliač bielohlavý je klasifikovaný ako dvojročná bylina, ktorá sa rozmnožuje výlučne semenami. Platí to však skôr pre jeho vývoj na pôdach bohatých na živiny a bez priestorovej konkurencie. Pozorovania v teréne ukazujú, že na dokončenie životného cyklu je zvyčajne potrebné aspoň 3-ročné obdobie (a možno často oveľa dlhšie).[6] Pichliač bielohlavý rastie od nížin až do horského stupňa a kvitne od júla do septembra.[3]
Hrozby a choroby
Na stonkách, listoch a koreňoch pichliača bielohlavého bolo pozorovaných 11 parazitujúcich druhov, pričom v priemere na jednej rastline bolo prítomných 6 až 7 druhov. Okrem bylinožravého hmyzu boli prítomní aj s nimi spojení predátori, parazitoidi a druhy, ktoré rastlinu využívajú len ako úkryt. Celkovo bolo napadnutých až 93 % jedincov. Často bolo pozorované, že osy (Vespidae) odstraňujú „vlnu“ z oblastí okolo listeňov a pijú tekutinu vytekajúcu z malých rezov vytvorených v samotných listoch.[6] Z hubových patogénov bola na živých rastlinách zaznamenaná hrdza spôsobovaná druhom Puccinia cnici.[7][6] Semenami pichliača sa živia aj malé cicavce; na kontrolnej ploche (100 cm²) ich bolo nimi skonzumovaných viac ako 90 % semien.[6]
Galéria
-
Pichliač bielohlavý; uzavreté súkvetie (september)
-
Pichliač bielohlavý; dozrievajúce súkvetie (september)
-
Pichliač bielohlavý; úbory v rôznych štádiách kvitnutia (august)
-
Pichliač bielohlavý; dozreté súkvetia (neskoré leto)
-
Pichliač bielohlavý; schnúci list (neskoré leto)
-
Pichliač bielohlavý; súkvetia so zrelými semenami (september)
-
Pichliač bielohlavý; úbor so zrelými semenami (september)
-
Pichliač bielohlavý; zrelé nažky s perovitými chocholcami (neskoré leto)
Referencie
- ↑ Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščefková. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín, s.257. Bratislava : Univerzita Komenského, 2018.
- ↑ Cirsium eriophorum (L.) Scop. [online]. POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2022-10-23]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ a b c Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín, s.318. Bratislava : IKAR, a.s. – Príroda, 2021.
- ↑ a b c d e f Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II. s.1111. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991.
- ↑ a b c Tibor Baranec at al.. BOTANIKA, s.140 – 141. 3. nezmenené. vyd. Nitra : Slovenská poľnohospodárska univerzita, Vydavateľstvo SPU, 2021.
- ↑ a b c d e f g h i j R. Tofts. Cirsium eriophorum (L.) Scop. [online]. British Ecological Society, London, UK, 2001-12-24, [cit. 2020-10-23]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ W.N. Ellis. Puccinia cnici on Cirsium [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2021-11-20, [cit. 2022-10-23]. Dostupné online. (anglicky)
Iné projekty
_Cirsium_eriophorum_1.jpg)
_Cirsium_eriophorum_2.jpg)
_Cirsium_eriophorum_3.jpg)
_Cirsium_eriophorum_4.jpg)
_Cirsium_eriophorum_5.jpg)
_Cirsium_eriophorum_6.jpg)
_Cirsium_eriophorum_7.jpg)
_Cirsium_eriophorum_8.jpg)
_Cirsium_eriophorum_9.jpg)
