Marína je najdlhšia ľúbostná báseň na svete, ktorú napísal v zime v roku 1844[1] romantický spisovateľ Andrej Sládkovič; vydaná bola o dva roky neskôr (r. 1846). Spolu s lyricko-epickou básňou Detvan je považovaná za vrchol jeho básnickej tvorby. Dielo má prvky ľúbostnej a reflexívnej lyriky; sú tu aj baladické prvky, ktoré pramenia z jeho nešťastnej lásky. V roku 1845 ju na stretnutí Tatrína „slovenská mládež“ odsúdila, pretože ju pokladali za príliš „neslovanskú“. [1] Taktiež sa považuje za ústredne dielo slovenského romantizmu.
Kompozíciu diela tvorí 286 10-veršových a 5 8-veršových strof, pričom každá strofa je uzavretá myšlienka. Spolu má Marína 2900 veršov. Vďaka tomu je Marína už viac ako 170 rokov najdlhšou ľúbostnou básňou na svete.[2]
Hlavným námetom k napísaniu diela mu bola jeho nešťastná láska k jeho študentke Márii Pišlovej (Pischlovej), do ktorej sa zamiloval v roku 1839, no Mária sa na žiadosť matky musela vydať za bohatého pernikára. Sládkovič v diele spomína aj geografické časti Slovenska, ako napríklad Sitno a Hron. Prelína tu svoju lásku k vlasti s láskou k žene:
Tematicky sú najrozpracovanejšie 4 témy: