Vyskytuje sa vo väčšine jadier eukaryotických buniek.[1] Je to silne svetlolomná štruktúra, ktorá sa intenzívne farbí, najmä zásaditými farbivami, a preto ju možno pozorovať aj pod svetelným mikroskopom. Jadierko nepredstavuje samostatnú bunkovú organelu v pravom zmysle slova, ale je produktom chromozómu. Nie je trvalou súčasťou jadra, mizne v profáznom štádiu mitózy a k jeho rekonštrukcii dochádza až v telofáze. Svojimi fyzikálnochemickými vlastnosťami sa odlišuje od hmoty jadra, od ktorej nie je oddelené žiadnou membránou. Geneticky a morfologicky je jadierko spojené s chromozómami. Tvar jadierka je guľovitý, eliptický alebo aj nepravidelný. Počet jadierok kolíše od jedného k trom.
V mnohých druhoch buniek sa vo vnútri jadierka nachádza ešte menšia, ťažko farbiteľná, dynamická guľovitá štruktúra, tzv. nucleolinus. Hoci bola objavená pred viac než 150 rokmi, nie je presne známa jej funkcia. Z posledných štúdií na vaječných bunkách živočíchov však vyplýva, že úzko súvisí s prípravou deliaceho meiotického aparátu po aktivácii oocytu.[2][3]
´
↑ALLIEGRO, Mary Anne; HENRY, Jonathan J.; ALLIEGRO, Mark C.. Rediscovery of the nucleolinus, a dynamic RNA-rich organelle associated with the nucleolus, spindle, and centrosomes. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America (PNAS), 19. júl 2010. Dostupné online [cit. 2010-07-26]. ISSN0027-8424. DOI: 10.1073/pnas.1008469107. (anglicky)
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jadierko
Externé odkazy
COOPER, Geoffrey M.. The Cell: A Molecular Approach. 2. vyd. Sunderland MA : Sinauer Associates, 2000. Dostupné online.ISBN 0-87893-106-6. Kapitola The Nucleolus. (anglicky)
