Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Spomienková akcia v Prahe na Sira Nicholasa Wintona na pražskom Hlavnom nádraží pri jeho súsoší (autorka súsošia: Flor Kent; dátum odhalenia súsošia: 1 September, 2009)
Nicholas George Winton sa narodil rodičom nemecko-židovského pôvodu v Anglicku. Jeho matka Barbara bola prvým dievčaťom v Nemecku, ktorej sa podarilo zložiť maturitu. V Londýne, kam odišli v roku 1907 z Nemecka pred stále rastúcimi antisemitskými náladami, rodine nevyhovoval životný štýl emigrantských rodín. Wertheimerovci (neskôr Wintonovci) boli vylúčení zo židovskej komunity. Židovstvo totiž hralo u Barbary a v celej rodine veľmi malú úlohu, ale nikdy sa nesnažili popierať svoj pôvod, označovali to za „detinstvo a stratu času“.
Zo svojich troch detí mala Barbara najradšej práve Nicholasa. Začal navštevovať školu v Hampsteade. V tej dobe ho dali rodičia pokrstiť a tým sa akoby zriekli židovskej viery. Rodičia doma hovorili nemecky a anglicky, a to vyžadovali aj od svojich detí. Nechali si zmeniť meno z Wertheimerovci na Wintonovci a tým nadobro opustili judaizmus. Bývali však aj naďalej v Hampsteade, kde sídlila židovská komunita, čím dali najavo, že svoj pôvod nezavrhujú.
Štúdiá
Nicholas a jeho brat Robert boli poslaní na vyššiu strednú školu, predstupeň univerzitného štúdia. Neskôr Nicholas prehovoril rodičov, aby mohol roku 1923 odísť do internátnej školy v Stowe. Tu mal na neho veľký vplyv profesor matematiky, ktorý mu tento predmet sprístupnil a ovplyvnil ho pri výbere budúceho povolania. Keď Winton opustil Stowe, nemal ešte zloženú maturitu a tak navštevoval večernú školu a súčasne sa zaúčal vo Vojenskej banke.
O niečo neskôr sa Winton chystá ísť na návštevu do Nemecka za príbuznými. Zostáva tam nejaký čas, zariadi si prax v banke Behrens. Býva v podnájme u rodiny Valkovcov, kde si zdokonaľuje nemčinu a zoznamuje sa s radom mladých ľudí, s ktorými navštevuje divadlo a plesy. Vzápätí sa prihlási do univerzitného kurzu „teória sociálnej ekonomiky“. Po nejakej dobe opúšťa Hamburg a sťahuje sa do Berlína, kde pracuje v banke Wassermann a užíva si prepychu. Vôbec si neuvedomuje zlé udalosti, ktoré pomaly prepukajú. O Hitlerovi sa hovorí už niekoľko rokov, po roku 1933 začne otvorené prenasledovanie Židov. Kedy Winton odišiel z Berlína do Francúzska a začal pracovať v Národnej banke v Paríži nie je jasné, ale zostal tam pracovať do roku 1931. Tam skončili jeho učňovské roky a Winton získal kvalifikáciu v obore bankovníctva. Plánoval si, ako strávi rok v New Yorku, ale Amerika sa stále spamätávala z pádu na Wall Street. Preto otec povolal Wintona späť do Londýna. Jeho prvým zamestnávateľom sa stala Anglicko–česká banka. Skoro bol ale prepustený. Uvedomil si, že je najvyšší čas opustiť domov a odsťahovať sa.
Predvojnové udalosti
Winton si vždy želal lietať. Začal teda navštevovať pilotné kurzy v severnom Londýne a v roku 1933 získal kvalifikáciu pilota. Zoznámil sa tiež s Amy Johnson a Jimem Mollisonovcami. Keď neskôr v roku 1942 vstúpil do R.A.F. (anglického kráľovského letectva), bol jeho zrak na pilota už veľmi slabý. Jeho ďalším koníčkom bol šerm a v roku 1938 patril medzi tých, ktorí mali vyberať britský šermiarsky tím pre olympijské hry, ale všetko prekazila vojna. Medzitým pracoval pre firmu Ullman a spol. Bol vysielaný na zahraničné cesty, aby otváral spoločnosti spoločné účty. Navštívil Grécko a Egypt. Stále intenzívnejšie si uvedomoval to zvláštne napätie, ktoré vládlo v jeho rodine. Od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia k nim do Hampsteadu začali chodiť príbuzní a priatelia, ktorí utekali z Nemecka pred epidémiou zvanou nacizmus. Winton si začal uvedomovať skutočnú situáciu a nebezpečenstvo, ktoré hrozí Židom.
V roku 1938 podnikol Neville Chamberlain svoju historickú púť do Mníchova a pri návrate mával kusom papiera a klamne prevolával: „Mier pre našu dobu!“ Krištáľová noc nasledovala len päť týždňov potom. V úplne inej súvislosti ho s tragickými udalosťami v Nemecku zoznámil Martin Blake, jeho ľavicovo zmýšľajúci učiteľ, ktorý sa zúčastňoval rôznych mierových akcií.
Keď si vtedy dvadsaťdeväťročný muž krátko pred Vianocami roku 1938 balil batožinu na lyžiarsku dovolenku vo Švajčiarsku, nevedel, že miesto toho odíde do Prahy, kde sa ujme záchrannej misie a vezme na seba obrovskú úlohu zorganizovať evakuáciu ohrozených detí z Česko-Slovenska. Winton na to spomínal nasledovne: „Všetko sa to stalo počas jedného telefonického rozhovoru v decembri 1938. Chystal som sa odísť nasledujúci pondelok lyžovať so svojím priateľom Martinom Blakeom. Zavolal mi a povedal jednoducho: ,Zrušil som dovolenku a dúfam, že urobíš to isté. Odchádzam do Prahy. Dostal som veľmi zaujímavú úlohu a potrebujem tvoju pomoc. Mám hrozne naponáhlo a nemám čas na podrobnosti, ale moja adresa je hotel Šroubek Praha. Príď, ako najskôr môžeš.´“ Bez meškania zrušil dovolenku a zahovoril si letenku do Prahy. Keď dorazil do hotela Šroubek, Blake mu začal rozprávať o utečencoch, ktorí utekajú zo Sudet do Česko-Slovenska pred príchodom Hitlerovej armády. Martin bol vyslaný britským výborom pre utečencov z Česko-Slovenska (B.R.C.R.) a snažil sa z krajiny dostať dospelých (predovšetkým politikov, intelektuálov a umelcov). Nevyriešenou otázkou zostávali židovské deti.
Záchrana detí
Výbor B.R.C.R. mal od mníchovskej krízy v Prahe kanceláriu, ktorú viedla Doreen Warrinerová. Ich členovia pomáhali dostávať do bezpečia tých dospelých, ktorí boli najviac ohrození. Nejestvoval nikto, kto by zorganizoval hromadný odchod ohrozených detí, dokiaľ sa na scéne neobjavil Nicholas Winton. Vyriešiť tento problém bolo nesmierne ťažké. Pomoc potrebovali tisíce detí. Rodičia detí stáli pred kanceláriou a boli ochotní zostať v Č.S.R., ak sa nájde spôsob, ako deti dostať do bezpečia. Niektorí boli bohatí, iní nemali ani na obed. Najhorší bol fakt, že nikto nemohol rodičom zaručiť, či sa so svojimi deťmi po vojne v Anglicku stretnú. Winton si uvedomoval, že musí spísať zoznam najnaliehavejších prípadov. V Prahe bolo päť výborov, ktoré sa zaoberali jednotlivými skupinami utečencov: židovskou, komunistickou, rakúsko-nemeckou a politicky exponovanými spisovateľmi. Winton sa snažil s týmito výbormi rokovať, ale všetci ich členovia boli tak zaneprázdnení, že odmietali s Wintonom rokovať.
Nicholas sa teda chopil iniciatívy sám, obvolal všetkých päť výborov a povedal im, že mu bol predložený iba jeden zoznam; ak nedostane do dvadsaťštyri hodín tie ostatné, použije len jeden. Zvolená stratégia mala úspech. S pomocou všetkých piatich výborov bol zostavený zoznam, z ktorého boli vybrané najviac ohrozené deti. (Pri tejto príležitosti sa Wintonovi dostala do rúk mapa s dátumami, kedy má Hitler v úmysle obsadiť rôzne európske krajiny. Nikto jej ale neveril…). Už za týždeň priniesla akcia ovocie a transport asi 20 detí odlietal do Švédska. Ako neoficiálna osoba mohol Winton konať tam, kde zamestnanci rôznych výborov boli sledovaní nacistami. Navštevoval tábory, angažoval sa v Červenom kríži a neuvedomoval si, že je v Prahe len na dovolenke so súhlasom zamestnávateľa. Winton preto požiadal svojho šéfa, aby mu dovolenku predĺžil aspoň o týždeň. Zostal v Prahe ešte desať dní a vrátil sa do Londýna vybavený stovkami fotografií a podrobnosťami o deťoch, ktoré boli napísané na zozname. Obracal sa na rôzne organizácie, ale bez úspechu. Buď im chýbali financie, alebo mali plný stav. Vedel, že sa bez oficiálneho poverenia ďaleko nedostane a keď výbor B.C.R.C. otáľal s vydaním takéhoto poverenia, vzal celú vec do vlastných rúk. Pre začiatok dal vytlačiť na listový papier záhlavie „Britský výbor pre utečencov z Česko-Slovenska (B.C.R.C.)“. Pod tým stálo výraznými písmenami Detská sekcia a ešte nižšie Wintonova súkromná adresa.
Než začala naozajstná záchranná akcia, bolo sa treba obrátiť na britské ministerstvo vnútra. Jeho úradníci sa pýtali: „Načo to ponáhľanie?“ Nikto ešte nebral Hitlera ako hrozbu vážne. Pretože Wintona nikto nesponzoroval, a všetko robil na vlastnú päsť, bolo všetko ešte zložitejšie a zdĺhavejšie. Než dostal víza, musel predložiť žiadosť pre každé dieťa zvlášť, ďalej lekárske vysvedčenie a dôkaz, že je pre dieťa pripravený domov a má ručiteľa alebo pestúna, ktorý je ochotný ho živiť a posielať do škôl až do sedemnástich rokov jeho veku. Ďalej musel zložiť záruku päťdesiat libier na možné vrátenie dieťaťa späť do krajiny. Aby obdržal čo najlepšie výsledky, dal Winton vytlačiť karty s fotografiami, ich menami a vekom, aby si budúci ručitelia mohli vybrať. Kvôli nezáujmu z nepochopenia situácie a pre nedostatok ľudí vydávalo cudzinecké oddelenie ministerstva víza tak pomaly, že ľudia, ktorí riadili exodus detí v Prahe, museli dokumenty falšovať. Každé dieťa muselo mať svoje britské aj tranzitné vízum, bolo treba zahovoriť vagóny a neskôr celé vlaky na transport.
Vrátil sa do Londýna, kde zistil, že aby získal povolenie pre organizovanie imigrácie, musí poskytnúť záruku za každé dieťa vo výške 50 libier a zároveň nájsť rodiny, ktoré by sa o tieto deti starali až do ich veku 18 rokov. Vo dne Winton pokračoval bez prerušenia vo svojej práci burzového makléra, ale po nociach diktoval svojej sekretárke listy, aby skontaktoval každého, kto by mohol pomôcť. Čas tlačil a tak sa Winton obrátil na noviny a za pomoci svojej matky a svojich priateľov rozbehol kampaň „VYBERTE SI SVOJE DIEŤA. “
Svoj „hlavný stan“ rozbalil Winton v kaviarni hotela Šroubek (dnes Evropa) na Václavském náměstí v Prahe. Denne prichádzali noví a noví žiadatelia. Samozrejme, že akcia mala svoje pravidlá. Každé dieťa dostalo pred odjazdom z pražskej Wilsonovej stanice číslo a mohlo si viezť dva kufre. Prvý zoznam dvadsiatich detí, pre ktoré boli nájdené domovy a sponzori, predložil Winton 14. marca1939 – deň pred nemeckou inváziou a okupáciou toho, čo ešte z Česko-Slovenska zostalo. Situácia bola deň odo dňa horšia, Winton nelenil a získaval styky v rozhlase, v novinách, v školách. Ponuky sa len hrnuli: od Židov a židovských organizácií, kresťanských rodín a inštitúcií, od duchovenstva, učiteľov, lekárov. Wintonovou hlavnou starosťou bolo deti umiestniť, ale našli sa aj takí, ktorí jeho prácu kritizovali. Prekážalo im rozdelenie súrodencov. Winton na to odpovedal takto: „Uvedomte si, že v Británii bola hospodárska kríza a ľudia mali málo peňazí. Nový domov ponúkali deťom väčšinou nižšie stredné vrstvy. Prijať jedno dieťa bol obrovský čin. Keby som bol čakal na rodiny ochotné prijať dvoch súrodencov, väčšina detí by sa bola nedostala preč.“
Samozrejme, že jestvovali problémy so získaním povolenia ku vstupu do krajiny. Ministerstvo vnútra konalo často veľmi pomaly, a tak organizácie rad dokumentov falšovala, aby umožnila deťom rýchly odchod. Tieto falšované dokumenty boli pri príchode do Londýna deťom vymenené za pravé a ťažkosti nekončili, medzi židovskými náboženskými komunitami v Británii a niektorými kresťanskými organizáciami vznikli trenice, ale Wintonova odpoveď bola britká: „Lepšie je na vieru obrátené židovské dieťa, ako mŕtve dieťa“.
Keď sa londýnska kancelária Výboru B.C.R.C. mala zavrieť, zhromaždil jeho kolega Lewinsohn všetky dôležité listy, články a správy, a miesto toho, aby ich zlikvidoval, venoval ich Wintonovi ako upomienku. Na záver akcie spomína Winton nasledovne: „České železnice sa niekedy vyhrážali, že nedovolia vlakom odísť, ak nebude zaplatená vysoká čiastka, a ja som dostal z Prahy naliehavú žiadosť o ďalšie financie. Aj keď sme mali veľmi málo peňazí, vždy sa nám podarilo zaplatiť včas. Niektoré požiadavky nemeckých úradov boli smiešne. ,Máte zaplatený poplatok za psa ?´ pýtali sa občas. Keď niekto odpovedal, že psa nemá, nariadili mu, aby prišiel do zajtra s potvrdením, že nemá psa.“
Winton vítal v Anglicku každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom. Niektorí z týchto ľudí sa stali jedinými, ktorí pre tieto deti vytvorili rodiny. Iné deti získali po vojne iných rodičov.
Posledný transport – ten najväčší – mal odísť z Prahy 1. septembra1939. Toho dňa vtrhol Hitler do Poľska a hranice boli preto uzatvorené. Na stanici sa už zhromaždilo dvestopäťdesiat detí, ale vlak nesmel odísť. Zúfalstvo rodičov, keď sa o osudnom rozhodnutí dozvedeli, bolo nepredstaviteľné. Všetky tieto deti odviezli neskôr nacisti do koncentračných táborov. Vyhlásenie vojny znamenalo koniec detských transportov. Hranice boli neprechodné. V časovom rozpätí od 14. marca1939 do 2. augusta1939 sa celkovo v 9 transportoch spoločným úsilím podarilo evakuovať 669 detí.
Druhá svetová vojna
Za druhej svetovej vojny Nicholas Winton slúžil v R.A.F. a pretože bol presvedčeným pacifistom, angažoval sa tiež v Červenom kríži. Po vojne zastával rôzne funkcie v humanitárnych organizáciách OSN Po svojom penzionovaní sa venoval miestnym charitatívnym činnostiam.
1988
Na jeho činy by sa asi zabudlo, keby jeho žena Grete v roku 1988 neobjavila dokumenty so zoznamami detí a listami rodičov, ktoré chcel Winton vyhodiť. Na otázku, prečo o záchrannej misii nepovedal ani svojej žene, odpovedal: „Predsa každý muž má pred svojou manželkou nejaké to tajomstvo“. Jeho chránenci Wintona objavili až päťdesiat rokov po tom, čo im zachránil život, a za veľkého záujmu verejnosti mu v Londýne v roku 1988 pred televíznymi kamerami spoločnosti BBC poďakovali. BBC pozvala Wintona a jeho „deti“ do jednej relácie menom „That's Your Life“. Tam sa ocitol potom, čo jeho žena odovzdala dokumenty historičke Elizabeth Maxwellovej. Stretnutie bolo prekvapením pre obe strany. Winton nevedel, že osoby sediace v publiku sú zachránené deti, a ony, že jemu vďačia za život. Šok, slzy a dojatie boli nefalšované.
28. októbra1998 prijal Nicholasa Wintona k súkromnej návšteve prezident Václav Havel vo svojej kancelárii na Hradčanoch. Toto sú jeho slová: „Je to prekrásny príbeh – vyžaruje z neho duševná sila a je dôkazom toho, že na tejto zemi sa stále ešte dá konať dobro. Domnievam sa, že v normálnom obchodníkovi sa len výnimočne prejaví náhle tak humánne city a zároveň i veľká múdrosť a predvídavosť, že impulzívne podnikne a dokáže uskutočniť taký čin, aký ste urobili vy, pán Winton, keď ste si uvedomili, aké nebezpečenstvo hrozí tým deťom. Väčšina z nich by holocaust neprežila. Vy ste zorganizovali a potom aj uskutočnili ich transport na Západ. A je obdivuhodné, ako ste vtedy pochopili, čo je potrebné urobiť.“ Prezident Havel odovzdal pánovi Wintonovi Rad T. G. Masaryka, ktorým ocenil jeho zásluhy na záchrane života 669 detí.
Historikom sa po Grétinom objave podarilo vyhľadať zhruba tri stovky Wintonom zachránených detí. Žijú na všetkých svetadieloch. Sú medzi nimi lekári, umelci, vedci i politici. „Nicky nám dal šancu žiť a my sme mu poďakovali tím, že sme ju maximálne zúročili,“ podotýka dnes známy vojnový spravodajca Joe Schlesinger. A profesorka oxfordskej univerzity, vdova po mediálnom magnátovi Elisabeth Maxwellová, sa zase zaslúžila o to, že sa zachránené deti (dnešní osemdesiatnici) so svojim záchrancom a jeho rodinou po rokoch stretli.
Sir
Anglická kráľovná mu dňa 11. marca2003 prepožičala titul člena Najvznešenejšieho radu Britského impéria, jeho celé meno preto znie: Sir Nicholas Winton.
95. narodeniny
V stredu 19. mája2004 sa sir Nicholas Winton dožil deväťdesiatichpiatich rokov. K tejto príležitosti usporiadalo České veľvyslanectvo v Londýne na jeho počesť tzv. „rodinný večierok“, na ktorý mu prišli poblahoželať mnohí zo zachránených. Sir Nicholas Winton dostal ako darček k narodeninám svoj portrét od Melissy Dringovej. Väčším darčekom je podľa neho možno fakt, že potomkov zachránených detí je dnes už niekoľko tisíc. "My sme pozvali na ambasádu rad detí, ktoré dnes už majú svoje vlastné deti, a to bol asi ten najkrajší darček k narodeninám pre sira Nicholasa Wintona, keď sa dozvedel, že počet potomkov zachránených je dnes už vyše 5 000."
100. narodeniny
V utorok 19. mája2009 sa sir Nicholas Winton dožil jubilea – sto rokov.
