Svätý Ján IV. Nésteutes (iné mená: Ján IV. Neustét[2], cirkevne: Ján Pôstnik[3][4], starogr. Ιωάννης Δ΄ Νηστευτής – Ióannes IV. Nésteutes;* 6. storočie/medzi 500 až 530[5], Konštantínopol – † 2. september 595, Konštantínopol)[6] bol konštantínopolský ekumenický patriarcha v rokoch 582 – 595. Podieľal sa zmiernení teologických sporov medzi ortodoxiou a monofyzitmi.[5] V roku 588 prijal na synode ako oficiálny titul ekumenického patriarchu.[6][7][8] Pravoslávnou i Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý, jeho sviatok pripadá na 2. septembra[1][3][5] a 18. februára.[9] Jeho prezývka Nésteutes/Pôstnik vznikla preto, že žil prísne asketickým životom a na konci života vlastnil iba všedný plášť, slabú prikrývku a drevený slamník.[8] Ostatné statky mal zastaviť za peniaze pre chudobných. Jeho biografiu spísal ekklésiekdikos Fóteinos.[9]
Ján sa narodil a vyrastal v Konštantínopole.[10] Podľa konštantínopolského synaxaria bol pôvodne minciar.[8] Nevedno kedy sa však stal blízkym patriarchovi Jánovi III., ktorý ho vysvätil za diakona Chrámu Božej múdrosti a zveril mu úrad sakellaria.[10] Ako favorit byzantských cisárov Maurikia[8] a Tiberia II. bol v roku 582 menovaný konštantínopolským patriarchom.[6] V roku 588 na miestnej synode prijal oficiálne titul ekumenického patriarchu (Oikúmenikó Patriarchío Konstantinúpoleos Nea Romi), čo síce historicky posilnilo postavenie Konštantínopola voči ostatným patriarchátom, no zároveň vyvolalo spory s pápežmi Pelagiom II. a Gregorom I.[6][8] V reakcii na to začal Gregor I. používať skromný titul sluha sluhov Božích (servus servorum Dei).[2] Podľa mnohých názorov však samotný titul nemusel mať žiadne mocenské či jurisdikčné ambície. Bol používaný aj skôr a mal skôr vypovedať o osobitnom vzťahu konštantínopolského arcibiskupa k cisárom a ich dvoru.[11][12] Zomrel v roku 595 v nesmiernej chudobe, pre ktorú bol známy.[5]
Zachovala sa len malá časť jeho diela a jeho skutočný pôvod je neistý. Patrí doň najmä dlhá reč o pokání a miernosti (Sermo de paenitentia et continentia et virginitate)[9], ktorá je zbierkou citácií Jána Zlatoústeho a jemu pripisovaných materiálov. Reč bola preložená do viacerých jazykov (koptčina, sýrčina, gruzínčina, cirkevná slovančina).[9] Nésteutovi je tiež pripisovaných niekoľko penitenciálov (Canonarium, Didascalia Patrum, Canonicum)[9], ktoré sú však neskoršími dielami.[8] Pravidlá Jána Pôstnika[4] (Syntagma XIV titulorum)[9] patria k druhotným prameňom kánonického práva Pravoslávnej cirkvi.[4] Zachovali sa tri revízie pravidiel a jedna bola preložená aj do cirkevnej slovančiny. Ich pôvod je však tiež neistý.[9]