Kronika Jána z Turca alebo Uhorská kronika Jána z Turca alebo Kronika Uhrov (lat. Chronica Hungarorum) je kronika, ktorá vyšla prvýkrát 20. marca 1488 v Brne (po troch mesiacov vyšla znovu tlačou E. Ratdolta v Augsburgu[1]), a ktorej autorom bol prvý známy laický spisovateľ v Uhorsku, Ján z Turca.
V roku 1488 vyšla v Brne (marec) a v Augsburgu (jún) (ako prídavok kroniky v týchto vydaniach vyšla aj Žalostná pieseň o zničení Uhorského kráľovstva Tatármi od magistra Rogera[2]:282), v nasledujúcich desaťročiach vo Frankfurte, Viedni, Trnave a Budapešti. Jednu z verzií vlastní Matica slovenská.
Štruktúra kroniky
Prvú časť napísal úpravou básní benátskeho básnika Lorenzo de Monacis. Opisuje vládu Karola II. Malého v Uhorsku. Napísal ju z popudu svojho nadriadeného Štefana z Haserhagu, generálneho notára kráľovského dvora, a možno aj Tomáša Drágiho, krajinského sudcu. Fyzicky je táto časť pripojená za časťou c. druhej časti.
Druhú časť napísal v roku 1486. Opisuje činy uhorských kráľov do čias vlády Ľudovíta Veľkého. Táto časť pozostáva z troch podčastí:
- Tzv. hunská kronika založená na starších uhorských kronikách (Obrázková kronika, Budínska kronika) a na zachovaných rukopisoch; Ján sa tu snažil opraviť chyby pôvodných autorov.
- Výklad dejín Uhorska od roku 895 („zaujatie vlasti“) až do vlády Karola Róberta (1307 – 1342).
- Časť o vláde Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382); táto časť vznikla úplným prevzatím Kronika magistra Jána (Ján zo Šarišských Sokoloviec).
Tretiu časť o udalostiach od smrti Karola II. Malého (1386) do dobytia Viedne a Viedenského Nového Mesta Matejom Korvínom v auguste 1487 sa považuje za Jánovu vlastnú tvorbu. Napísal ju na začiatku roka 1487. Je inšpirovaná historicko-geografickým lexikónom Cosmographia od Eneáša Silvia Piccolomiho, ako aj zachovanými diplomatickými dokumentmi a listami. Údaje z Cosmographie vyberal veľmi jednostranne a povrchne.[chýba zdroj]
Charakteristika diela
Ján z Turca, ako vyplýva z jeho vlastných slov v úvode diela, nemal v úmysle byť historiografom. A kronika naozaj obsahuje veľa chýb, vynechaní dôležitých udalostí, príliš sa opiera o ústnu tradíciu, ľudové piesne a anekdoty, a spomína príliš veľa „zázračných“ udalostí a zázrakov. Osud a šťastena hrajú významnú úlohu v opisovanom dejinnom procese. Autor je tiež presvedčený o blízkom vzťahu medzi ľudským šťastím, historickými udalosťami a pohybom nebeských telies. Značnú pozornosť venuje aj zobrazuje pocitov historických postáv. Veľa vysvetlení hľadal v morálnom imperatíve. Má tiež jasnú tendenciu idealizovať Attilu a Mateja Korvína a znižovať význam kráľovien na uhorskom tróne.[chýba zdroj] Kronika aj po viac ako 150 rokoch od smrti Matúša Čáka Trenčianskeho označuje západnú časť Slovenska ako terra mathie - Matúšova zem[3]:532,544 a uvádza Slovákov ako národ (v originále „sclaui“):[3]:532,544
| „
|
... a (Ján Jiskra z Brandýsa) napadol celú Matúšovu krajinu ... Prechádzal uhorskou krajinou, založil tábory, a všetko, čo mu prišlo do cesty, neľútostne plienil a pustošil ohňom. Ďalej tiež Pongrác z Liptovskej stolice, ... a ďalší Česi, Poliaci a Slováci ... verbovali do vojska.
|
“
|
| – Čo vystrojili cudzie národy v krajine
|
Zdroje
Iné projekty
Externé odkazy
