Ján XII. (lat. Ioannes Duodecimus), vl. menom Oktavián (Octavianus) (* asi 937, Rím – † 14. máj 964, Rím) bol 131. rímsky pápež (v období rokov 955 – 964).
Charakteristika obdobia
Dejiny pápežstva 10. storočia patria bezpochyby k najsmutnejším kapitolám cirkevnej histórie. Už na samom počiatku storočia pápežstvo vstúpilo do obdobia, ktoré viacerí historici považujú za časy najhlbšieho poníženia, aké dosiaľ pápežské dejiny poznali. V krátkom čase šesťdesiatich šiestich rokov sa na pápežskom tróne vystriedalo najmenej osemnásť pápežov. Nie o všetkých pontifikoch sa dá hovoriť ako o „zlých pápežoch“, ale všetci boli vystavení nátlaku šľachtických strán (najmä spoletskej a tuskulánskej), ktoré na Petrov stolec dosadzovali „svojich“ ľudí, čo im umožňovalo získavať moc nad Rímom i cirkevným štátom (jedným z najznámejších rímskych vládcov bol Theofylakt I. so svojou manželkou Theodorou a s jej dcérami Maroziou a Theodorou mladšou. Tieto mocichtivé ženy v nasledujúcich desaťročiach svojvoľne dosadzovali a zosadzovali pápežov, neohliadajúc sa pri tom na ich mravné hodnoty). V období rokov 932 – 955 bol vládcom Ríma senátor Alberich II. Jeho syn Oktavián, iba osemnásťročný mladík, sa po smrti pápeža Agapeta II. stal jeho nástupcom.
Alberich ešte pred svojou smrťou († 955) zaviazal rímsku honoráciu prísahou, aby po Agapetovej smrti zvolili na pápežský stolec jeho syna, ktorý mal po ňom nastúpiť aj ako knieža. Hoci sa týmto porušovalo nariadenie, zakazujúce dohody počas života pápeža o jeho nástupcovi, predsa sa po Agapetovej smrti Alberichov syn stal pápežom ako Ján XII.
Na pápežskom stolci
Biografické údaje o Oktaviánovom mladom živote chýbajú, do histórie sa zapísal skôr svojimi mravnými danosťami. Jána XII. historické záznamy opisujú ako človeka nemorálneho a frivolného, ktorý svätopeterský stolec poškvrnil viac než ktorýkoľvek pápež pred ním. O veci duchovné nejavil záujem, mal sklony k roztopašnému až zhýralému životu. Tradujú sa orgie, ktoré s početnými konkubínami usporadúval. Uvádza sa, že s obľubou predával kňazské hodnosti. Známa je legenda o premene Lateránskeho paláca na verejný dom.
Ako mnoho pápežov pred ním aj po ňom, ani Ján XII. sa nevyhol zasahovaniu svetskej moci do svojho úradu. V jeho prípade to však prinieslo významné zmeny v dejinách pápežstva a bolo príčinou dovtedy najväčšieho poníženia, aké vrcholný predstaviteľ kresťanskej cirkvi musel podstúpiť.
Ján XII. a Oto I.
Situáciu v pápežskom štáte okrem mravného úpadku komplikovali sily, túžiace po nezávislosti na pápežskej moci, ktorých reprezentantom boli predovšetkým predstavitelia vplyvnej rímskej aristokracie a duchovenstva. V ohrození bola aj materiálna základňa pápežskej kúrie.
Opakovane zlyhávali Jánove pokusy o zväčšenie územnej rozlohy pápežského štátu. V roku 959 sa Ján XII. dostal dokonca do otvoreného konfliktu s talianskym kráľom Berengarom II., ktorý plienil severné územia pápežského štátu.
V tejto situácii si pápež uvedomil, že pápežský štát nemôže existovať bez ochrany mocného svetského panovníka. Preto sa s prosbou o pomoc a podporu obrátil na nemeckého kráľa Ota I. Koncom roka 960 vyslal ku kráľovi poslov. Tí okrem žiadosti o pomoc niesli Otovi ponuku na cisársku korunu.
Oto žiadosti vyhovel, čo malo pre ďalšie dejiny pápežstva zásadný význam. S veľkým vojskom vtiahol do Talianska, porazil Berengara a 2. februára 960 bol Jánom XII. v Ríme korunovaný za cisára. Stal sa prvým vládcom Rímskonemeckej ríše, útvaru, ktorý pretrval až do začiatku 19. storočia (do roku 1806). Oto sa pred korunováciou slávnostne zaviazal ochranou pápežského stolca a jeho práv. Právne tento sľub spečatil v listine, tzv. Pactum Ottonianum, ktorú slávnostne prečítal v svätopeterskej bazilike. Týmto dokumentom vrátil pápežskému štátu všetky jeho dovtedajšie stredotalianske dŕžavy a uznal pápežské nároky na niektoré miesta v južnej Itálii a na sicílske patrimonium.
Súčasne však Oto pamätal aj na svoje vlastné záujmy. Nariadil, že pápež smie byť uvedený do úradu iba po predchádzajúcom cisárovom zvolení, kedy cisárom vyslaní zástupcovia potvrdia, že pápežská voľba prebehla podľa práva; okrem toho títo zástupcovia smú vykonávať dohľad nad pápežskou správou v Ríme a podávať o tom správy cisárovi. Tým si rímsky cisár v podstate zaistil podstatný vplyv na rímsky ľud, ktorému spolu s klérom patrilo právo voľby novej hlavy cirkvi. Cisár uznal pápeža za najvyššiu hlavu kresťanstva a pápež potvrdil cisára za ochrancu pápežského stolca. Pápež sa stal poslušným nástrojom v Otových rukách.
Čoskoro sa však situácia začala meniť. Dokiaľ bol pápežský stolec v ohrození, bola jeho ochrana zo strany svetskej moci veľmi prospešná. Keď však už potreba ochrany pominula a keď cisári z práva ochrany pápežov začali odvodzovať právo nad nimi vládnuť, cisárska moc sa v očiach cirkvi začala javiť ako nebezpečná a pre zachovanie nezávislosti pápežstva nežiaduca. Dovtedy obojstranne výhodný vzťah začínal mať trhliny.
Po stabilizovaní situácie Oto Rím opustil. Vzápätí Ján XII. začal proti nemu konšpirovať a spojil sa so svojim niekdajším nepriateľom, kráľom Berengarom II. V novembri 963 sa Oto vrátil a Ján v obave o svoj život utiekol z Ríma do Tivoli. Oto ho na narýchlo zvolanej rímskej synode, na ktorej duchovenstvo obvinilo pápeža z nemravného života, zbavil úradu. Zároveň prinútil klérus nezvoliť pápeža bez predchádzajúceho cisárovho súhlasu.
Ján so svojím odvolaním nesúhlasil a všetkým, ktorí sa na ňom podieľali, otvorene hrozil exkomunikáciou. 4. decembra bol však oficiálne zosadený a s Otovým súhlasom synoda zvolila jeho nástupcu. Stal sa ním lateránsky úradník a hlavný pápežský notár Leo, ktorý sa 4. decembra ujal úradu ako Lev VIII.
Niet pochýb, že v osobe Jána XII. zažilo pápežstvo stav najväčšieho úpadku, no jeho zosadením Oto porušil nariadenie, že Svätú stolicu a jej predstaviteľa nemôže súdiť nijaká svetská moc. Preto po cisárovom odchode vypuklo v meste krvavé povstanie, ktoré Ján využil a vďaka svojim intrigám si rímsky ľud získal na svoju stranu. Lev VIII. utiekol a vo februári 964 Ján opäť zasadol na pápežský stolec. Na synode 26. februára zrušil všetky Otove nariadenia, Leva VIII. ako uzurpátora stolca zbavil úradu a jeho rozhodnutia vyhlásil za neplatné.
Jeho triumf však netrval dlho. Oto tretí raz pritiahol k Rímu. Zdesený Ján sa pokúsil s cisárom vyjednávať, no čoskoro si uvedomil, že k žiadnej dohode nedôjde. V apríli nenápadne opustil mesto. O niekoľko týždňov, ranený mŕtvicou, zomrel.
Jánovým skonom však časté striedanie pápežov v rýchlom slede ani zďaleka neskončilo. Iba v priebehu nasledujúceho roka sa na pápežskom stolci vystriedali traja.
Pozri aj
Iné projekty
Zdroje
- R. Říčan, A. Molnár, 12 století církevních dějin, Kalich, Praha, 1989
- Ján XII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 102 – 103.
- J. Kadlec, Dějiny katolické církve, Univerzita Palackého, Olomouc, 1993, ISBN 80-7067-285-4
- S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989, ISBN 80-7012-000-2
|
|---|
| 1. – 4. storočie | | |
|---|
| 5. – 8. storočie | |
|---|
| 9. – 12. storočie | |
|---|
| 13. – 16. storočie | |
|---|
| 17. – 21. storočie | |
|---|
