Niccolò Antonio Zingarelli (* 4. apríl 1752, Neapol, Taliansko – † 5. máj 1837, Torre del Greco) bol taliansky hudobný, prevažne operný, skladateľ.
Zingarelli študoval v Neapole na konzervatóriu Santa Maria di Loreto. Jeho učiteľom bol okrem iného Fedele Fenaroli. Svoju prvú operu „I quattro pazzi“ skomponoval už ako šestnásťročný, uvedená bola v roku 1768 ako školské predstavenie. Prvou verejne uvedenou bola opera „Montezuma“, ktorú uviedlo v roku 1781 divadlo San Carlo v Neapole.
Po štúdiách odišiel do Paríža, kde uviedol operu „Antigona“ (1790). V revolučnej dobe utiekol späť do Talianska a stal sa kapelníkom milánskeho dómu. Tu zotrval až do roku 1794. V tomto roku obdržal miesto kapelníka (maestro di cappella) v chráme Santa Casa v Lorete. V roku 1804 vystriedal Pietra Guglielmiho vo funkcii zbormajstra Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne.
V tejto funkcii, ako nadšený vlastenec, odmietol dirigovať Te Deum na počesť narodenia Napoleonovho syna Napoleona II.. Za tento čin ho zatkli a deportovali do Paríža. Napoleon sám však bol milovníkom Zingarelliho hudby, okamžite mu udelil milosť a udelil mu štátny dôchodok.
V roku 1813 sa stal riaditeľom konzervatória v Neapole a o tri roky neskôr sa stal zbormajstrom neapolskej katedrály po Giovannim Paisiellim. V týchto funkciách už zostal až do smrti v roku 1837. Medzi jeho žiakov z tohto obdobia patrili slávne mená ako Vincenzo Bellini, Michael Costa, alebo Saverio Mercadante.
Skomponoval cez 40 opier. Zingarelliho najslávnejšími operami sa stali „Giulietta e Romeo“ (1796) a predposledné dielo „Berenice“ (1811).
Jednak s ohľadom na zamestnania, ktoré zastával, ale tiež preto, že bol hlboko veriaci človek, je veľmi rozsiahle aj Zingarelliho chrámové dielo (omše, oratória, kantáty, moteta). Len pre chrám v Lorete skomponoval 541 diel a z toho 28 omší. Ešte mesiac pred smrťou vo veku 85 rokov, skomponoval rozsiahle oratórium „Útek do Egypta“ a requiem pre samého seba.