V septembri 1955, Dr. Wernher von Braun, informoval vtedajšieho ministra obrany, že logickým rošírením rakety Redstone bude raketa s doletom 2 400 km. V decembri 1955, ministerstvá armády a námorníctva ohlásili spoločný projekt na vytvorenie rakety stredného doletu schopnej štartovať z pevniny aj z mora. Kvôli zámeru štartovať z mora bola raketa Jupiter navrhnutá tak, aby sa s ňou dalo ľahko manipulovať na palube lode. V novembri 1956 ale námorníctvo kvôli projektu balistickej rakety na tuhé palivo Polaris zo spoločného projektu vycúvalo. Napriek tomu ostal návrh rakety so skráteným telom. Výsledkom bolo, že raketa bola príliš široká, aby sa dala prevážať vtedajšími nákladnými lietadlami americkej armády.
Ku koncu novembra 1956 Ministerstvo obrany previedlo všetky pozemné balistické rakety pod U. S. Air Force. Pre U. S. Army ostali bojové rakety s doletom nie dlhším ako 320 km. Aj vývoja balistickej rakety Jupiter sa ujali U. S. Air Force. Pretože Air Force mala už svoju vlastnú raketu stredného doletu, Thor, vždy sa pozerali na raketu Jupiter ako na vyvinutú inde.
Existuje niekoľko zmätkov ohľadne inej armádnej rakety nazývanej Jupiter-C. Raketa Jupiter-C bola modifikáciou balistickej rakety Redstone. Nádrž rakety Redstone bola predĺžená a na ňu bol umiestnený malý raketový stupeň na tuhé palivo. Takto upravené rakety Jupiter-C boli použité na testy opätovného vstupu do atmosféry nosa rakety. Na vypustenie družíc Explorer 1 a Explorer 3 bola použitá raketa Juno I, ktorá bola priamou nasledovníčkou rakety Jupiter-C. Diagram nižšie ukazuje rozdiely medzi raketami Redstone, Jupiter-C, Mercury-Redstone a Jupiter.
Nosné rakety Saturn I a Saturn IB boli vyrobené s použitím jednej nádrže rakety Jupiter obklopenej ôsmimi palivovými nádržami rakety Redstone, aby tak vytvorili silný prvý stupeň nosnej rakety.
Balistická raketa Jupiter bola upravená pridaním ďalšieho stupňa zostaveného z rakiet Sergeant a vytvorila nosnú raketu pre vynášanie kozmických sond a družíc. Táto modifikovaná raketa Jupiter sa nazývala Juno-II.
Biologické lety
Rakety Jupiter boli použité v sérii suborbitálnych biologických testovacích letoch. 13. decembra1958 z Cape Canaveral Air Force Station odštartovala raketa Jupiter AM-13 s námorníctvom vytrénovanou opičkou (rod saimiri) "Gordo" na palube. Padák návratového nosa rakety sa však neotvoril a opička "Gordo" let neprežila. Telemetrické dáta však ukázali, že opička prežila zrýchlenie 10 g (100 m/s²) pri štarte, 8 minút v bezváhovom stave a 40 g (390 m/s²) pri návrate do atmosféry v rýchlosti 4,5 km/s. Nos rakety padol do mora 2 411 km od Cape Canaveral a nebol vyzdvihnutý.
Iný biologický let odštartoval 28. mája1959. Na palube rakety Jupiter AM-18 bol 3,2 kg makak rézus "Able" a 310 g juhoamerická opička saimiri "Baker". Opice dosiahli v nose rakety výšku 579 km a vzdialenosť 2 700 km od štartovacej rampy na Floride. Vydržali zrýchlenie 38 g a deväť minút strávili v bezváhovom stave. Ich raketa počas 16 minútového letu dosiahla maximálnu rýchlosť 4,5 km/s. Po pristátí na mori bol nos rakety s obidvoma opicami vyzdvihnutý americkou loďou USS Kiowa ATF-72.
Opice prežili let v dobrej kondícii. "Able" zomrel štyri dni po štarte po užití anestetík počas operácie, ktorá mala odstrániť nefunkčnú elektródu. "Baker" zomrela 29. novembra1984 v Alabama Space and Rocket Center v Huntsville, štát Alabama.
V apríli 1958 Ministerstvo obrany Spojených štátov poverilo U.S. Air Force prípravou rozmiestnenia prvých troch eskadier rakiet Jupiter (45 rakiet) vo Francúzsku. Vyjednávania medzi Spojenými štátmi a Francúzskom trvali do júna 1958. Charles de Gaulle, nový francúzsky prezident, odmietol rozmiestnenie čo i len jednej rakety Jupiter vo Francúzsku. Toto rozhodnutie primälo Spojené štáty preskúmať možnosti rozmiestnenia rakiet v Turecku alebo v Taliansku. U. S. Air Force v tom istom čase rozmiestňovala štyri eskadry rakiet Thor (60 rakiet) v Spojenom kráľovstve okolo Nottinghamu.
V apríli 1959 minister pre letecké sily poveril U. S. Air Force rozmiestniť dve eskadry rakiet Jupiter v Taliansku. Od roku 1961 do 1963 bolo na desiatich miestach v Taliansku rozmiestnených dohromady 30 rakiet. Obsluhovali ich príslušníci talianskych vzdušných síl, ale Američania mali pod kontrolou jadrové hlavice. Tieto rakety rozmiestnené na talianskom území boli pod správou 36^Aerobrigata Interdizione Strategica (36. strategickej leteckej eskadry talianskych vzdušných síl) umiestnenej na leteckej základni Gioia Del Colle. V roku 1962 bulharský MiG-17, špionážne lietadlo, potom, ako vykonal prelet nad jedným takýmto miestom, havaroval v neďalekom olivovom háji.
V októbri 1959, po podpísaní medzivládnej dohody s Tureckom, bola tretia a posledná eskadra rozmiestnená v Turecku. V rokoch 1961 až 1963 bolo spolu 15 rakiet rozmiestnených na 5 miestach v blízkosti mesta Izmir. Tieto miesta boli pod priamou správou personálu U.S. Air Force. Prvá letka troch Jupiterov bola prevedená pod správu Türk Hava Kuvvetleri (Tureckých leteckých síl) až koncom októbra 1962, počas Kubánskej krízy. Američania však stále kontrolovali jadrové hlavice. Skutočné rozmiestnenie rakiet Jupiter v Turecku je aj po takmer štyridsiatich rokoch tajné. Podľa nemenovaného zdroja z obdobia rozmiestňovania v roku 1961, jedno z piatich miest bolo v horách blízko mesta Manisa a ďalšie v horách blízko mesta Akhisar. Hlavnou základňou pre rozmiestnenie rakiet bola letecká základňa Cigli.
V štyroch prípadoch medzi polovicou októbra 1961 a augustom 1962 boli rakety Jupiter, rozmiestnené v Taliansku, nesúce jadrové hlavice so silou 1,4 megaton TNT (5,9 PJ) zasiahnuté bleskom. Vo všetkých prípadoch boli aktivované termálne batérie a v dvoch prípadoch bol tríciovo-deutériový plyn napumpovaný do hlavice, čím sa tie stali čiastočne "nabité". Po týchto štyroch falošných poplachoch U.S. Air Force nainštalovali na všetky odpaľovacie zariadenia ochranu proti bleskom.
Vzhľadom na to, ako dlho trvalo rozmiestnenie rakiet v Turecku, sa tie stali zastarané a zraniteľnejšie prípadným sovietskym útokom. Prezident John F. Kennedy hneď po príchode do úradu nariadil všetky rakety Jupiter odstrániť. US Air Force oddiaľovalo odstránenie rakiet a tie ani po roku ešte stále neboli odstránené. Všetky rakety Jupiter boli odstránené až v apríli 1963, v tomto momente už však ako súčasť dohody so Sovietskym zväzom, ktorý odstránil svoje rakety z Kuby.
Špecifikácia rakety Jupiter
Ilustrácia ukazuje rozdiely medzi raketami Redstone, Jupiter-C, Mercury-Redstone a Jupiter
Dĺžka: 18,3 m
Priemer: 2,67 m
Hmotnosť po natankovaní: 49 353 kg
Prázdna hmotnosť: 6 221 kg
Hmotnosť tekutého kyslíka: 31 189 kg
Hmotnosť RP-1 (kerozínu): 13 796 kg
Ťah: 150 000 lbf (667 kN)
Motor: Rocketdyne LR70-NA (Model S-3D)
ISP: 247,5 s (2,43 kN·s/kg)
Čas horenia: 157,8 s
Spotreba paliva: 284,7 kg/s
Dolet: 2 410 km
Flight time: 1,016.9 s
Rýchlosť po dohorení: 14 458 km/h - Mach 13,04
Rýchlosť pri návrate: 17 131 km/h - Mach 15,45
Zrýchlenie: 13,69 g (134 m/s²)
Najväčšie zrýchlenie: 44,0 g (431 m/s²)
Najvyššia výška: 628 km
Presnosť dopadu: 1 500 m
Bojová hlavica: 1,45 Mt termonukleárna W-49 - 750 kg
Výbuch: priblíženie a dopad
Riadenie: inerciálne
Špecifikácia nosiča Juno II
Nosná raketa Juno II postavená na základe rakety Jupiter
Juno II bola nosná raketa odvodená z rakety Jupiter IRBM. Bola použitá pre desať štartov kozmických sond. Šesť z nich bolo neúspešných. Juno II bola štvorstupňová raketa. Vyniesla sondy Pioneer 3, Pioneer 4, Explorer 7, Explorer 8 a Explorer 11.
